2019 05 OdboryArchitektonický KapitálZákazky chlebovky, súťažné nocovky a povaha architektonickej práce na Slovensku

Lívia Gažová10. mája 201932584

Keď v debate príde reč na to, ako vyzerá architektonická práca v malom ateliéri, ľudia z iných profesií vám nechcú veriť.

 

Tráviť dni a noci prácou na zákazkách, byť kreatívni, efektívni, vedieť sa prezentovať, prakticky sa nemýliť, robiť stavebný dozor, znova a znova zapracovávať pripomienky klienta, chodiť na stretnutia, vybavovať povolenia, komunikovať s inými odborníkmi a k tomu si ešte vyčleniť čas na prácu zadarmo pre architektonické súťaže vyžaduje oddanosť, ktorú nezvládne každý. Pracovať ako architekt alebo architektka je čoraz menej o talente a viac o tom, čo ste tejto profesii schopní obetovať. Aj napriek pracovným podmienkam, ktoré nie sú vždy fér, na Slovensku neexistuje žiadna architektonická odborová organizácia.

V panelovej debate s názvom Constructing (Engaged) Practice školy architektúry Kolumbijskej univerzity sedia architekti zo slovenského štúdia Plural a rozprávajú o žilinskej synagóge – unikátnej stavbe, ktorá získala mnoho ocenení za svoju rekonštrukciu. Tá paradoxne vznikla zdola, dobrovoľnícky, namáhavo a bez zásahu akejkoľvek inštitúcie. Architekti hovoria o svojej práci na tomto veľkom projekte a nikto nepohne ani brvou, keď povedia, že pracovali zadarmo. V debate o profesii, ktorá je niekedy skôr láskou či dobrovoľníctvom, to nie je nič nové. Do diskusie sa prihlási zahraničná architektka a vyzýva ostatných na väčšiu odvahu bojovať za lepšie podmienky, v akých architektúra vzniká. Za férovejšie odmeny alebo fixné sumy za výkon, podobne ako je to v prípade právnickej profesie. Michal Janák zo štúdia Plural znova použije slová zo svojej prezentácie: musíme sa všetci stať viac politickými. Publikum sa zhrozí, to máme byť aktivistami? Nie, vysvetľuje Janák, prax je niečím kolektívnym, nie sme v nej sami. Právnici majú svoju komoru, ktorá lobuje v parlamente. Ako si relevanciu zvyšujú architekti a architektky? Informujú verejnosť, vzdelávajú, hovoria o tom, prečo je architektúra prínosná, chcú byť v médiách, organizujú diskusie. Netreba však toľko vysvetľovať, treba byť viac politickí, vyjednávať, hovorí Janák. Pretože v konečnom dôsledku stačí presvedčiť väčšinu v parlamente. Viditeľná iniciatíva na zlepšenie podmienok však na Slovensku ešte nevznikla a o vzťahu architektúry a práce sa na Slovensku zatiaľ hovorí len neformálne.

Keď sa pred časom objavila v Harvard Design Magazine kritická esej od štúdia Adjustments Agency o zúfalosti architektonickej práce, prinútila ma premýšľať aj o mojej praxi. Článok mal na mňa vlastne až terapeutický účinok. Nepracujem ako architektka a zvyknem hovoriť, že je to preto, lebo poznám ľudí, ktorí sú v projektovaní oveľa lepší ako ja. Dôvodom však je aj to, že na to jednoducho nemám výdrž. Moja obava projektovať neplynie z lenivosti, skôr z chýbajúceho masochizmu, z neochoty ohýbať svoje hodnoty, z nedostatku času a v neposlednom rade z nechuti pracovať v tomto rizikovom odbore. Samozrejme, architektúra je krásna vec, pokiaľ pracujete na zmysluplných projektoch a robíte svet lepším. Ale aj všetky tie nelogické bytovky, národné štadióny, lavičky s ostňami, oplotené bungalovy a budovy bez parteru ktosi musel navrhnúť. Architekti a architektky sa neraz musia spreneveriť svojim hodnotám, pretože ich práca je predovšetkým služba zákazníkom a nie každý si môže dovoliť zákazku odmietnuť. Klientmi nie sú len hipsterské trojčlenné rodiny, ale aj eurofondoví podvodníci, podfukári, večne nespokojní klienti, ktorí neplatia, veľké korporácie, ktoré ich chcú čo najviac vyžmýkať, a všeobecne ľudia, ktorí si nevážia duševné vlastníctvo. Text v HDM tiež pripomenul povahu súčasnej architektúry ako nástroja nekonečnej produkcie, stavania a búrania, zhodnocovania majetku, finančných špekulácií, ale aj pôvodcu emisií a produktu konzumu. Paradoxne tí, ktorí architektúru za týchto podmienok vytvárajú, na nej skoro neprofitujú. Aj na Slovensku musia vykonávať svoju odbornú prácu, chrliť nápady a byť kreatívni, aj keď vedia, že tento mesiac zarobia menej ako dlaždiči.

 

Pot, nadšenie a žiadny čas na odbory

 

Záujmy architektov a architektiek na Slovensku nezastupuje žiadna odborová organizácia. Slovenská komora architektov je síce stavovskou organizáciou, no ohodnotenie pracovných výkonov v architektonických ateliéroch nesleduje. Doposiaľ neeviduje ani žiadnu sťažnosť na pracovné podmienky. Architekti môžu svoju činnosť vykonávať v slobodnom povolaní, v obchodných spoločnostiach a v zamestnaneckom pomere. Oficiálne štatistiky o tom, akou formou pracujú členovia SKA, komora nevedie. Pokiaľ sa však na Slovensku nechcete, napríklad kvôli zásadám, zamestnať u developera, väčšinou pracujete na živnosť – bez pevného pracovného času, platby odvodov zamestnávateľom, bez dovolenky, zamestnaneckých výhod a najmä bez istoty stabilnej práce. Reálne však ide o zamestnanecký pomer so zodpovednosťou, s úlohami, prácou v tíme. Skúsenejší architekti môžu založiť vlastný ateliér, väčšinou ako spoločnosť s ručením obmedzeným s malým počtom zamestnancov a rôznym počtom spolupracovníkov, ktorých prijímajú na základe množstva zákaziek. Keď je práce dostatok, naberú „klikačov“ – študentov či čerstvých absolventov. Keď sa projekty dokončia, nadbytoční kolegovia a kolegyne sa môžu s prácou rozlúčiť. Charakter práce sa teda najmä u začínajúcich architektov dá prirovnať v lepšom prípade k brigáde. Ak by sme chceli byť tvrdší, použijeme pojem deštruktívne a neférové pracovné podmienky, ktoré charakterizuje častá fluktuácia medzi ateliérmi, nízka mzda a neformálnosť.

Táto situácia je obzvlášť prekérna pre ženy architektky. Tie nedokážu svoju prácu skombinovať s rodinou a v architektonických ateliéroch ostávajú na nižších pozíciách, prípadne sa až na výnimky o prax vôbec nepokúšajú a ostávajú na univerzitách alebo v príbuzných odboroch. V mužsky dominantnej architektonickej praxi, charakterizovanej neistotou, ostáva menej ako polovica žien, aj keď na školách prevažujú. Podľa výskumu ženy opúšťajú architektúru najmä pre nerovný plat, dlhý a neflexibilný pracovný čas, efekt skleneného stropu, sexizmus alebo stresujúce pracovné podmienky. Častou témou medzi mojimi rovesníčkami je materský príspevok, ktorý je pre freelancerky minimálny. Pracovať vo sfére architektúry teda v prípade žien nie je ani tak otázkou štýlu alebo talentu, ale otázkou nastavenia životných podmienok na výkon samotnej profesie.

Naozaj ale architekti a architektky zarábajú málo? Vo všeobecnosti je to ťažko povedať. Honorár za prácu sa tvorí vyjednávaním s klientom. Podľa metodického odporúčania SKA môže ísť o hodinový, tarifný, paušálny alebo podielový honorár. Náročnosť zákazky, podľa ktorej sa cena navrhuje, sa ale veľmi ťažko vopred odhaduje. Ak sa vyskytnú problémy alebo sa na projekte musí pracovať viac, ako bolo dohodnuté, veľmi ťažko od zadávateľa dosiahnete zvýšenie honoráru. V prepočte na hodiny dostane bežný architekt alebo architektka potom naozaj smiešnu sumu. Druhým problémom je neochota (Slovákov?) platiť za duševnú prácu. Aj keď sa ktosi mesiace intenzívne venuje vášmu projektu, pri pohľade na hotovú dokumentáciu vie máloktorý investor oceniť náročnosť riešenia. Na papieri vyzerá všetko veľmi jednoducho. Najmenej efektívne sú podľa slov architektov malé zákazky, napríklad rodinné domy, ktoré vyžadujú aj pri malej investícii riešenia na mieru, všetky stupne dokumentácie, povolenia a mnoho duševnej práce pri príprave návrhu, zmenách a konzultáciách. Nezanedbateľnou prekážkou v slovenskom kontexte je skoro absentujúci verejný sektor ako klient pre architektonické služby. Štát stavia veľmi málo a súkromný sektor neprodukuje dostatok príležitostí na prácu. Aby architekti a architektky zarobili na chlieb pre svoju rodinu, musia prijímať aj chlebovky – horšie zaplatené rutinné zákazky. Na hľadanie nových inšpirácií, orientovanie sa v architektonickej diskusii, sledovanie diania, na túto neviditeľnú prácu, ktorá je ale pre výkon povolania kľúčová, neostáva čas. Podobne je to aj s diskusiami o povahe architektonickej práce.

