WandaVision: Superhrdinovia v boji proti duševných problémom

Juraj Búry12. júna 20211195

„Not cinema,“ povedal o marvelovkách Martin Scorsese a odvtedy mi to znie v hlave. Toto vyhlásenie ma zasiahlo nielen na profesijnej úrovni – ako popkultúrneho teoretika a estetika – ale aj na osobnej – ako fanúšika trpiaceho duševnou chorobou. „Not cinema“ znamená, aspoň podľa známeho režiséra, že superhrdinské filmy nedokážu sprostredkovať katarziu, nedokážu reprezentovať skutočné ľudské emócie a problémy. Zdá sa, že v Marvel Studios (pod vedením megakorporácie Disney) si dovolili so známym režisérom nesúhlasiť, a ako antitézu k jeho „not cinema“ vytvorili seriál WandaVision. Hlavným zloduchom v tomto seriáli je smútok, strata, popieranie a depresia.

Filmy pod hlavičkou komiksového vydavateľstva Marvel v súčasnosti predstavujú najdrahší a najambicióznejší kinematografický projekt. Tvorí ho vyše dvadsať blockbusterov vrátane veľkofilmov Avengers: Infinity War Avengers: Endgame (obe v réžii bratov Russovcov) a nie príliš kánonicky špecifikovaná skupina seriálov. Všetky diely na seba voľne nadväzujú a tvoria tak akýsi vlastný marvelovský vesmír, tzv. MCU (Marvel Cinematic Universe).

Najhrubší mainstream, escapistická zábava par excelance, filmový fastfood pre masy. Schematické príbehy, v ktorých žiadna smrť nie je trvalá a žiadny zloduch nie je nepremožiteľný. Aj v tej najvyhrotenejšej situácii sa vtipkuje. Všetko je farebné, akčné, útočiace na základné emócie. „Not cinema?“ Len pri povrchnom pohľade. Respektíve pri žiadnom, lebo Scorsese sa rád chváli tým, že tieto filmy ani nevidel.

O ľuďoch a superhrdinoch

Viac ako desať rokov diváci po celom svete sledujú dobrodružstvá skupiny (super)hrdinov. Poznajú ich, vyrastali s nimi. Majú medzi nimi svojich obľúbencov. Pred tvorcami série zakaždým vyvstáva jasná otázka, ako tieto postavy v ďalších dieloch ozvláštniť.

Scenáristi štúdia Marvel už na začiatku urobili dobré rozhodnutie – ich superhrdinovia nie sú zobrazovaní ako bohovia alebo nadľudia, ktorí sa rozhodli starať sa o nás. Práve naopak. Sú to ľudia, síce s výnimočnými schopnosťami a nadaním, avšak stále ľudia podliehajúci pravidlám spoločnosti a svojim slabostiam. Súčasťou ľudskej psyché sú aj traumy, bolesti a duševné choroby. A ani tie sa hrdinom Marvelu nevyhýbajú. Na dôvody možno nazerať aj pragmaticky: ozvláštňuje ich to a stavia do nových dramatických pozícií.

História duševných ťažkostí Marvelu

Tony Stark – Iron Man – zakladajúci hrdina MCU bol v prvých filmoch alkoholik. Taký filmový: jeho opice neboli zas veľmi časté, ani až také nepríjemné. Ale zapíjal, a zapíjal veľa. Zapíjal svoju traumu – prehliadal ho vlastný otec. Až v hrdinstve našiel naplnenie, želanú pozornosť, a alkohol išiel bokom. Duševný problém je tu redukovaný na scenáristické klišé, no môžeme to prehliadnuť, je to prvá lastovička trendu, ktorý sa výraznejšie ukáže v neskorších filmoch.

Iron Man 3 (réžia Shane Black, 2013) bol prvým filmom, pri ktorom sa rozhodli posunúť zobrazenie duševných tráum mimo sféry klišé. Stark v tomto filme trpí panickou poruchou. V momentoch zlyhania sa dostaví dýchavičnosť, búšenie srdca a závraty. Bezpečie hľadá vo svojom brnení. Zápletka filmu sa rozvíja na základe skutočnosti, že brnenie nemá vždy po ruke, a tak sa s panickými záchvatmi musí vysporiadať inak. Panická porucha sa uňho vyvinula po uvedomení si, že vo vesmíre nie sme sami a žiadne brnenie ho pred hrôzami vesmíru neochráni. Svet je priveľký a on je v ňom, napriek všetkej snahe, primalý. Celý film je rámcovaný nepodareným terapeutickým sedením Tonyho Starka.

Shane Black je nielen režisérom, ale aj autorom scenára. A stanovil trend: superhrdina trpí realisticky vyobrazenou duševnou poruchou alebo chorobou, avšak jej zvládnutie je skratkovité a zvyčajne leží na jeho vlastných pleciach. Jeden krok dopredu, dva kroky dozadu, ale lepšie ako stáť na mieste.

Odvtedy sa v MCU mihajú rôzne psychologické problémy; neovládateľný hnev, nízke sebavedomie, popieranie skutočnosti, túžba po rodičovskom uznaní, neschopnosť vyrovnať sa so stratou, egocentrizmus. Všetky skôr okrajovo, ale ako dôležité charakterové a povahové črty postáv. Napríklad výčitky a neschopnosť vyrovnať sa so stratou žiaka sú motiváciou Starka v poslednom, štvrtom filme z pomstiteľskej série,  Avengers: Endgame (2019). Snímka však priniesla aj ďalší zlom v tejto oblasti.

Tučný Thor

Thor je asgardský boh, čo znamená, že je supersilný dlhoveký mimozemšťan. Ide o jednu z hlavných postáv MCU a to znamená, že za desať rokov filmov prišiel o veľa – stratil brata, rodnú planétu, matku, otca, priateľov, obľúbené kladivo i svoj ľud. Nech robil, čo robil, nedokázal tomu zabrániť. Zlyhal.

A tak ho vo štvrtých Avengeroch vidíme tučného od prejedania sa, zanedbaného, so sileným úsmevom na tvári. Má regulérnu depresiu. Popiera skutočnosť. Hľadá útechu v jedle, alkohole a povrchných veciach, aby vyzeral, že je v poriadku. Ale dej filmu nám postupne odhaľuje, že v poriadku nie je. Že za fasádou usmiatej tváre trpí výčitkami svedomia, smútkom. Stačí, aby niekto spomenul meno zlého fialového mimozemšťana, a Thor sa „prepne“ do stavu neovládateľného smútku a hnevu. Inak je skoro až letargický a nezvyčajne veľa spí. Už nie je hrdinom. Nie je nikým, lebo sa vzdal.

Môžem povedať, že ide o realistické zobrazenie hlbokej depresie a posttraumatickej poruchy – súdiac podľa toho, že aj ja svoje depresie „riešim“ podobne. S Thorom som sa vedel zžiť a najsilnejšie emócie počas celého filmu som prežíval práve pri jeho scénach. V kontexte liečenia depresie sú dôležité hlavne nasledovné dve scény.

V jednej scéne sa Thor vracia v čase do domoviny a stretá tam svoju matku, keď ešte žila. Počas krátkeho rozhovoru s ňou zisťuje, že napriek zlyhaniam nestratil jej dôveru ani lásku. Aby metafora neušla žiadnemu diváckemu segmentu, Thor v nasledujúcom obraze zároveň znovu získava legendárne kladivo Mjolmir. A ako je známe, to dokáže zdvihnúť len človek, ktorý je ho hoden: ten, kto je vhodný na vládnutie, spravodlivý a dobrosrdečný. Thorova radosť z toho, že sa preukázala jeho dostatočnosť, pôsobí autenticky. Táto scéna ukazuje človeka s depresiami, ktorý o sebe pochybuje a následne dostane potvrdenie svojej hodnoty. No neznamená to, že Thor je vyliečený. Depresívnym ľuďom blízki a terapeuti často pripomínajú ich hodnotu, alebo hodnotu okolia či života (nezabudnime, že Thor na začiatku filmu nejaví žiadny záujem o zapojenie sa do dobrodružstva). I sami sa usilujú o to, aby ju nestrácali zo zreteľa, ale nie vždy sa im to darí, resp. málokedy nadlho.

V nasledujúcej významnej scéne s Thorom sa hrdinovia pomocou zázračnej rukavice snažia zvrátiť skazu vesmíru. Thorovi nestačí, že mu matka i kladivo potvrdili vlastnú hodnotu. Musí sa o nej presvedčiť i sám a prosí o možnosť použiť rukavicu. Zvyšok tímu jeho ponuku odmietne. Thor zadržiava plač a po zvyšok scény stojí so zvesenou hlavou v úzadí. Neskôr dostane príležitosť dokázať svoju silu, v záverečnej bitke.

Neustále si pripomínať vlastnú silu a hodnotu nie je jediný aspekt liečby depresie, ale pre ľudí, ktorých táto choroba postihuje, je to často veľmi dôležité. Pocit sebaurčenia nadobúdajú len postupne, po malých krokoch, tak ako to zobrazuje aj príbeh Thora v poslednom diele Avengers. Thor sa v závere necíti zázrakom v pohode – vzdáva sa však nároku na vládnutie svojmu ľudu a vyráža na cestu. Dalo by sa povedať, že terapeutickú.

Na samom začiatku príbehu Avengers: Endgame Thor svoj stav popieral, na konci ho prijal a vydal sa na púť za uzdravením. Tvorcovia šikovne zobrazili superhrdinu, ktorý rieši náročný ľudský problém. Chorobu nepodcenili, ani mocný boh hromu ju nemusí zvládať. Zároveň ukázali dôležité aspekty liečivého procesu: depresia nezmizne zo dňa na deň, treba si ju priznať a postupovať vlastným tempom. Niekedy si z nás naši blízki budú preto uťahovať, ako sa to počas filmu deje aj Thorovi, ale niektorí nám s naším stavom pomôžu.

Wandine problémy

Zoširoka sa dostávam k hlavnému predmetu tohto textu – seriálu WandaVision, ktorý na začiatku roka premiérovala streamovacia služba Disney+. Zatiaľ čo v iných dielach z produkcie štúdia Marvel boli duševné problémy skôr ozvláštnením, alebo druhoradou zápletkou, v seriáli WandaVision je to hlavná téma.

Seriál sleduje superhrdinku, čarodejnicu Wandu Maximof. V úvode seriálu ju vidíme ako postavu v rodinnom sitcome z päťdesiatych rokov. Štylizácia je mimoriadne dôsledná: sedí pomer strán obrazu, čiernobiele prevedenie, dej snímaný troma kamerami a zastarané efekty. Fanúšik či fanúšička Marvelu však vedia, že čosi nie je v poriadku. Wanda by sa mala nachádzať v súčasnosti, nie v polovici dvadsiateho storočia. Jej manžel, android Vision, v predchádzajúcich filmoch umrel, a teraz je živý, zdravý a veselý. Aj samotné dianie v sitcome naznačuje, že aktuálna realita Wandy nie je v poriadku.

V priebehu deja sa – spolu s vedľajšími postavami – dozvedáme, že sitcomová štylizácia je len ilúziou. Je to kúzlo, ktoré Wanda vyvolala mimovoľne ako obrannú reakciu pred smútkom. Podobne ako Thor v avengerskej sérii, i Wanda prišla o veľa – rodinu, brata aj lásku. Smútok zo straty neuniesla a podvedome si vytvorila ideálnu, sitcomovú realitu.

Prečo práve sitcom? Okrem toho, že Wanda tento žáner miluje, tiež platí, že kánon sitcomu je vzdialený realite. Utrpenie je v sitcome vždy krátkodobé a ľahko riešiteľné. Akýkoľvek problém, aj psychický, sa dá do dvadsiatich minút vyriešiť k všeobecnej úľave a spokojnosti a nezanecháva žiadne trvalé následky. Takáto fikcia je ideálnym útočiskom pre človeka, ktorý sa nevie vyrovnať s bolesťou a uteká do vlastného sveta. Práve takýmto človekom je Wanda a jej útek z reality je hlavným východiskom seriálu. WandaVision sa tak stáva metakomentárom spôsobu, ako konzumujeme médiá. Fiktívne zápletky a svety nám slúžia ako únikové moduly pred ťažobou reality. Lenže tieto reality sú len iluzórne a skôr či neskôr musí každý čeliť vlastnému smútku i ontologickej realite.

Za seriálom stojí režisérka a scenáristka Jac Schaeffer, ktorá vytvorila skutočne unikátny príbeh zo sveta superhrdinov. V závere kvalita seriálu trocha zakolíše a stratí originalitu, ale v podstate celý jeho fikčný svet je manifestáciou vnútorného prežívania človeka, ktorý sa vyrovnáva so zármutkom a stratou. Wanda si počas seriálu prejde celou škálou emócií spojených s vyrovnávaním sa so stratou blízkeho. Prežíva fázy popierania, hnevu, úzkosti, vyjednávania i apatie. Nakoniec si svoj stav bolestne prizná, opúšťa snovú realitu a hľadá spôsob, ako sa vyrovnať so samotou.

WandaVision má však istý zádrheľ. Síce verne zobrazuje prežívanie človeka zasiahnutého akútnym smútkom, no nezobrazuje, ako sa s týmto stavom zdravo vyrovnať. Práve naopak, Wanda zaradom robí chybné kroky, najmä jeden opakuje stále znovu a uchyľuje sa k nemu aj v samotnom závere: izoluje sa. Izoluje sa od celého sveta i od ľudí, ktorí jej chcú pomôcť. A každému, kto chce narušiť jej alternatívnu realitu, ubližuje. To by v rámci narácie bolo úplne v poriadku, čo však zaskočí trochu viac, je fakt, že posledná scéna seriálu ukazuje Wandu opäť v dobrovoľnej izolácii. Vidíme ju v situácii, keď síce akceptovala svoj smútok, ale – na rozdiel od Thora – nevyhľadala pomoc.

Dôvod je, hádam. jasný – štúdiá Marvel a Disney majú s Wandou ešte svoje plány. Už teraz je potvrdené, že by sa mala objaviť vo filme Doctor Strange 2: In the Multiverse of Madness (Doctor Strange 2: V multivesmíre šialenstva). Nie je jasné, akú rolu bude v príbehu hrať, ale superhrdinka s psychickými problémami má rozhodne dramatický potenciál.

Práve tento „otvorený záver“ podkopáva myšlienku celého seriálu. Na jednej strane sa WandaVision snaží divákovi či diváčke priblížiť prežívanie traumatizovaného človeka, na druhej strane však neukáže, ako by sa mohol s traumou vyrovnávať. Wanda sa rozhodne znovu izolovať, hoci je zrejmé, že by jej mohla prospieť terapia. Možno sa toho dočkáme v pokračovaní.

Autor je popkultúrny teoretik, doktor estetiky a publicista

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: