Vydavatelia robia z hlasov menšín exotiku, ktorá zarába

Marek Hudec16. júna 2023499

Rozhovor s nórskou spisovateľkou Mariou N. Skaranger

Patrí k silným hlasom mladých nórskych autoriek. Maria Navarro Skaranger v roku 2015 zaujala debutom o vyrastaní v štvrti Romsås, ktorým poukázala na rozdiely medzi imigrantskými rodinami a tými z centra mesta. Aj ostatné jej texty rozoberali silné témy, v českom preklade vyšla napríklad jej novela Napořád Emily o živote matky samoživiteľky. V júli navštívi festival Mesiac autorského čítania, ktorý bude prebiehať v Bratislave, Prešove a v Banskej Štiavnici.

Vyrástli ste v časti Osla zvanej Romsås, v ktorej žije mnoho imigrantských rodín. Pri písaní debutu s názvom Alle utlendinger har lukka gardiner (Všetci cudzinci majú zatiahnuté závesy) bolo vaším zámerom ukázať ich život?

Či už vyrastiete v bohatšej, či chudobnejšej štvrti, vždy bude v detstve vaším vesmírom, jedinečným a pestrým. Štvrť Romsås bola mojím svetom a cítila som sa zvláštne, keď som sa dostala na strednú školu v centre Osla a zrazu začala vnímať rozdiely medzi tým, čo je prirodzené pre mňa a čo pre moje spolužiačky a spolužiakov. Deti z centra vyrastali v rodinných domoch, ja v paneláku, v susedstve, kde je všetko zhustené, neďaleko bytu máte obchod, plaváreň, školy aj škôlky, aby mali tvrdo pracujúci robotníci všetko nablízku. Bolo pre mňa šokom vystúpiť zo svojej bubliny, z detstva, ktoré sme ja a moji kamaráti a kamarátky z Romsås vnímali ako normálne, a zistiť, že bohatšie deti majú iné štandardy. Pre nás bolo bežné vyrastať bez otcov, počúvať o tom, ako sa ľudia z nášho okolia občas stratili, umreli alebo sa dostali do väzenia. Na strednej škole som začala vnímať triedne rozdiely a pracovala som tvrdo, aby som sa v spoločnosti uchytila. Rozdiely sú dodnes vštepené do mesta, stačí nasadnúť na metro číslo 5, ktoré má zastávku v Romsås, všimnúť si, akí ľudia ním cestujú, a porovnať si ich s ľuďmi z centra.

Deti z menšín majú často pocit, že musia pracovať dvakrát tak usilovne ako ich rovesníctvo. Tiež ste to tak cítili?

Áno, vždy som musela pracovať dvakrát tak tvrdo, hoci pochádzam z polovične imigrantskej rodiny. Môj otec je utečencom z Čile. Túto tézu však môžeme zovšeobecniť širšie, myslím si, že deti z nižšej triedy musia pracovať oveľa tvrdšie. Všetci moji kamaráti a kamarátky z Romsås vyštudovali na právnikov, lekárov a zdá sa mi, že niekedy až priveľa riešia svoj príjem a peniaze ako také, ustavične rozmýšľajú, kde investovať, kde viac zarobiť. Na druhej strane moji kamaráti a kamarátky z bohatších rodín pôsobia oveľa uvoľnenejšie, študovali umelecké školy, literatúru, menili odbory, pracujú ako psychológovia, psychologičky. Myslím si, že to súvisí s tým, že niektoré rodiny musia riešiť, ako prežijú od výplaty do výplaty, a iné sú zvyknuté, že majú vždy dostatok.

Ako teda vznikol váš debut? Chceli ste poukázať na tieto rozdiely?

Bolo to zvláštne, lebo najprv som na výške chcela študovať právo, no neprijali ma. Potom som sa prihlásila na písanie, lebo tam šla aj moja najlepšia kamoška, a vždy som veľa čítala. Počas štúdií som začala písať, z môjho školského projektu vznikol môj debut. Písala som ho jednoducho preto, že ma to bavilo, pracovala som so slangom, ktorý mi pripomínal domov a moje detstvo.

Pri tejto knihe sa práve spomína takzvaná kebabnorsk, kebabnórčina.

Tak sa označuje spomínaný slang. Nóri musia všetko nejak pomenovať či označiť, tento pojem vznikol na univerzitnej pôde. Nazvali ho kebabovou nórčinou, lebo predstavuje multikultúrne obyvateľstvo krajiny – v kebabe máte totiž veľa vecí: šalát, mäso, kečup.

Nebáli ste sa, či tomu jazyku čitateľstvo porozumie?

Bola som vtedy taká mladá, že mi to vôbec nenapadlo. Skôr som si to vypočula na stretnutí s marketingovým tímom môjho vydavateľstva, kde zaznelo: táto kniha asi nezíska veľa recenzií. Mať veľa ohlasov na knihu sa totiž u nás považuje za úspech.

Vaša kniha vyšla skôr v dánčine než v Nórsku. Prečo?

Všimlo si ju najprv nórske vydavateľstvo, s ktorým som uzavrela zmluvu, a predali práva do Dánska. Aha, prichádza mladý, svieži hlas, hovorili, ešte k tomu z multikultúrneho, imigrantského prostredia.

Nezraňuje vás, keď sa umenie menšín predáva ako nejaká exotika? Nedehonestuje to vašu tvorbu?

Dánsky vydavateľ môj debut skutočne predával ako exotiku a veľmi ma jeho vydanie naštvalo. V nórčine hanlivo nazývajú ľudí z etnických menšín zemiaky, pretože podľa stereotypu jeme veľa zemiakov. No a dánsky vydavateľ umiestnil na obálku knihy obrázok zemiaku. Dodnes sa tvárim, že toto vydanie neexistuje, schovala som z neho pár posledných kusov do škatúľ v pivnici. A máte pravdu, skutočne to zraňuje. Použijú vaše meno, hovoria o vás ako niečom zvláštnom, exotickom, čo je vyčlenené zo spoločnosti, a takto nakoniec zarobia.

Zdá sa vám, že kniha sa stane úspešnou vďaka náhode alebo ťažkej práci?

Asi je potrebná súčinnosť oboch faktorov. Niekedy napíšete niečo, čo sa trafí do správneho okamihu. Na druhej strane, videla som mnoho mladých ľudí, ktorí píšu skvele, no nič nevedia dokončiť. Pamätám si , že pri písaní svojej prvej knihy som sa zabávala, vravela som si, toto je môj svet a pozývam doňho ostatných, aby videli, aký v skutočnosti je. V debute som totiž odkazovala aj na inú knihu zo štvrte Romsås, ktorú v osemdesiatych rokoch napísal známejší spisovateľ Dag Solstad pod názvom Forsøk på å beskrive det ugjennomtrengelige [Pokus o opis nepreniknuteľného]. On chcel ukázať pád sociálnej demokracie, ja som chcela ponúknuť iný pohľad.

Vaša tretia kniha, ktorú u nás poznáme v českom vydaní pod názvom Napořád Emily, sa zaoberá životom matky samoživiteľky. Aká je situácia tejto skupiny v Nórsku?

Nie veľmi dobrá, dostávajú síce dáke peniaze od štátu, ale vôbec nie dostatok. Videla som, ako to musela zvládať moja mama. Ja som síce tiež matkou, ale nie som na výchovu dieťaťa sama. Táto kniha nie je natoľko autobiografická ako tie predchádzajúce, hoci pracujem so skúsenosťou mladej matky. Ako spisovateľka nemám stabilný príjem a musela som pracovať v supermarkete, aby sme to s partnerom finančne utiahli. Materská totiž závisí od výšky vášho príjmu tri mesiace pred otehotnením. Lenže spisovatelia nemajú výplatu, sú často na voľnej nohe a ja som sa išla upracovať na smrť. Na voľnej nohe vám navyše nepreplatia ani PN-ku. Mala som šťastie, že som získala počas materskej štipendium na písanie, hoci som popri tom mala iné práce. V Nórsku máme mnoho spisovateliek a spisovateľov, ktorí nepredajú skoro nič, a potom pár takých, čo predajú 50-tisíc výtlačkov, jednou z nich je napríklad Åsne Seierstad. Ja som niekde medzi, som spokojná, keď sa mi podarí predať osemtisíc výtlačkov, a viem teda niečo naviac z predaja zarobiť.

Vaše knihy rozoberajú osobné témy: smrť vášho brata, vyrastanie s mamou samoživiteľkou. Pracujete tak, že si najprv vyberiete silnú tému zo svojho života a následne uvažujete, ako ju literárne spracovať?

Nevedela by som to takto zovšeobecniť, nemám jednu metódu či jednu poetiku. Je pravda, že zatiaľ každá z mojich kníh mala nejaký osobný motív, ale zároveň som každou uzatvárala istú kapitolu svojho života. Napísala som najprv knihu o detstve a dospievaní, lebo som práve v sebe uzatvárala toto obdobie, a potom som sa vrhla na niečo iné. Myslím si, že pri písaní by sa človek mal cítiť tak voľne, ako len dokáže, nedávať si obmedzenia, a nakoniec mám pocit, že vždy dospeje k nejakej hlbokej pravde. Pokojne si môže veci aj vymýšľať a stále pôsobiť autenticky. Hľadám veci, ktoré ma zaujmú. Najprv som chcela písať o Romsås, živote na periférii miest, ale teraz chcem písať o niečom inom, nedávno ma napríklad inšpiroval rozhovor v rádiu, ktorý bol o cirkuse. Často začínam písať svoje knihy na miestach, ktoré mali v mojom živote významné miesto: v byte, kde môj brat žil, než sa zabil, v byte, kde sme spolu vyrastali, a raz, o pár rokov, verím, aj v byte, kde som sa stala matkou.

Marek Hudec

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: