2018 09 ŠkolaTematický KapitálVzdelávacia politika vs. ľud

Pri tvorbe vzdelávacej politiky sa neraz vyskytnú situácie, keď nastáva konflikt medzi výberom systémovo správneho riešenia a záujmami skupiny, na ktorej nám záleží a ktorú chceme podporovať a chrániť (napríklad žiaci a žiačky, učiteľky a učitelia, rodičia). Inými slovami, pre spoločnosť alebo vzdelávací systém sú často prospešné také opatrenia, ktoré súčasne poškodzujú istú časť dôležitých a zraniteľných ľudí pôsobiacich v systéme. To následne vytvára konflikt medzi tvorcami vzdelávacej politiky (alebo decíznou sférou) a týmito ľuďmi, prípadne...
Michal Rehúš11. septembra 201878

Pri tvorbe vzdelávacej politiky sa neraz vyskytnú situácie, keď nastáva konflikt medzi výberom systémovo správneho riešenia a záujmami skupiny, na ktorej nám záleží a ktorú chceme podporovať a chrániť (napríklad žiaci a žiačky, učiteľky a učitelia, rodičia). Inými slovami, pre spoločnosť alebo vzdelávací systém sú často prospešné také opatrenia, ktoré súčasne poškodzujú istú časť dôležitých a zraniteľných ľudí pôsobiacich v systéme. To následne vytvára konflikt medzi tvorcami vzdelávacej politiky (alebo decíznou sférou) a týmito ľuďmi, prípadne ochrancami ich záujmov (ako odbory, profesijné organizácie). Môže dokonca dochádzať k tomu, že ochrana záujmov dotknutých subjektov, ktorá je v iných situáciách nevyhnutná a prospešná, je nakoniec zo systémového hľadiska škodlivá a – nebojme sa toho slova – reakčná.

 

Príkladom takéhoto konfliktu je boj o systém kreditových príplatkov. V súčasnosti môžu učitelia a učiteľky za absolvovanie určitých vzdelávacích aktivít získať kredity. Za každých 30 kreditov majú nárok na príplatok v sume 6 % z platovej tarify, pričom si však takto môžu uplatniť najviac 60 kreditov. Platnosť kreditov a z nich sa odvíjajúcich kreditových príplatkov bola pôvodne stanovená na sedem rokov. Od 1. januára 2018 sa obmedzená platnosť kreditov zrušila, v súčasnosti teda kredity a kreditové príplatky platia neobmedzene.

 

Cieľom tohto finančného opatrenia bolo motivovať učiteľky a učiteľov, aby sa ďalej vzdelávali. V dynamických systémoch, akým je aj systém odmeňovania a vzdelávania učiteľov, však ľahko dochádza k tomu, že zmena určitého parametra vedie k zmene správania jednotlivých aktérov, a tým aj k zmene systému. Táto zmena pri nevhodne nastavených podmienkach a pravidlách zvykne byť negatívna. Takýmto spôsobom sa ušľachtilý zámer podpory vzdelávania učiteľov zvrtol na to, čo dnes poznáme ako honbu za kreditmi. Motivácia získať kredity s cieľom zvýšiť svoje finančné ohodnotenie sa v prípade kritickej časti učiteľov a učiteliek stala dôležitejšou ako ich profesijný rozvoj. Túto skutočnosť dokazuje aj prieskum Slovenskej komory učiteľov, v ktorom najväčšia časť respondentov (71,3 %) označila za hlavnú motiváciu účasti na školeniach práve potrebu získať kredity. Správanie učiteliek a učiteľov je vzhľadom na ich nízke finančné ohodnotenie racionálne, keďže kreditový systém sa stal jednou z mála možností, ako si môžu zvýšiť plat.

 

Boj o kredity

 

Dôsledky tohto správania sú pre systém zničujúce. Učitelia a učiteľky si vzdelávacie programy často nevyberajú podľa obsahu a relevancie, ale podľa počtu kreditov či nízkych nárokov na absolvovanie. Na deformovaný dopyt z ich strany (kredity na prvom mieste) reagujú aj poskytovatelia vzdelávania. Tí nemajú motiváciu poskytovať kvalitné, náročné a užitočné vzdelávacie aktivity, ale stali sa továrňami na kredity. Skutočnosť, že učiteľky a učitelia sa začali príliš orientovať na programy, za ktoré môžu získať kredity, môže mať za následok ústup od absolvovania iných potrebných vzdelávacích aktivít či iných foriem profesijného rozvoja, ako je len formálne vzdelávanie (napríklad výmena vedomostí a skúseností v rámci pedagogického kolektívu či sebavzdelávanie).

 

V súčasnosti je tento systém takmer nezničiteľný. Kreditové príplatky poberajú približne dve tretiny pedagogických zamestnancov a zamestnankýň. Akékoľvek úsilie o zrušenie systému sa stretáva s razantným odporom. Proti sú nielen školské odbory, ale aj ďalšie učiteľské organizácie a iniciatívy (napokon, zrušenie sedemročnej obmedzenej platnosti kreditov bolo jednou z požiadaviek štrajkujúcich učiteľov a učiteliek z Iniciatívy slovenských učiteľov). Odpor je taký veľký, že ministerstvo školstva sa napriek pôvodným zámerom rozhodlo kreditový systém ponechať. Aktuálny návrh sa len nesmelo usiluje presadiť, aby sa opäť zaviedla obmedzená platnosť kreditov na sedem rokov.

 

Zavedenie kreditového systému sa nepochybne zaradí medzi ikonické lekcie slovenskej vzdelávacej politiky. Opatrenie realizované s dobrým úmyslom, avšak bez dôkladnejších analýz a poznania mechanizmov, ako fungujú ľudské motivácie, sa stalo železnou guľou na nohe systému rozvoja učiteliek a učiteľov. Stavia tvorcov vzdelávacej politiky a učiteľov na opačné strany barikády. A zdá sa, že dosiahnutie kompromisnej mierovej dohody sa nezaobíde bez strát (či už na strane učiteľov a učiteliek, ktoré prídu o príplatky alebo ich časť, alebo na strane vzdelávacieho systému, ktorý v záujme kompromisu pravdepodobne bude musieť zniesť určitú mieru deformácie).

 

Boj o malé školy

 

Prípad s kreditovým systémom možno vnímať ako dôsledok zlého rozhodnutia v minulosti, a v prípade lepšej tvorby vzdelávacej politiky sa mu dalo predísť. Sú však aj také prípady, ktoré sa neodvíjajú od zlých rozhodnutí tvorcov vzdelávacej politiky, ale sú výsledkom procesov, ktoré často nemáme vo svojich rukách. Takým relatívne ťažko manažovateľným procesom je napríklad demografický vývoj.

 

V dôsledku negatívneho demografického vývoja máme na Slovensku menšie školy a triedy, ako aj menej žiakov na učiteľa ako v minulosti. Kým počet žiačok a žiakov v základných školách klesol za posledných pätnásť rokov o 35 %, tak počet škôl sa znížil o 13 %, počet tried o 20 % a počet učiteliek a učiteľov o 23 %. Preto sa hovorí o nutnosti racionalizovať sieť škôl. Práve racionalizácia siete škôl môže byť ďalším potenciálnym bojiskom medzi tvorcami vzdelávacej politiky a dôležitou a zraniteľnou skupinou ľudí vo vzdelávacom systéme.

 

Od racionalizácie sa zväčša očakáva finančná efektivita a úspory, z hľadiska vzdelávacej politiky je však dôležitá predovšetkým otázka kvality vzdelávania. Môže veľkosť školy súvisieť s jej kvalitu? Možnosť odpovedať na túto otázku je limitovaná nedostatkom relevantných údajov (napokon, problém by mohol nastať už pri samotnej definícii kvality). Dá sa však napríklad pozrieť, aký je vzťah medzi veľkosťou školy a odbornosťou výučby (aký podiel predmetov vyučujú učitelia a učiteľky, ktoré majú na výučbu daného predmetu príslušnú aprobáciu). Samozrejme, táto skutočnosť ešte nemusí nič hovoriť o kvalite samotnej výučby, ale kvalifikáciu azda môžeme považovať aspoň za základný predpoklad štandardného učiteľského výkonu. Údaje Inštitútu vzdelávacej politiky ukazujú, že zatiaľ čo v prípade prvého stupňa základných škôl je odbornosť výučby relatívne vysoká bez ohľadu na veľkosť školy (väčšinu predmetov učí jedna učiteľka alebo učiteľ), v prípade druhého stupňa odbornosť výučby klesá s klesajúcou veľkosťou školy.

 

Zatiaľ čo na druhom stupni veľkých škôl (viac ako 250 žiakov a žiačok) je odbornosť výučby 88 %, pri školách, ktoré vzdelávajú menej ako 50 detí, je to len 64 %. Nižšiu odbornosť výučby na druhom stupni menších škôl potvrdzujú aj údaje Štátnej školskej inšpekcie. Problém nie je s odbornosťou matematiky alebo slovenského jazyka, keďže ide o ťažiskové predmety s najväčšou časovou dotáciou, a teda aj s potenciálom bezproblémového úväzku pre učiteľa či učiteľku. Kritická je situácia v prípade prírodovedných (fyzika, chémia, informatika, geografia) a spoločenskovedných predmetov (občianska náuka, dejepis, etika, náboženstvo). Napríklad pri fyzike je odbornosť výučby na druhom stupni malých (7 a menej tried) škôl 60 %, pokým v prípade veľkých škôl (viac ako 12 tried) je to 97,8 %. V prípade občianskej náuky na druhom stupni malých základných škôl je odbornosť výučby na úrovni 40 %, pričom na veľkých školách je to 87,5 %.

 

Údaje teda naznačujú, že udržanie kvality príliš malých škôl môže byť problémom, a preto je z hľadiska vzdelávacej politiky jedným z relevantných riešení aj ich zánik. Rušenie týchto škôl, resp. ich druhého stupňa by však malo negatívne dôsledky pre viaceré skupiny. Deti by museli dochádzať do vzdialenejšej školy (tento problém by sa dal riešiť napríklad zriadením školských autobusov). Najdramatickejší dopad by rušenie škôl malo na ľudí, ktorí sú v nich zamestnaní, keďže nezanedbateľná časť z nich by prišla o zamestnanie (nejde len o pedagogický zbor, ale aj o nepedagogických zamestnancov a zamestnankyne). Navyše, politické náklady takéhoto rozhodnutia by znášali obce, ktoré sú zriaďovateľmi základných škôl. Preto sa nemožno čudovať, že proces racionalizácie siete škôl je taký nepopulárny a sprevádza ho množstvo protitlakov.

 

Zákonitosť boja

 

Príkladov, keď sa tvorcovia vzdelávacej politiky ocitajú v nepríjemnej konfrontácii s niektorou zo zraniteľných skupín pôsobiacich v systéme, je nepochybne viac. Dokonca toto napätie možno pri určitých otázkach považovať za zákonité a nedá sa mu vyhnúť. Vzdelávacia politika by totiž mala na problémy a ich riešenia nazerať celostne a systémovo, a nemôže sa za každých okolností postaviť na stranu konkrétnej skupiny. Iste, mala by dbať na funkčnosť a spokojnosť všetkých relevantných prvkov a subjektov, ale to, žiaľ, vo všetkých prípadoch a v absolútnej miere nie je možné. Oproti vzdelávacej politike totiž bude vždy stáť partikularizmus záujmov skupín, o ktorých blaho nám síce ide, ale v niektorých prípadoch môžu presadzovať alebo chrániť mechanizmy, ktoré pre vzdelávací systém nie sú prospešné. Preto je občas nutné zviesť boj vzdelávacia politika verzus ľud.

 

Autor je analytik v oblasti vzdelávania

Napíšte komentár

Your email address will not be published. Required fields are marked *