Viem si živo predstaviť, že nejeden súčasník Wendella Berryho si v šesťdesiatych rokoch ťukal na čelo, keď počul o jeho životných rozhodnutiach. Berry v tej dobe žil v New Yorku, dostal dobré miesto na škole, stretával sa s mnohými autormi, ktorí sa neskôr dostali do kánonu americkej literatúry, sám bol publikovaný a veľmi sľubný autor. Inými slovami, veľmi dobre rozbehnutá kariéra. V roku 1964 si však Berry zbalil všetko svoje imanie do jedného auta a s manželkou Tanyou vyrazili do Kentucky, kde si v malom mestečku Port Royal na rodinnom pozemku postavili dom a začali farmárčiť.
To však neznamenalo, že prestal písať, práve naopak. Jeho tvorba však nadobudla nový charakter, ktorý by v meste asi nezískala: stala sa organicky spätá s miestom, v ktorom žije a s prácou, ktorú na tom mieste vykonáva. A to nielen v rovine tematickej, ale aj formálnej či štrukturálnej. Písanie, hospodárenie na farme, život v komunite, všetko preňho spolu prirodzene súvisí. Ako povedal v roku 2019 v rozhovore pre časopis The New Yorker: „Integrácia rôznych zvierat a plodín na relatívne malej ploche sa stáva formálnym problémom, ktorý je rovnako zaujímavý a náročný ako usporiadanie častí románu. Musíte sa rozhodnúť, čím začnete a potom sa dopracovať k odhaleniu toho, čím skončíte. Avšak aj všetky ostatné časti musia byť správne usporiadané. A ak sú na farme usporiadané správne, stane sa niečo ešte zázračnejšie ako pri väčšine umenia: dosiahnete udržateľnosť. Každá jednotlivá vec podporuje celok.“
Počas svojej dlhej spisovateľskej dráhy vydal viac ako osemdesiat kníh poézie, beletrie, esejí a kritiky. Do širšieho povedomia sa dostal knižnou polemickou esejou The Unsettling of America z roku 1977, v ktorej tvrdí, že pre zachovanie pôdy a kultúry je nevyhnutné zodpovedné drobné poľnohospodárstvo. Vo svojej dobe bola táto kniha radikálna, pre súčasného čitateľa je až absurdne predvídavá. Napriek bohatej literárnej produkcii, ktorej súčasťou sú dlhé romány a rozsiahle eseje, azda najviac sa preslávil (ak v jeho prípade možno toto slovo použiť) kratučkou polemikou Prečo si nekúpim počítač, ktorá vyšla časopisecky v roku 1987 (nájdete ju aj v tomto čísle Kapitálu). Je podivuhodné, že tento krátky text vyvolal v dobe svojho vzniku búrlivé reakcie a bol odvtedy viackrát samostatne publikovaný vo forme malej knižky.
Keď som napísal, že práca na farme, vzťah k prírode a písanie sú pre Berryho nerozlučne späté a prejavujú sa na tematickej a formálnej rovine, je dôležité pochopiť, že „formálna“ rovina znamená pre Berryho aj samotný spôsob písania, nástroje, ktorými ho dosahuje. V spomínanom texte udáva svoje dôvody, prečo bude naďalej písať všetky svoje texty ceruzkou a nemá v úmysle vlastniť televízor či počítač. Na prvý pohľad to môže pôsobiť výstredne, čudácky, prípadne ako impotentná nostalgia po časoch, ktoré nikdy ani neboli. Keď si však človek pozorne prečíta väčšiu časť Berryho diela (a ja som posledný rok robil máločo iné), zistí, že to z jeho komplexného myslenia a postojov k súčasnému svetu úplne prirodzene vyplýva. Je fascinujúce, že aj na takom krátkom texte sa dá vysledovať mnoho motívov, ktoré charakterizujú takmer celý jeho literárny odkaz: snaha o udržateľnosť vo všetkých jej podobách, nedôvera k bezbrehému a bezmyšlienkovitému prijímaniu nových technológií, úcta k rodine, predkom a komunite. A zároveň potreba poukázať na to, že ak si prajeme väčšiu spoločenskú zmenu, ako je v tomto prípade šetrenie elektrickou energiou získavanej z povrchovej ťažby uhlia, treba začať vždy od seba. Preto Berry už takmer šesťdesiat rokov píše vo svojej chatke pri rieke – zásadne len cez deň, za slnečného svetla.
Smog samoľúbosti
Táto potreba poukázať na individuálnu zodpovednosť sa vinie vo variáciách celým jeho esejistickým, ale i beletristickým dielom. Už v roku 1970 v eseji Think Little píše: „Environmentálna kríza je priamo u nás doma. Zakaždým, keď sa nadýchneme, keď vypijeme pohár vody, trpíme ňou. A čo je ešte dôležitejšie, zakaždým, keď sa stávame aktérmi našej ekonomiky plytvania alebo sme od nej závislí – a prvým princípom našej ekonomiky je plytvanie –, sami túto krízu spôsobujeme. Takmer každý z nás takmer každý deň svojho života priamo prispieva k zničeniu tejto planéty. Protestné zhromaždenie na tému zneužívania životného prostredia nie je zhromaždením obvinených, ale vinníkov. Toto uvedomenie by malo rozptýliť smog samoľúbosti, ktorý sa takmer tradične vznáša nad týmito stretnutiami a umožniť nám vidieť prácu, ktorú treba vykonať.“
Bolo by však mylné domnievať sa, že pre Berryho je jedinou odpoveďou na globálne krízy, najmä tú klimatickú, len individuálna zodpovednosť. Berry žije tradičným, možno v mnohom starosvetským spôsobom života, no zďaleka nie je naivný. Už od šesťdesiatych rokov varuje pred nebezpečenstvami konzumerizmu, industriálneho poľnohospodárstva a vplyvu veľkých korporácií na environmentálne politiky. Zas a znovu, esej za esejou, dekádu po dekáde neúnavne a hlasno kritizuje globálny kapitalizmus, ktorý ničí nielen životné prostredie, ale aj medziľudské vzťahy a fungujúce komunity. „Globálny „voľný trh“ je len zatiaľ úspešným pokusom kapitalizmu rozšíriť geografický rozsah svojej chamtivosti a navyše dať svojej chamtivosti status „práva“ na novonadobudnutom území. Globálny „voľný trh“ je pre korporácie slobodný práve preto, že ruší hranice starých národných kolonializmov a nahrádza ich novým kolonializmom bez obmedzení a hraníc. Je to dosť podobné, ako keby sa teraz všetkým králikom zakázalo mať nory, čím by sa „oslobodili“ poľovnícke psy,“ vyhlasuje v eseji Total Economy.
Silné slová
Táto esej z roku 2000 sa v porovnaní s ostatnými líši použitím veľmi explicitného jazyka, narába s pojmami ako „globálny kapitalizmus“ či „voľný trh“, čo je pre Berryho esejistickú tvorbu pomerne výnimočné: väčšinou celosvetové i lokálne problémy pomenúva a analyzuje subtílnejšie a pracuje s naoko veľmi prostými príkladmi, často z farmárskej praxe. Prečítal som desiatky jeho esejí a asi najviac mi pritom udrelo do očí, že Berry nerád používa veľké slová a trendy pojmy, čo je najmä v dnešnej dobe, keď je v slovníku progresívnej ľavice každú chvíľu in nejaký iný termín, veľmi osviežujúce. Možno preto je možné prečítať desiatky jeho textov, ktoré sa až obsesívne venujú tým istým témam a motívom, a nenudiť sa. Berry totiž nie je len majstrovský štylista a presný kritik, pre Berryho sú problémy, o ktorých píše, jeho vlastné, sú to javy, ktorými žije a ktoré pozoruje vo svojom okolí. Keď Berry píše o ničení vrchnej vrstvy pôdy, veríte mu každé slovo, viete, že má túto skúsenosť z prvej ruky a na vlastné oči vidí jej dôsledky. „Je zbytočné rozprávať sa o nejakom osvietení alebo spáse duše,“ napísal v liste svojmu priateľovi, básnikovi Garymu Snyderovi, „keď nezabránime rozkladu vrchnej vrstvy pôdy.“ Za posledné storočie sa priemyselným poľnohospodárstvom zničila viac než polovica tejto pôdy na celom svete.
Nech už sa zaoberá akýmkoľvek globálnym javom a spracuje ho akokoľvek premysleným literárnym jazykom, Berryho návody na nápravu sa väčšinou dajú charakterizovať niekoľkými slovami: hranice, limity, mierka. Väčšina problémov podľa Berryho vzniká, keď mierku vecí neurčuje príroda, ale dostáva sa do rúk ľudí. Tí väčšinou neustrážia hranice, kedy je vzťah prírody a ľudskej komunity prospešný pre obe strany a vznikajú neželané a nebezpečné javy, akým je napríklad priemyselné poľnohospodárstvo. „Ak má byť ekonómia človeka v súlade s ekonómiou prírody tak, aby z toho mali obe osoh, ľudská ekonómia musí odpovedať svojej vlastnej mierke. Napríklad mierka patričného ľudského zvuku je taká, pri ktorej možno počuť aj iné zvuky. A vhodná mierka ľudskej ekonómie či technológie je taká, čo dovoľuje rozkvet diverzity ostatných foriem života,“ píše v eseji Getting Along with Nature.
Tragickým dôsledkom ignorovania našich vlastných limitov a miery je pre Berryho najmä zánik malých fariem a s ním spojených komunít. „V rokoch 1940 až 2012 sa počet fariem v USA znížil o štyri milióny. Liberáli aj konzervatívci, ktorí riadia ekonomiku približne od roku 1952, považujú absenciu toľkých farmárov a ich rodín za pokrok. Medzitým poľnohospodársku pôdu a tých pár farmárov, ktorí prežili, ničia deštruktívne spôsoby výroby aj nadprodukcia. Milióny ľudí, ktorí odišli, nahradili väčšie a väčšie stroje a toxické chemikálie,“ sťažuje sa v spomínanom rozhovore pre The New Yorker.
Before it was cool
Ak by som musel Berryho dielu priradiť jediné slovo, bola by to konzistentnosť, ktorá pre niekoho môže byť až únavná. Témy udržateľnosti, dôležitosti zdravej komunity a boja proti industriálnemu poškodzovaniu prírody spracúva od konca šesťdesiatych rokov nielen v stovkách esejí, ale aj vo viac než dvadsiatich zbierkach básní. Často sú to témy, ktorým sa opakovane venoval „before it was cool“. Samostatnou kapitolou je jeho beletristické dielo, najmä séria románov a poviedok z fiktívneho mestečka Port William. Rovnako ako William Faulkner vo svojej fikčnej Yoknapatawpha County vytvoril miesto, kde mohol zrkadliť úpadok amerického Juhu, aj Berry využíva Port William ako zrkadlo rurálnej Ameriky druhej polovice dvadsiateho storočia. V odraze tohto zrkadla nechýbajú všetky neduhy amerického vidieka, ale dôležitou súčasťou jeho próz je okrem kritiky aj nádej pre tento región. Berry je dlhodobo kritikom mediálneho obrazu, ktorý rurálnu Ameriku vykresľuje len ako baštu spiatočníctva, ktorá môže za fenomény, akým bola prezidentská výhra Donalda Trumpa. V liste z roku 2017, ktorý napísal pre The New York Review of Books, Berry označil komentáre, ktoré tvrdia, že Američania žijúci na vidieku sú pravdepodobne sexistickí, rasistickí a čoraz nevzdelanejší za provinčné, neinformované a nezodpovedné. Namiesto toho, aby sme naďalej ignorovali ich ťažkú situáciu, navrhuje Berry, mali by sme uznať drancovanie týchto vidieckych regiónov ich mestskými susedmi. „Vidiecka Amerika je kolónia,“ napísal v liste, „a jej ekonomika je koloniálna ekonomika.“
Hoci sa dočkal viacerých významných uznaní a ocenení (je napríklad len druhým žijúcim autorom, ktorého dielo vyšlo v prestížnej edícii Library of America) a jeho meno sa už objavilo v prognózach budúcich držiteľov Nobelovej ceny za literatúru, nikdy sa nestal skutočnou literárnou celebritou. „Nie je to veľmi prekvapujúce, keďže jeho diela ostro kritizujú štandardný americký životný štýl. V dnešnej kultúre je ťažké získať si široké povedomie varovaním pred nebezpečenstvami života stráveného pred digitálnymi obrazovkami, centralizáciou technológií a veľkými riešeniami, ktoré ponúkajú technokratickí experti. Berry však získal niekoľko oficiálnych uznaní a ocenení. Prezident Obama mu napríklad v roku 2010 udelil Národnú medailu za humanitné vedy,“ hovorí Jeffrey Bilbro, profesor americkej literatúry na Grove City College, ktorý sa Berryho dielu venuje vo svojej akademickej práci.
Napriek bohatému literárnemu odkazu a obľúbenosti v istých kruhoch tak zostáva Berry svojím spôsobom stále na okraji. Pre progresívcov je príliš staromódny, pre konzervatívcov príliš radikálny. Keďže nekomunikuje cez email, v médiách sa s ním objavuje len minimum rozhovorov (novinári, ktorým sa podarilo s ním rozhovor spraviť, si museli najprv získať jeho dôveru listovou komunikáciou, kým ich pozval na osobné stretnutie). Jeho hlas tak zostáva tichý, akoby v závetrí. Predpokladám však, že práve to je miesto, odkiaľ vždy chcel rozprávať. A zatiaľ čo on už asi myslí na budúcoročnú úrodu, je teraz na nás, aby sme sa do toho, čo hovorí, konečne započúvali.
