Zachráni nás únik do kozmu pred vyhynutím? 

Johannes D. Kaminski9. apríla 2020847

Únik do hlbín vesmíru je častým motívom dystopických sci-fi diel. Technologické vizionárstvo v nich zvyčajne sprevádza aj idea, že apokalypsa predstavuje výzvu, s ktorou si musia poradiť nadaní či vyvolení jednotlivci. Johannes D. Kaminski v svojej eseji politicky interpretuje sci-fi opus Rememberance of Earth’s Past v kontexte klimatickej krízy a ukazuje, že ideológia vesmírneho veku s jej kozmickým eskapizmom v skutočnosti necháva ľudstvo pred dverami vesmírnej lode.

Keď som bol tínedžerom, veľmi rád som sledoval Star Trek. V rakúskej televízii donekonečna reprízovali pôvodný seriál zo 70. rokov a tiež Novú generáciu Voyager. Bolo mi jedno, že William Shatner nosí parochňu, a kašlal som na slabé herecké výkony na palube USS Voyager. Zmyslom Star Treku je predsa fantazijný únik. Z perspektívy ľudstva tam vesmír pôsobí skôr ako pieskovisko než ako smrteľné vákuum. Naša Zem sa javí ako škrupina, ktorú treba rozbiť na ceste do kozmických hlbín. Skrátka: rodičovské hniezdo, z ktorého treba vyletieť.

Dnes sa únik do vesmíru ukazuje ako príjemnejšia alternatíva inak katastrofickej budúcnosti. Naštartovali sme totiž reťazovú reakciu, ktorá povedie k najstrašnejšej skaze od vyhynutia dinosaurov pred šesťdesiatimi šiestimi miliónmi rokov. Len vlani pravdepodobne vyhynuli tisícky živočíšnych druhov. Šesťdesiat percent súčasne žijúcich cicavcov je účelovo chovaných na poľnohospodárske a potravinárske účely, kým systematicky likvidujeme život vo voľnej prírode. Ako ľudia sami čoraz viac zakúšame účinky planetárnych zmien pod vplyvom človeka – a to sme ešte len na ich začiatku. Medzivládny panel pre klimatickú zmenu (IPCC) v svojej špeciálnej správe upozornil, že medzi rokmi 2030 až 2052 si nemôžeme dovoliť nárast globálnej priemernej teploty o viac než jeden a pol stupňa Celzia. Ak by sme presiahli dvojstupňový nárast, prírodné katastrofy nás čakajú na pravidelnej báze: východná Ázia a východ Severnej Ameriky sa v takom prípade musia pripraviť na nadmerné zrážky a územia v zemepisnej šírke strednej Európy majú pred sebou extrémne horúčavy. V páse Sahelu na juh od Sahary, v južnej Afrike a v Stredomorí sa prehĺbia vážne problémy týkajúce sa prístupu k jedlu. Ak teplota narastie dokonca o tri stupne či viac, v najhorúcejších regiónoch sveta nebudú teploty do výšky až šesťdesiat stupňov Celzia nijakou raritou: očakávať ich možno až počas mesiaca a pol. Ľudstvo, ako ho poznáme, s najväčšou pravdepodobnosťou zanikne.

Aktivisti a aktivistky rozumne tvrdia, že radikálne obmedzenie emisií oxidu uhličitého by bolo najefektívnejšou prevenciou dystopickej budúcnosti – nielen pre nás, ale aj pre nasledujúce generácie. Vezmime však na vedomie aj jedno zvláštne protirečenie: čoraz viac ľudí si uvedomuje vážnosť klimatickej krízy, avšak zdá sa, že sa odmietame vzdať svojej neudržateľnej životnej úrovne. Radi sa o klimatickej zmene zhovárame, ale sotva konáme. 