 

Architektonický prekariát

 

Zahraničná debata o architektonickej práci, ktorú vedú najmä mladí ľudia nespokojní s pracovnými podmienkami, je oveľa bohatšia ako tá slovenská. Už pred niekoľkými rokmi sa na scéne objavili architektonickí whistle-bloweri, ktorí začali anonymne hovoriť o podmienkach v svetových architektonických kanceláriách. V roku 2012 sa objavil dnes už nefunkčný web archileaks.com a spôsobil škandál najmä v prípade star-architektonických ateliérov, ktoré hojne využívajú neplatenú prácu. Je nutné dodať, že mladí architekti a architektky sa napriek tomu idú pre takúto stáž potrhať, pretože mať meno známeho ateliéru v životopise je prestíž, a ak tieto podmienky odmietnete, na vašom mieste už v tej minúte stojí rad ďalších záujemcov. Nie všetci si však môžu dovoliť pracovať zadarmo niekoľko mesiacov dlhé hodiny v zahraničných ateliéroch ďaleko od domova. Na vlastných počítačoch a softvéroch, s pracovnou dobou od pondelka do soboty, dvanásť hodín denne. Na tieto exploatačné podmienky v ateliéri architekta Junyu Ishigamiho upozornil začiatkom roka cez kampaň #archslavery britský stážista Adam Nathaniel Furman na svojom instagrame. Vyzval tiež známu galériu Serpentine, pre ktorú Ishigamiho štúdio bude v tomto roku navrhovať prestížny pavilón, aby svoje zadania neprideľovala vykorisťovateľom architektonickej práce. Japonské architektonické štúdio sa bránilo kultúrnymi odlišnosťami pri ohodnocovaní práce a tradíciou bezplatných študentských stáží, škandál však odhalil podobné prípady v architektonických štúdiách po celom svete. Pre britskú asociáciu architektov bolo zistenie šokujúce, podľa jej pravidiel by ateliéry mali platiť svojim zamestnancom aspoň minimálnu mzdu, aj napriek tomu, že sú to stážisti, na  ktorých treba viac dozerať. Nie je tajomstvom, že inštitút práce za dobrý pocit využívajú aj slovenské ateliéry, a to najmä v prípade študentov alebo absolventov. Veľa mladých ľudí začína v ateliéroch pracovať už počas školy, aby mohli čo najskôr preukázať prax pre autorizáciu, čo je akési povolenie na navrhovanie väčších stavieb, a prijatie do komory. O práci za nulovú mzdu však SKA podľa svojho stanoviska nemá vedomosť.

Na hodnotu práce a férové podmienky v architektúre upozorňuje aj niekoľko ďalších organizácií. Skupina londýnskych architektov Architectural Workers, ktorí v rámci projektu Drazí architekti viedli v minulom roku workshop aj v Čechách, bojuje proti vykorisťovaniu architektonickej práce, volá po regulácii pracovného času, férovom ohodnotení, platení nadčasov. Ako jeden z problémov v medzinárodných architektonických štúdiách definujú aj platovú diskrimináciu s ohľadom na pohlavie alebo národnosť. Okrem toho sa Architectural Workers prihovárajú svojim kolegom aj s výzvou na zodpovednejšie projektovanie, ktoré by malo brať do úvahy rôzne komunity, nebude sa orientovať na krátkodobý zisk pre developerov, ale naopak, bude sa zameriavať na dlhodobé benefity pre užívateľov. Anglická skupina Precarious Working Brigade sa zaoberá právami pracovníkov v kultúre a školstve. Spolu s iniciatívou Carrotworkers sa venujú vzdelávaniu a popularizácii témy inštitúcií, ktoré využívajú prácu stážistov zdarma. Takýmto organizáciám neváhajú posielať otvorené listy. O zviditeľnenie toho, ako architekti pracujú, sa snaží aj skupina Who Builds Your Architecture? (WBYA?). Skúma prepojenia medzi prácou, architektúrou a globálnymi sieťami: kto a za akých podmienok budovy navrhuje a stavia. Americká The Architecture Lobby otvorene hovorí o architektonickom prekariáte a vyzýva napríklad odmietať neplatené architektonické súťaže. Tu sa na chvíľu zastavme.

Samotní architekti a architektky, a to aj na Slovensku, predsa po architektonických súťažiach neustále volajú. Aký je teda v súťažiach problém? Síce ide o najlepší spôsob, ako dosiahnuť architektonickú kvalitu, no práca na architektonickej súťaži je pre štúdiá existenčným rizikom. Až na troch víťazov je príprava návrhu pre autorské kolektívy prácou zadarmo, na úkor spánku a práce na iných zákazkách. Predstavte si, že by ste v inej firme, škole alebo nemocnici vyčlenili jeden týždeň na prácu, ktorú vám a vašim kolegom niekto zaplatí iba vtedy, ak bude patriť medzi tri najlepšie. To musí urobiť len úplný blázon – alebo pre svoju prácu zapálení architekti a architektky. Zatiaľ len málo vyhlasovateľov poskytuje aj takzvané „skicovné“, čo je úhrada aspoň minimálnych režijných nákladov na spracovanie návrhu. Stáva sa to skôr pri súkromných vyzvaných súťažiach. Výsledkom tohto stavu je, že architektonické súťaže v konečnom dôsledku robia len tí, ktorí si to môžu dovoliť. Alebo mladé ateliéry, ktoré chcú preraziť, na úkor svojej dôstojnosti. Slovenská komora architektov v takomto postupe nevidí problém, pretože každý vie, do čoho ide, a podmienky sú známe vopred. „Účastníci do súťaže vstupujú s vedomím, že môžu neuspieť, podobne ako aj pri iných súťažiach, napríklad športových, umeleckých a podobne,“ napísal predseda komory architektov Imrich Pleidel.

 

Treba byť viac politický

 

Samozrejme, nielen do architektonických súťaží, ale aj do svojej profesie vstupujú títo ľudia s tým, že vedia, do čoho idú. Že ich práca závisí od investora a že, ako ukazuje aj naša tenká architektonická (dvoj)ročenka, na Slovensku sa kvalitnej architektúry nestavia veľa a dobré ateliéry si konkurujú. To však neznamená, že s podmienkami, v akých svoju prácu robia, bezvýhradne súhlasia. Ako veľmi politickí však môžu skutočne byť? Ak kvôli neférovým podmienkam odmietnu zákazku alebo účasť na súťaži, ich miesto s radosťou prevezme iný ateliér, ktorý sa poteší aspoň nejakej realizácii. Som presvedčená, že prekážky, s ktorými sa v architektúre každodenne potýkajú, nie sú len osobnými komplikáciami jednotlivca, ale v skutočnosti systémovými problémami architektonickej praxe. Aj keď sa teraz čoraz častejšie otvára téma pozície žien v architektúre, mali by sme sa pozrieť na to, ako funguje celé architektonické pole. Mali by sme kolektívne prehodnotiť, ako je architektúra praktizovaná, spojiť sily a požiadavky smerovať na vplyvnejšie komunity. Alebo o tom, ako funguje slovenská architektonická produkcia, minimálne začať hovoriť.

 

 

Autorka je nepraktizujúca architektka

3 komentárov

  • Rsi

    10. mája 2019 v 21:15

    Na vsetko treba dvoch. Akceptovanim neprijatelnych podmienok sa stavate spolutvorcami.

    Odpovedať

  • architekt

    12. mája 2019 v 14:59

    Ďakujem za skvelý a výstižný článok o realite väčšiny architektov.
    Podobné slová by som rád napísal, ale ako architekt vo vlastnom ateliéry je neuskutočniteľné napísať to takto pekne. Pokiaľ chce byť architekt kvalitný a poctivý tak má minimum času – doslova sa radujem za pár-hodinový spánok, za čas sa vôbec najesť, či byť chvíľu s rodinou.

    Chyba je bohužial v celom systéme – už od školy ( naozaj podstatné veci naučí až prax ), cez všeobecné povedomie a nevedomosť klientov ( veľakrát neochota pochopiť architekta ), ďalej nejednotnosť úradov/zákonov, neaktívnosť SKA, nátlaky od developerov atď, atď…

    Odpovedať

  • ivana

    13. mája 2019 v 23:21

    you are amazing girl, bravooo a dakujeme

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *