Na dvojotázku „What’s left?“ – čo je to ľavica a čo zostalo – by v prípade dedičstva klasickej Frankfurtskej školy, ktoré pre nás dnes predstavuje najmä Inštitút pre sociálny výskum (1923 – 1933), respektíve Horkheimerov Časopis pre sociálny výskum (1932 – 1941) a intelektuálne iniciatívy či práce viacerých jeho talentovaných spolupracovníkov, mali vedieť odpovedať v prvom rade filozofickí pokračovatelia tejto školy.
Tí nesú najväčšiu zodpovednosť za jej intelektuálnu kontinuitu a za zachovanie duchovného obsahu jej značky. Na pozadí niektorých vyjadrení najvýznamnejšieho dnešného pokračovateľa Frankfurtskej školy, nemeckého filozofa Jürgena Habermasa o súčasnosti – napríklad o spolupráci s veriacimi, ale aj o ruskej agresii na Ukrajine – možno nadobudnúť skôr dojem, že nadväznosť na kritickú teóriu a jej étos bola prerušená. Akoby z neho zostal už len pátos západoeurópskeho občianskeho kozmopolitizmu. Avšak pri lepšom pohľade si možno všimnúť, že i ten nadväzuje skôr na staršiu, kantovskú tradíciu svetoobčianstva.
Odkaz vytvorený členmi alebo spolupracovníkmi klasickej Frankfurtskej školy – Theodorom W. Adornom, Maxom Horkheimerom, Friedrichom Pollockom, Leom Löwenthalom, Erichom Frommom, Herbertom Marcusem, Siegfriedom Kracauerom, Walterom Benjaminom a niektorými ďalšími – prežíva dnes v krehkých, menlivých a niekedy aj spochybniteľných filozofických nadväznostiach, ktoré môžu byť azda predmetom akademickej diskusie. Odlišným spôsobom a vo verejnom priestore silnejšie prežíva práve frankfurtská škola s malým f. Tá má svoje miesto v kultúrnej pamäti Nemecka a Západu ako významné intelektuálno-morálne, politické a kultúrne dedičstvo, vytvorené v časoch weimarskej republiky voľným zoskupením ľavicových akademikov a intelektuálov prevažne židovského pôvodu z vrstvy meštianstva. Prežíva ako zápis v kultúrnej pamäti vďaka knihám a článkom, ktoré dodnes inšpirujú mladších i starších ľudí k uvažovaniu nad zmyslom minulosti i dneška. Vedú k úvahám nad problémami kultúry a spoločnosti. Podnecujú k zamysleniu nad tým, čo je človek a čo znamená humanizmus, nad politikou a nad zneužívaním moci, nad tým, čo je ľudská sloboda alebo spravodlivosť a ako ich ohrozuje autoritárstvo či kapitalizmus. Motivujú ich premýšľať nad možnosťami samotného myslenia.
Môžu mať však pre dnešné čitateľky a čitateľov, mysliacich, cítiacich, hľadajúcich zmysel sveta a svojho bytia a slobodne vyslovujúcich hodnotové súdy, význam aj konkrétne mená, osudy, diela a myšlienky klasickej Frankfurtskej školy? Zmysel zrejme nenájdu v otázkach vonkajšej kultúrno-politickej identifikácie a identity (napríklad „Čo je ľavica?“). Osožné by ale azda mohlo byť hľadanie inšpirácie práve v týchto fundamentálnych témach.
Preto sú nasledujúce slová krátkou úvahou nad tým, čo z tohto intelektuálneho dedičstva zostalo a prečo. Ale aj zopár osobných odporúčaní dlhoročného čitateľa a v niekoľkých málo prípadoch i prekladateľa prác klasickej Frankfurtskej školy.
Theodor W. Adorno, Max Horkheimer
Princíp podozrievavosti je to, čo dodnes celkom nepochybne zostáva ako najhlbšia duchovná stopa, ktorú po sebe zanechali Theodor W. Adorno a Max Horkheimer, dvaja lídri (a mandaríni) školy. Presnejšie povedané to, čo zostáva, je ich hermeneutika podozrenia, teda spôsob kritickej interpretácie sveta a civilizácie, ktorý zdedili od Marxa, a preto je určite marxistický, čo však ani zďaleka neznamená, že musí byť iba ľavicový. Princíp podozrievavosti nie je ani špecificky židovsko-meštiansky alebo stredoeurópsky, i keď celkom určite veľmi dobre vyjadruje aj historické a kultúrne skúsenosti stredoeurópskeho židovstva a vzdelanostného meštianstva nášho regiónu. Vďaka tomu nám môže byť blízka azda Adornova a Horkheimerova klasická práca Dialektika osvietenstva. V knihe napísanej počas druhej svetovej vojny v americkom exile a vydanej po prvýkrát v roku 1947 v Amsterdame autori sugestívne zachytili úpadok racionálneho myslenia, ktoré v dôsledku svojej formalizácie vyústilo do barbarstva. Ich spoločné dielo je dodnes agregátom kritického myslenia a okrem inšpirácií k tomu, ako kriticky interpretovať dejiny racionalistickej filozofie, politiku, umenie a kultúrne produkty minulosti i súčasnosti, obsahuje aj skryté ekologické motívy – veď veľkou témou je tu popri myslení a civilizácii takisto príroda, ktorú si človek v osvietenstve, respektíve jeho prostredníctvom úplne podmaňuje. Pre pochopenie dialektiky osvietenstva zostáva kľúčový a dodnes použiteľný Horkheimerov pojem z názvu jeho filozofického spisu Ku kritike inštrumentálneho rozumu (1937), ktorý je odvodený z kritického postrehu, že človek sa niekedy natoľko spolieha na rozum, že ho je schopný vložiť do služieb čohokoľvek bez ohľadu na to, či to slúži ľuďom a ľudstvu alebo nie.
Theodor W. Adorno môže aj dnes ako múzický filozof inšpirovať svojimi hudobno-teoretickými úvahami. Veď napríklad jeho extrapolácia Schönbergovej dvanásťtónovej techniky a Stravinského hudobných koláží nás dokáže doviesť k úvahám nad možnosťami a hranicami slobodnej tvorivosti. Je, mimochodom, škoda, že Horkheimer i Adorno sa po celý život intuitívne vyhýbali rozpracovaniu protikladov medzi východoeurópskou a západoeurópskou kultúrou. Zrejme ich od toho odrádzali konzervatívne koncepcie ich doby. Okrem iných aj Oswald Spengler a jeho v tom čase mimoriadne vplyvné dielo Zánik Západu (prvý diel 1918), ktorého myšlienkový štýl v mnohom anticipuje fašistický spôsob uvažovania.
A napokon, Adornov dodnes platný text o nečitateľnosti Spenglera môže vyznievať paradoxne, najmä ak sa časom stal sám Adorno do veľkej miery nečitateľným. Jeho filozofický jazyk, ktorý kládol odpor už v dobe, keď ním písal, ho bude časom klásť stále viac a viac. Pretože jazyk súčasného akademicky inštitucionalizovaného myslenia sa vo svojej vetnej skladbe síce zjednodušuje a sprehľadňuje, no zároveň sa nasycuje terminológiou, nesúvisiacou s klasickou vzdelanosťou a kultúrou, ktorej bol Adorno odchovancom a zároveň „negatívne dialektickým“ kritikom. Čítanie Adorna si vyžaduje vysokú mieru koncentrácie a vedie k zahĺbeniu sa. Jedno či druhé sú historicky vypestované ľudské schopnosti, ktorých stratu Adorno i Horkheimer zaznamenali a spolu s ňou konštatovali aj úpadok humanizmu.
Siegfried Kracauer
Popri Dialektike osvietenstva je ďalšou väčšou prácou, ktorá dodnes nestratila svoju presvedčivosť, sviežosť a myšlienkovú hodnotu, kniha Od Caligariho k Hitlerovi od filmového teoretika a kritika – tentoraz zo širšieho okruhu Frankfurtskej školy – Siegfrieda Kracauera. Je to ucelená séria kritických úvah o nemeckom filme s ťažiskom na weimarskej republike. A v USA, kde autor v roku 1966 zomrel, vyšla zhodou okolností v tom istom čase ako Adornovo a Horkheimerovo spoločné dielo. V tejto grandióznej knihe, ktorá je dodnes zrejme najlepšou príručkou dejín nemeckého filmu medzivojnového obdobia, Kracauer predviedol, ako nové masmédium sprostredkúva často skryté emocionálne, politické, ideologické a propagandistické posolstvá. Načrtol pritom odvážny ideovo-historický oblúk začínajúci sa dnes už klasickým expresionistickým filmom Roberta Wieneho Kabinet doktora Caligariho (1920) a končiaci sa nacistickým propagandistickým kinom tridsiatych rokov 20. storočia. Žiadna z najnovších spektakulárnych techník ani špeciálne efekty nového umeleckého média, aké napríklad predviedol v roku 1927 vo filme Metropolis Fritz Lang, nedokázali oslepiť autorov kritický rozum. Kracauerova triezvosť a neúplatnosť, pokiaľ ide o vynášanie kritických súdov nad filmovým priemyslom, pritom nemá žiadne styčné plochy s konzervativizmom, ktorý vo svojej dobe považoval film za lacné (alebo príliš nákladné) rozptýlenie a rozhorčoval sa nad úpadkom klasickej (literárnej, meštianskej) vzdelanosti.
Dodnes zostávajú živé aj mnohé Kracauerove kratšie, ale myšlienkovo hutné a bohaté články, ktoré písal do roku 1933 pre nemecký denník Frankfurter Zeitung. Dnes už je takmer nepredstaviteľné, že by v denníkoch vychádzali takéto intelektuálne náročné texty, ako napríklad jeho Ornament masy (1930), kde podal kritickú analýzu dobrovoľnej spoločenskej manipulácie ľudského davu v dôsledku technologizácie poznania i masovej zábavy. Ohrozenie indivídua, ktoré je centrálnou témou kritickej reflexie moderných spoločností na sklonku meštianskej epochy, zaznieva ako leitmotív Kracauerových, ale aj Adornových i Horkheimerových úvah o kultúrnom priemysle.
Erich Fromm, Walter Benjamin
Stálicou frankfurtského neba, podľa ktorej sa dodnes môže človek mnohokrát riadiť aj pri rozhodovaní sa v každodenných situáciách, je celkom určite Erich Fromm. Tento humanistický neopsychoanalytik prispel najmä svojimi prácami z povojnového obdobia, ktoré písal už po anglicky, k hlbšiemu pochopeniu psychologických štruktúr základných morálnych kategórií dobra a zla. Dodnes čitateľné sú Frommove knihy ako Ľudské srdce a jeho nadanie pre dobro a zlo (1964), Umenie milovať (1956) či Strach zo slobody (1941). I keď je pravda, že pre Frommove zvláštne sympatie ku kresťanskému náboženstvu i tak trochu kazateľský tón, sa od neho už v tridsiatych rokoch 20. storočia odvrátila časť psychoanalytickej obce, ktorá bola celkom prirodzene ateistická. Podobný postoj zaujali aj hlavné „postavy“ Inštitútu pre sociálny výskum, ktoré si síce veľa sľubovali od psychoanalýzy, avšak ako marxisti si nepripúšťali žiadne nábožensko-etické ani metafyzické implikácie myslenia – azda s výnimkou najprotirečivejšej postavy zo širšieho okruhu Frankfurtskej školy, Waltera Benjamina.
Z Waltera Benjamina, zvláštneho marxistického metafyzika, ktorý očakával príchod revolúcie ako veľkej historickej katastrofy a zároveň v nej videl neomylné ohlásenie Mesiášovho príchodu, toho do budúcnosti zostáva stále dosť. Zrejme práve s výnimkou jeho pseudoteologických marxistických ideí. Tento pôvodne literárny kritik a filozof bol veľkým myšlienkovým experimentátorom. Najmä v tridsiatych rokoch 20. storočia bol Benjamin vizionárom novej kultúry, ktorej premeny ho zaujímali na pozadí rýchlo sa meniacich technologických možností a politických biotopov prvej tretiny 20. storočia. Jeho veľké eseje Umelecké dielo v epoche svojej technickej reprodukovateľnosti, Malé dejiny fotografie a Paríž, hlavné mesto 19. storočia položili v tridsiatych rokoch minulého storočia urgentnú, no dnes už akoby zabudnutú otázku, či (a ako) je možné myslenie človeka v epoche, ktorá popiera význam jeho individuálnosti. Práve autorove práce o nových médiách – teda o filme a fotografii – sa stali klasickými a inšpirujú humanistické i posthumanistické teoretičky a teoretikov umenia aj v 21. storočí.
Hoci je Benjamin v oblasti kultúrnych štúdií medzinárodne dodnes azda najcitovanejším autorom z okruhu Frankfurtskej školy, na jeho marxizmus sa už takmer zabudlo – zostala z neho jeho materialistická estetika. Nezabudlo sa však na jeho kritiku fašizmu ako agresívneho antihumanizmu, ktorá je aktuálna dodnes, a takisto na jeho tragický osud nemeckého židovského emigranta, ktorý v roku 1940 dobrovoľne ukončil svoj život pri neúspešnom pokuse o prekročenie francúzsko-španielskej hranice. Vďaka čomu zároveň zachránil životy viacerých ďalších utekajúcich. Práve v dôsledku takéhoto osudu a vlastných dispozícií zostala časť jeho diela vo fragmentárnej podobe (napríklad gigantický, nedokončený projekt Pasáže o parížskej urbánnej kultúre 19. storočia). Benjamin je ale zároveň intelektuálne takým komplexným autorom, že sa naňho od osemdesiatych rokov 20. storočia odvoláva aj feministická kritika, filozofická dekonštrukcia i kritika architektúry.
Georg Lukács
K postavám, ktoré k okruhu Frankfurtskej škole síce bezprostredne nepatria, no významne ju myšlienkovo utvárali, patrí maďarsko-nemecký filozof židovského pôvodu Georg Lukács. O väčšine jeho rozsiahleho diela, napísaného zväčša v nemeckom jazyku, možno dnes spoľahlivo povedať, že skončilo v masovom hrobe literatúry. Stalo sa tak celkom určite v dôsledku vyčerpania kritických možností, respektíve potenciálu alternatívnosti Lukácsovho marxistického filozofovania po roku 1989. Navyše aj on sám mal v istej fáze svojho života blízko k stalinizmu a tvrdošijne lipol na marxizme aj vtedy, keď ho podobne ako ministra vlády Imreho Nagya po maďarskom ľudovom povstaní v roku 1956 väznili Sovieti. (Aj keď neskôr, keď ho jeho vlastní ľudia sociálne marginalizovali a pokúšali sa ho zbaviť členstva v Komunistickej strane Maďarska, sa mu podarilo vychovať si v povojnovej Budapešti množstvo žiačok a žiakov, z ktorých azda najvýznamnejšou bola filozofka Ágnes Heller). Avšak intelektuálna vyčerpanosť Lukácsovho diela súvisí aj s inými než svetonázorovými aspektmi jeho diela. Nikoho by dnes už nenapadlo odvolávať sa na Lukácsovu koncepciu historického románu alebo na jeho zastaraný, v hegelovskej filozofii ukotvený pojem realizmu. Z času na čas sa ešte objavia preklady jeho ortodoxne marxistických, monumentálnych Dejín a triedneho vedomia (1923), záujem o toto kedysi slávne, v súčasnosti už ťažko čitateľné dielo je dnes ale najmä historický.
Na Lukácsove múdre veľké eseje o nemeckej a francúzskej literatúre 19. storočia, ktoré vznikali paralelne s Adornovými a Benjaminovými literárno-filozofickými úvahami, alebo aj na jeho články o sovietskom spisovateľovi a disidentovi Alexandrovi Solženicynovi z prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, sa však zabudlo úplne neprávom. Takisto dôvody na to, aby sme vzali do ruky knihu Žité myslenie – Lukáscovu autobiografiu vo forme rozhovorov, ktoré s ním viedli jeho žiaci a žiačky a knižne ich uverejnili až po filozofovej smrti (1971) v západnom Nemecku – ani zďaleka nie sú iba historicko-nostalgické. Lukács totiž reprezentuje to, čo aj ďalší autori klasickej Frankfurtskej školy: solídnu a hlbokú vzdelanosť, ktorá neomylne presakuje z každej strany jeho diela. Vďaka nej dokázal obsiahnuť celé dejiny západnej filozofie aj obrovský korpus literárnej tvorby viacerých európskych národov. A súčasne znamenala aj schopnosť obdivuhodnej intelektuálnej sústredenosti a zahĺbenia. Táto schopnosť je podľa všetkého úplne cudzia dnešnému kaleidoskopickému a multitaskingovému spôsobu myslenia aj intelektuálneho života či skôr prežívania, no pritom ako jediná tvorí záruku poctivého prístupu komplexne mysliaceho človeka k vonkajšiemu svetu. A zároveň – podobne ako v najlepšej kondícii Adorno, Horkheimer, Kracauer, Fromm či Benjamin –, reprezentuje aj Georg Lukács dodnes exemplárnym spôsobom odvahu doviesť myslenie do dôsledkov, ktoré dokážu kriticky preveriť aj kultúrne predpoklady vlastného uvažovania, a tak predviesť, že vďaka mysleniu je možné vystúpiť mimo seba.
Myslím, že z klasickej Frankfurtskej školy dnes takto zostalo do veľkej miery to, čo môžu súčasníci a súčasníčky považovať za viaczmyselné „right“ – to pravé a správne v zmysle nekompromisnej, radikálnej kritiky, avšak zároveň bez ohľadu na politické dôsledky, ktoré so sebou môže priniesť.
Autor je literárny vedec a prekladateľ