Budúcnosť ľudstva pôsobí ako nočná mora. Málokto z nás dokáže na tento neutešený scenár reflektovať. Aby sme si nemilú pravdu spratali spred očí, vyvinuli sme si tri spôsoby, ako uchopiť svoj vplyv na planétu. Prvý: hlasy, ktoré klimatickú zmenu popierajú, celú vec zľahčujú nevyhnutnosťou – s „prirodzeným“ rastom globálnej priemernej teploty sa nič nedá robiť. Druhý: zástancovia a zástankyne neoprimitivizmu veria, že je možné vrátiť sa k predindustriálnemu životnému štýlu so zanedbateľnou uhlíkovou stopou. Tretí: vráťme sa k detským spomienkam na Star Trek. Z tejto perspektívy bude skôr či neskôr nevyhnutné opustiť náš pozemský skleník. Tento náhľad je realistický, pokiaľ ide o zhodnotenie nášho vplyvu na planétu, ale zároveň upnutý k technokratickému optimizmu. Únik do vesmíru, ktorý bol mojou verziou tínedžerského eskapizmu, sa stáva jeho psychologickým variantom zastretým rúškom vedeckého jazyka. Pri sledovaní Star Treku mi často napadlo, prečo sa posádky nikdy nevracajú na Zem. Dnes už odpoveď poznáme: ich planéta sa stala neobývateľnou.

Ako naša láska k Zemi ochladla

V súčasnej diskusii o klimatickej zmene si získava vplyv technokratický prístup. Vychádza z optimistickej viery v ľudskú vynaliezavosť. Podľa správy Živá planéta, ktorú v r. 2018 vydala organizácia WWF (World Wildlife Fund), budeme potrebovať ešte jednu Zem, ak si budeme chcieť aj v roku 2030 udržať našu súčasnú životnú úroveň. Niektorí vedci či vedkyne to interpretujú tak, že biosféry sa treba chopiť ešte činorodejšie. Podľa nich nie sme len pasívnou súčasťou prostredia, ktoré nás zrodilo, ale aj vedením a konštrukčným tímom planéty. Umenie geoinžinierstva bude naším triumfom nad klimatickou zmenou. Paul Crutzen v r. 2006 navrhol, aby sme atmosféru napustili sírou. Tá by odrážala slnečné žiarenie, čo by mohlo ochladiť planétu a obmedziť tak skleníkový efekt. Crutzen ale doplnil, že síra by mohla narobiť aj rozsiahle ekologické škody spôsobené kyslými dažďami. Mladšia generácia perspektívnych geoinžinierov však zmietla zo stola aj takéto výhrady. Najvýraznejším predstaviteľom moderného geoinžinierstva je vplyvný harvardský akademik David W. Keith, ktorý pre boj s klimatickou zmenou ponúka paletu riešení. Patrí medzi ne vysielanie balónov do ozónovej vrstvy atmosféry, kde by mohli rozprašovať ľad; obalenie Islandu odrazovými fóliami či naplnenie oceánov železom, aby voda dokázala absorbovať viac oxidu uhličitého. Keďže väčšina podobných nápadov má nekonečné množstvo vedľajších účinkov, niektoré vizionárske mysle prichádzajú s omnoho radikálnejším plánom: nadišiel čas opustiť Zem a emigrovať do kozmu.

Vo vyššom veku si aj Stephen Hawking osvojil myšlienku, že ľudstvo má len dve možnosti: odísť z planéty alebo vyhynúť. Veril, že do vesmírneho veku nás vymrštia slnečné plachetnice, rakety na antihmotový pohon a vesmírne výťahy. Ďalší vizionárski lídri tieto myšlienky ďalej rozpracovali, medzi inými aj Elon Musk, ktorý básni o kolonizácii Marsu. V novembri 2018 uverejnil na sociálnej sieti obrázok pompéznej raketovej základne postavenej na červenej planéte, na čo jeho fanúšikovská základňa zareagovala otázkou: „Kedy tu namiesto tohto obrázka uvidíme fotografiu?“ Odpovedal nadmieru optimisticky: „V roku 2028 by základňa mohla stáť.“ Podľa ideológie vesmírneho veku nieto dôvodu na pesimizmus. Zdroje sa míňajú a planéta kolabuje? Nič to: riešenie je na dosah. Planéty podobné Zemi čakajú na naše osídlenie – a ak aj nie, život podobný tomu na Zemi dokážeme napodobniť aj vo vesmíre. Je zvláštne, že autori podobných vízií vôbec neberú do úvahy jednoduchý fakt, že človek nemôže len tak na pár rokov opustiť zem. Biologicky sme – nanešťastie – úzko spätí s našou domovskou planétou. Aby náš organizmus fungoval správne, potrebuje gravitáciu. Bez nej sa srdce zmrští až o štvrtinu, čo vedie k poklesu krvného tlaku. Naše končatiny ani mozog preto nedostanú toľko krvi, koľko potrebujú – nehovoriac o ďalších zdravotných rizikách ako napr. radiácii či psychologickom trápení spôsobenom uväznením v kozmickej izolácii.

Emigrácia do kozmu ako zmeškaná príležitosť

Trilógia autora Liu Cixina má v anglickom preklade viac než dvetisíc päťsto strán a tak veľa vedľajších dejových línií, že nám ľahko unikne jej hlavná myšlienka: emigrácia do kozmu je jedinou nádejou na prežitie nášho druhu. Má to však jeden háčik: ľudské práva musia ísť bokom. 

Trilógia sa končí zánikom ľudstva. Predstavuje tak skôr naratív o zmeškanej príležitosti než ódu na vesmírnu emigráciu. Dej sa rozvíja okolo znepokojivého ohrozenia: o štyristo rokov má na Zem doraziť neznáma civilizácia s cieľom kolonizovať našu planétu. Dlhá cesta kolonistov k nášmu Slnku ale dáva ľudstvu šancu vymyslieť plán, ako si s existenčným ohrozením poradiť. Zvažujúc technologickú výhodu kolonizačnej moci, prvotná stratégia je investovať všetky zdroje do vybudovania vesmírnej letky: „Lode budú obrovské, každá ako malé mesto, sebestačný ekosystém. Posádka strávi väčšinu letu k novému svetu v umelom spánku. Nie je to lepší život než utrpenie na Zemi?“

Po niekoľkých desaťročiach si však vlády uvedomia nemožnosť tento plán zrealizovať – nie z technologických, ale etických dôvodov. Projekt si totiž vyžaduje priveľa ekonomickej obety a výrazné obmedzenie životnej úrovne pre ľudstvo ako celok. Nalievanie všetkých zdrojov do tohto núdzového plánu ohrozuje prežitie súčasnej generácie, ktorá bude pri budúcej apokalypse už dávno pod zemou. Jeden skeptik vyslovil: „Ktovie, či trebárs o stodvadsať rokov, ešte pred tým, než mimozemská letka vôbec dorazí, nezhorí celý svet vo vojnových plameňoch?“ OSN sa napokon podriadi vôli ľudí, ktorí nedokážu dovidieť za horizont vlastného života. Plán úniku vesmírnou letkou je odsúdený ako nezákonný. Z dlhodobého hľadiska sa toto rozhodnutie ukáže ako fatálne; ľudstvo jednoducho vymizne. Keďže je celá naša slnečná sústava zlikvidovaná brutálnou silou, jedinou nádejou na prežitie je odpadlícka vesmírna loď, ktorá navzdory zákazu unikla do vesmíru. Aj s ňou to však vyzerá beznádejne – nie je vybavená na medzihviezdne cestovanie a nezásobená posádka sa napokon uchýli ku kanibalizmu.

Hoci Cixinova trilógia nie je nikde explicitne politická, jej posolstvo je jasné: plán záchrany ľudstva znemožnila krátkozrakosť verejnosti. Demokratická precitlivenosť znemožňuje adekvátne reagovať na výzvy takéhoto rozsahu. Ak chceme ako druh prežiť, musíme darwinovský boj o prežitie posunúť o kus ďalej.

Pasca plánu B

Cixinov katastrofický scenár je použiteľný aj pre klimatickú krízu. Tvárou v tvár tejto hrozbe sa musíme uchýliť k radikálnym riešeniam. Osud ľudstva nezávisí od všeobecného blaha, ale od prežitia niekoľkých vyvolených, ktorí a ktoré ponesú pochodeň druhu do budúcnosti.

Aj napriek svojmu osobnému nadšeniu pre sci-fi sa obávam, že próza Rememberance of Earth’s Past sa stala úspešnou pre nesprávne dôvody – v krutých detailoch zobrazuje dôsledky „priveľmi“ humánnych rozhodnutí. Podobné literárne oslavy vesmírneho veku, ktorý pred ľudstvom svitá, sú možno len jedným zo spôsobov, ako čitateľov nechať privyknúť na otrasnú myšlienku, že hŕstka má prednosť pred davom, že si môžeme dovoliť opustiť povrch našej planéty, ak dokážeme zachrániť pár vyvolených. Pravda je taká, že dnes nemáme k dispozícii nijaký pohonný systém, ktorý by ľudí dokázal dopraviť k najbližšej obývateľnej planéte. TOI 700 je takmer sto svetelných rokov ďaleko. Je vysoko nepravdepodobné, že ľudstvo sa tam v dohľadnom období pokúsi dostať. Skutočnými únikovými loďami preto budú skôr podzemné mestá, kam sa bude môcť smotánka uchýliť pred zvyšujúcimi sa teplotami, prírodnými katastrofami a spoločenskými vzburami. Nezodpovedné myšlienkové experimentovanie s kozmickou emigráciou je len konkretizáciou myšlienky, že hrozba apokalypsy je iba ďalšou výzvou, s ktorou si výnimoční jednotlivci poradia. Plán B je jednoducho pevnosťou, do ktorej dav nemá prístup. 

Ak prijmeme predpoklad, že globálny Juh bude klimatickou zmenou pravdepodobne ovplyvnený viac, naša pevnosť je už svojím spôsobom sčasti postavená. Schovávame sa za zabezpečenými hranicami a dúfame, že očakávaná masová imigrácia nás nezasiahne. Bruno Latour, jeden z vynikajúcich súčasných mysliteľov, sa k tomuto problému dlhodobo vyjadruje takto: „V našom politickom svete sme už rozhodnutie tvárou v tvár ohrozeniu urobili: nebudeme mu čeliť, ale utečieme pred ním. Niektorí sa odoberajú do pozláteného exilu horného jedného percenta, ďalší volajú po nepriepustných hraniciach a najzraniteľnejšia väčšina sa vydáva do emigrácie.“ (Où atterrir?, 2017) Ekonomické elity bohatnú a kto si to môže dovoliť, buduje svoje bezpečné útočiská na Havaji, Novom Zélande či na inom sebestačnom území. 

Z dlhodobého hľadiska však budú ohrozené aj opevnené skrýše privilegovaných. Kto si na ľudstvo spomenie, keď vyhynieme ako ďalší z masy druhov, voči ktorým sme boli ľahostajní? V súvislosti s tým mi na myseľ prichádza jedna epizóda Novej generácie, Otázka času z r. 1991 (5. séria, 9. epizóda). Kapitán Picard v nej nemá svoju elegantnú uniformu a nestojí na veliteľskom mostíku svojej lode. Namiesto toho sa prebudí v novom živote v špinavom ľanovom odeve, potiac sa pod neúprosným slnkom. Zažíva posledné chvíle umierajúcej civilizácie, ktorej domovská planéta kolabuje. Keď sa Picard z tohto sna prebudí, uvedomí si, že jej poslední obyvatelia zahynuli už pred tisícročiami. Sen bol vyvolaný umelo, aby na túto civilizáciu nezabudol.

Kto si spomenie na nás, ak ľudstvo vymizne? Čo ak budúca vesmírna civilizácia, ktorá pristane na Zemi, zistí, že nás minula o pár tisíc rokov? Čo ak počas archeologických vykopávok narazí na sci-fi knihu v mäkkej väzbe? Možno sa v jej vnútri objaví veta: Vytlačené na papieri z posledného stromu tejto planéty.

Autor pôsobí na Viedenskej univerzite a venuje sa výskumu literárnej dystopie a sci-fi

Preložil Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: