Kritika kritickej kritiky je málo známy podnázov Marxovej a Engelsovej Svätej rodiny. Zamýšľal som si ho v drobnej úprave požičať pre názov tohto frku, ale čitateľstvo by som žánrovo zavádzal. Ak ide o metatext k metakritike, je potrebná maximálna ostražitosť, aby sa predišlo spusteniu reťazovej reakcie kritiky kritiky kritiky kritiky – a tak ďalej… Ako však vyplýva z monografie Márie Klapákovej, nemuselo by to byť na škodu. Takto uvoľnená energia by nemusela pôsobiť len deštrukčne, ale dala by sa zužitkovať v prospech samotnej kritiky – a cez ňu literatúry vôbec.

Perspektívy prítomnosti sú prvým systematickým pokusom o etablovanie metakritiky v slovenskej literárnej vede. Ako pionierske dielo (s predchodcami v teórii kritiky) má výsadný štatút, ale prináša aj mnoho problémov, ktoré si žiadajú rozpracovanie a spresnenie. To nie je jeho nedostatkom, ale údelom zakladajúcej práce. Nápady na doplnenie čitateľa nezamrzia, skôr naopak, no vyrušovať pri čítaní môže neplecha tlačiarenského škriatka, ktorého podľa tiráže neskrotil nijaký redaktor.

Publikáciu tvorí teoretická časť a päť prípadových štúdií, ktoré sú praktickou ukážkou kritiky kritiky. Prvá polovica knihy dobre slúži orientácii v disciplíne, niektoré kategorizácie by si však žiadali spresnenie (kritériá hodnotenia umeleckého textu by bolo možné členiť detailnejšie a výklad niektorých je zužujúci) alebo doplnenie (rozlíšenie „kritických škôl“ je načrtnuté len nahrubo a akokoľvek okrajové špecifické metodológie či kritické programy sa popri „všeobecnej“ kritike strácajú). Z prípadových štúdií vynikajú posledné dve venované novým, internetovým žánrom literárnej kritiky, a literárnokritickému metamodernizmu.

Väčšmi z „výkonnej“ kritiky kritiky než z jej teórie vyplýva, že pre (dôsledné!) porozumenie rozličným hodnoteniam textu potrebujeme nielen metakritiku, ale aj metaliterárnu perspektívu. Ak autorka uznáva legitimitu dvom protichodným hodnoteniam rovnakého textu so zdôvodnením rozličnosti vkusu, potom sa musíme – spolu s Bourdieuom – pýtať na jeho povahu a zdroj. Kritika vypovedá spoľahlivejšie o svojom subjekte než objekte: z literárnokritickej prevádzky možno odčítať, ktoré spôsoby diskurzu (a podľa koho) sú legitímne a kto má symbolickú a „reálnu“ moc kritické súdy prednášať. Umelecká kritika je ultimátne ideologický fenomén a pre ďalší výskum metakritiky bude určujúce (ne)uznanie tejto skutočnosti. Perspektívy prítomnosti sú skusmým, ale sľubným vykročením.

Martin Makara

Mária Klapáková: Perspektívy prítomnosti. Metakritika slovenskej literatúry po roku 2000. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, 2020.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *