Príbeh rómskych aktivistiek z Únie rómskych materských centier nám ukazuje hodnotu a úspechy každodennej trpezlivej emancipačnej praxe, ktorá je často neviditeľná a takmer vždy nedocenená. Museli nájsť odvahu, aby vypovedali poslušnosť svojim rodinám, nefunkčným verejným inštitúciám, nepriazni okolia, predsudkom aj nedostatku zdrojov. Cieľ, ku ktorému od začiatku smerujú svoje úsilie, je „pozdvihnutie rómskej ženy“. A pochopili, že v dobe, ktorá neprospieva vytváraniu kvalitných medziľudských vzťahov, vedie cesta k sebarozvoju cez kolektívnu svojpomoc, solidaritu a obnovu komunitných väzieb.
Aktivistická synchronicita
Marie „Maryša“ Oláhová a Beáta Berkyová prežívali podobný životný príbeh dávno predtým, ako sa spoznali. Obe vyrastali medzi Nerómami a s rómskou kultúrou sa začali intenzívnejšie oboznamovať, až keď sa po vydaji presťahovali k rodinám svojich manželov. Z oboch sa stali vedúce folklórnych súborov a od nácvikov tancov a spevu s deťmi sa postupne dostali k práci s ich rodinami a nakoniec celými komunitami. A kľúčom k úspechu pri zlepšovaní situácie v rómskych komunitách sa pre ne stala práca s rómskymi ženami. Táto pozoruhodná synchronicita ich nakoniec priviedla k spolupráci a dlhoročnému priateľstvu.
Marie má korene na Slovensku, ale vyrastala v Česku a o rómskom folklóre veľa nevedela. No vždy sa jej páčil a občas si prehrávala rómske piesne. Po svadbe sa presťahovala do Detvy.
K práci pre folklórny súbor ju priviedli jej dve dcéry. Videli ho vystupovať na jarmoku a veľmi sa im zapáčil. Stali sa jeho členkami a Marie neskôr dostala ponuku, aby cestovala so súborom na výjazdy ako dozor. Postupne práci s deťmi začala venovať viac času, až sa stala vedúcou súboru. Mnohé z týchto detí pochádzali z chudobných rodín, ktoré v tom čase bývali v nedôstojných priestoroch bývalých robotníckych ubytovní. Kládla si otázku, ako je to možné, a hľadala spôsob, ako im pomôcť. Začala komunikovať s úradmi a hľadať riešenie. „Skočila som do toho. Vôbec som nevedela, do čoho som sa pustila, ale nemohla som to tak nechať,“ hovorí Marie o svojom vykročení do neznáma. Až neskôr si uvedomila, že sa z nej stala neformálna sociálna pracovníčka.
Beáta pochádza z Kokavy nad Rimavicou. Tancovala v súbore Kokavan, ktorý sa venuje slovenskému folklóru. Tradičný rómsky život poznala len z návštev u starých rodičov v Klenovci. Jej stará mama bývala v osade s prívetivým menom Dolinka. „Ale to bola nádherná osada. Ľudia tam mali kvety pred domami,“ hovorí o Dolinke Beáta. Až v Poltári, kam sa vydala, začala žiť medzi Rómami. Vydaté ženy sa tu do verejných aktivít nezapájali. No ona nechcela zostať iba pri deťoch a starostlivosti o domácnosť. Hľadala cestičky, ako svoj život zmeniť. Mužovej rodine sa to príliš nepozdávalo a tlačili na neho, aby jej dohovoril, nech sa neangažuje. „Začala som chodiť na úrad, rokovala som s primátorom a hneď sa začali šíriť reči, že chodím za cudzími chlapmi,“ spomína si na svoje aktivistické začiatky. K práci s rómskymi deťmi a mládežou sa dostala pozvoľna. Pracovala v Poltári v obchode a chodili za ňou kamarátky jej švagrinej, tínedžerky, s ktorými začala nacvičovať piesne a tance. Zároveň sa aj sama naučila viac o rómskom folklóre. S rómskou mládežou nikdy predtým nepracovala, jej cieľom bolo, aby sa deti nepotulovali bezcieľne po uliciach. Keď ich ako skupinu začali pozývať na vystúpenia do iných obcí, pridali sa aj rodičia, predovšetkým matky. Páčilo sa im, že mohli cestovať, a že videli nové miesta a stretli iných ľudí. A počas bežných rozhovorov sa Beáta oboznámila so situáciou rómskych rodín. „Prešli sme od tancovania a kultúrnych akcií k práci s komunitou a začali sme sa zaoberať spoločenskými problémami,“ hovorí.
Beáta začala ženám načúvať. Zistila, že mnohé z nich, rovnako ako ich deti, premýšľajú o tom, ako zmysluplne tráviť svoj voľný čas. Povedala si, že začne pracovať aj s nimi, a že je dôležité, aby sa ženy združovali. A vtedy na jednom školení stretla Maryšu. Práve začínala s projektom, ktorý mal sieťovať rómske líderky zo stredného Slovenska a chcela sa spoznať so ženami z Poltára. Marie chcela spojiť aktivistky, ktoré by sa systematicky venovali „pozdvihnutiu rómskej ženy“. Oslovila aj ženy z iných miest a obcí. Spolupracovala vtedy aj s Úniou materských centier, čoskoro však zistila, že rómske ženy z chudobných alebo chudobou ohrozených komunít majú úplne iné potreby. Preto vznikol nápad založiť Úniu rómskych materských centier. A keďže si Marie uvedomila, že ženy v Poltári sa so svojimi aktivitami dopracovali k podobným výsledkom ako ona, bolo rozhodnuté: Únia bude sídliť v meste na Ipli a povedie ju Beáta.
Prvé kroky
Maryša hľadala aktívne ženy, ktoré by boli schopné pracovať vo svojich komunitách podobne ako ona a Beáta. Začali sa pravidelne stretávať a spoznávať sa. Niekedy sa stretli len na káve alebo pri pive. Postupne zisťovali, že majú podobné skúsenosti a problémy, a keď sa o nich porozprávali, uľavilo sa im. Od začiatku sa riadili heslom: „Dieťa nie je prekážka.“ Deti často slúžia ako argument, prečo by sa rómske ženy nemali zapájať do rozličných aktivít. V Únii však našli dobrý protiargument. Dieťa si predsa žena môže zobrať so sebou. Vďaka Maryšiným aktivitám mali mnohé ženy šancu po prvýkrát relaxovať. Uvoľnili sa z domácnosti a zabudli na svoje trápenia alebo sa o ne podelili s ostatnými a zistili, že v tom nie sú samy. A hlavne, spoločne začali uvažovať o tom, ako dať svojim životom smerovanie podľa vlastných predstáv.
Po čase sa ukázalo, že mnohé členky túžia po tom, aby Únia organizovala aktivity pravidelne a často. Neboli to už len osobné stretnutia. Začali organizovať športové turnaje. Vytvorili si volejbalové a futbalové tímy. Ženy hrali futbal na námestiach, aby ukázali, že nemusia vždy len spievať a tancovať. Niekedy si uvarili guláš alebo sa vybrali zbierať odpadky do lesa. A vo viacerých obciach pravidelne pripravujú program na Deň Rómiek a Rómov. Pri týchto aktivitách im pomáhajú aj muži. „Nebránime sa tomu, aby medzi nás prišli muži. Aj muž môže byť rómskou ženou,“ hovorí s úsmevom Beáta. Jedného talentovaného muža majú dokonca v tzv. „inkubátore“ (viď nižšie). Za kľúčovú podmienku pozitívnej zmeny v rodinách však Únia stále považuje prácu so ženami. „Pilierom rodiny je žena a pokiaľ sa žena nerozvíja, stagnuje celá rodina,“ dodáva.
Práca v komunite sa však nedá zredukovať len na organizovanie verejných podujatí. Jej menej viditeľnou súčasťou sú každodenné gestá solidarity, ktoré utužujú dôveru a posilňujú sebavedomie utláčaných ľudí. Ak niekto potrebuje komunikovať s obecným úradom alebo sociálnou poisťovňou, vybaviť si návštevu u lekára, vyriešiť problém s deťmi v škole alebo poradiť pri hľadaní práce, vďaka práci Únie vie, že sa má na koho obrátiť. Množstvo emancipačnej práce sa však odohráva pri každodenných rozhovoroch na ulici, pri káve alebo cigarete.
Každá podľa vlastných možností
Emancipáciu nie je možné ľuďom nanútiť. Niekto potrebuje viac času na to, aby sa zapojil, niekedy zohráva svoju rolu aj nedôvera. Andrea Hakelová z Detvy, ktorá je zatiaľ najnovšou členkou Únie, vraví, že hoci je sama Rómka, vyrastala v rodine, ktorá si od Rómov držala odstup. No keď sa bližšie zoznámila s týmito ženami, ich činnosťou a prístupom k životu a sebarozvoju, zaujali ju. Oceňuje hlavne vzdelávacie aktivity Únie.
Pre ženy z Únie je dôležité ukázať, že sa dá žiť inak a zabezpečiť pravidelný kontakt medzi členkami, aby spolu komunikovali a vymieňali si skúsenosti. „Môžete komukoľvek dávať dary a prispievať na charitu. Aj to pomôže. Ale najdôležitejšie je, aby spolu ľudia komunikovali a pomáhali si. Keby sme spolu nekomunikovali, nevznikla by medzi nami dôvera alebo dokonca aj priateľstvo. A to platí aj pre moje nerómske priateľky. Pocit, že vás niekto podporuje, nenahradí žiadny jednorazový dar, nech by bol akokoľvek veľký,“ vysvetľuje svoj postoj Marie.
V priebehu desiatich rokov sa počet zapojených miest a obcí zvyšoval. V súčasnosti Únia pôsobí v Poltári, Detve, Banskej Štiavnici, Žiari nad Hronom, Bystričke, Uhorskom, Klenovci, Málinci a Rovňanoch. V každej z týchto obcí pôsobí líderka, ktorá na mieste pracuje s ďalšími ženami. Okrem toho má Únia pár obcí aj v „inkubátore“. Ten slúži na overenie toho, do akej miery sa nové záujemkyne vedia samostatne podieľať napríklad na organizácii aktivít v domácom prostredí pred tým, ako sa stanú líderkami vo svojich komunitách. Ako vraví jedna z najnovších, Marcela Balogová: „Mňa ako líderku prijali, až keď som zorganizovala Deň Rómiek a Rómov u nás v Málinci.“
Aj ženy, ktoré sa z rôznych dôvodov nemôžu do práce Únie zapojiť samostatne či naplno, majú dvere otvorené. Beáta vraví, že niektoré prídu iba na akcie, no vždy sú medzi nimi vítané. „Aj keď iba navaria párky alebo pomôžu obslúžiť účinkujúcich. Ale majú možnosť, aby sa cítili potrebné a my rešpektujeme, ak sa nemôžu viac zapájať kvôli rodine alebo mužovi. Aj ich rodiny nás lepšie vnímajú, keď napríklad manželia vidia, že ich ženy medzi seba neťaháme nasilu, alebo že im neradíme, aby odišli od rodín.“
Ženy proti násiliu a predsudkom
Rodinná situácia žien z komunít je pre líderky z Únie dôležitou témou. Aj preto sa pred časom zapojili do projektu o násilí páchanom na ženách. Je to ešte stále téma, o ktorej sa príliš nehovorí, no aj tu Únia búra zabehnuté stereotypy. Marcela a Beáta spomínajú, ako sa vďaka ich aktivitám zmenilo vnímanie rodovo podmieneného násilia: „Chceli sme zistiť, ako sú na tom ženy z okolia. Či si vôbec uvedomujú, čo je domáce násilie. Oslovili sme aj ženy z Málinca. Najprv sa všetky smiali a hovorili, že nikto nie je týraný. Medzi Rómami sa hovorí, že ak chlap ženu nebije, nemiluje ju. Nevedeli násilie ani identifikovať. Mysleli si, že je to bežná súčasť života. Že to tak má byť. Ale nakoniec sme sa stretli s príbehmi, ktoré nás rozplakali.“
Pracovali aj so ženami priamo v teréne. Líderky v jednotlivých obciach poznajú situáciu v komunite. Hovoria, že obete domáceho násilia sa väčšinou prezradia samy alebo problémy odhalia pri práci s ich deťmi. Niekedy pomôžu indície od ľudí z okolia. V prvej fáze je potrebné, aby žena dostala možnosť odísť z domácnosti. Preto im líderky pomáhajú s hľadaním bývania či zamestnania. Vo viacerých prípadoch boli úspešné. Stalo sa však aj to, že sa žena vrátila k mužovi, prerušila kontakty s vlastnou rodinou (rodičmi, súrodencami a pod.) a úplne sa mu podriadila. Podstatné je, aby obete domáceho násilia svoju situáciu pochopili. Niekedy stačí upozorniť na to, že aj v okolí žijú ženy, ktoré svoje deti zvládajú vychovávať samy. Niekedy sú ale okolnosti príliš zložité. „Na to, aby sa nám žena zdôverila, musí mať nejakú istotu. Musí nás trochu spoznať. O jednej mojej známej napríklad viem, že je doma vystavovaná násiliu. Hovorila som jej, že to nie je nevyhnutné. Ale pomoc odmietla. A doma sa hádajú a bijú a deti sa na to pozerajú. A to je najväčšie zlo,“ vysvetľuje Marcela. Cieľom Únie však nie je rozbíjať rodiny a prehlbovať konflikty. „Aj vtedy sa so ženami bavíme. Snažíme sa, aby sa nenechali biť, a aby situácia v ich domácnosti nebola vyhrotená,“ dopĺňa Beáta.
(Prvá časť dvojdielnej reportáže.)
Autorka a autor sa v združení Utopia zaoberajú rozličnými formami sociálnej a solidárnej ekonomiky
Reportáž vychádza v rámci projektu Angažovaný Kapitál, ktorý je podporovaný z projektu ACF – Slovakia a financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014-2021. Správcom programu je nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou.
