Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Vlado Clementis o literatúre a literátoch

Počet zhliadnutí:
Starec a smrť, Mikuláš Galanda, 1924, Majetok GMB

Vznik a existenciu medzivojnového Československa sprevádzajú v slovenských periodikách aj diskusie o smerovaní umenia a pokusy o definovanie roly spisovateľa. Okrajovo sa tohto problému dotýka vo svojej kultúrnej publicistike aj Vladimír Clementis. Krátky pohľad na jeho reflektovanie literatúry v časopise DAV predstavuje jednu z možností, ako porozumieť jeho vlastnej úlohe pri formovaní poprevratového umenia.

Explicitne sa tejto spoločensko-kultúrnej debaty dotýka Clementisov Doslov k ankete o pomere piatich slovenských spisovateľov k Sovietskemu zväzu (DAV, 1931). Autor v ňom komentuje odpovede názorovo diferencovaných nekomunistických tvorcov: T. J. Gašpara, I. Horvátha, E. B. Lukáča, D. Makovického a M. Urbana. V ich odpovediach nachádza napriek rozdielom istú zhodu v pohľade na Sovietsky zväz ako na pioniera v budovaní sveta odmietajúceho kapitalizmus. Autor doslovu s jednotlivými odpoveďami nepolemizuje, obmedzuje sa skôr na osobné korektúry ich záverov.

Inštinktívna verzia komunizmu

V tom istom roku publikuje Clementis recenzný článok Hmlistý komunizmus v Hmlách na úsvite (DAV, 1931). Zoširoka v ňom uvažuje o aktuálnosti prozaickej tvorby M. Urbana a tiež o prozaikovej snahe a najmä schopnosti ovplyvňovať dobové premeny spoločnosti. Východiská Urbanovho písania Clementis nespája s kontextom slovenskej literárnej tradície. S negatívnou konotáciou vyťahuje dobovú tézu K. Čapka z rozhovoru uverejneného v časopise Elán, podľa ktorého by sa slovenská literatúra mala perspektívne zamerať predovšetkým na isté „oslavné“ tematizovanie slovenského života, čo Clementis odmieta. Svoj pohľad upriamuje na Urbanov román Hmly na úsvite (1930), zameriava sa najmä na tematizáciu sociálnych problémov. Nevšíma si literárnu úroveň diela, ktorú podľa jeho slov prenecháva literárnym kritikom. Samotnú prózu číta ako sociologický a politický portrét súvekého Slovenska. Špecificky determinovaný interpretačný uhol pohľadu zdôvodňuje snahou reflektovať „hmlisté miesta a mystické sociálne perspektívy románu“. V tomto smere očakáva jednoznačný prozaikov postoj, keďže ho vníma ako jednotlivca s jasnými formuláciami. Oceňuje v ňom najmä Urbanovu ochotu prekračovať status neutrálneho spisovateľa a snahu ponúknuť čitateľskú úvahu o dobovej spoločnosti.

Zásadný problém románu identifikuje v rovine postáv. Za pomýlený považuje obraz českého robotníka. Urban si podľa Clementisa vyberá „lumpenproletára s kapitalizmom degenerovanou morálkou“, hoci vie, že v Čechách existuje množstvo robotníkov vyhadzovaných za svoje ideologické presvedčenie z práce a živoriacich na okraji spoločnosti. Z tohto dôvodu je autor recenzie presvedčený, že inak výrazný slovenský prozaik postáva viac ako bezradne pri pokuse zachytiť robotnícky svet. Clementisova kritická argumentácia sa opiera o spojenie „železná filozofia proletariátu“, ktorú Urban v románe údajne celkom nepochopil. Z pohľadu literatúry zaujme aj záver reflexie prozaického diela. Autor článku v ňom trochu blahosklonne konštatuje, že prozaik si v románe vyberá viac literárne než ideové zakončenie.

Problém nachádza aj v komplexnosti jeho analýz. Neakceptuje ani Urbanovo príbehové riešenie, definuje ho ako znak autorského nepochopenia a zahmlievania zákonitostí robotníckeho sveta, ktorý on sám považuje za „nositeľa budúcnosti“. Odmieta tiež Urbanov obraz mesta. Neschopnosť subjektu integrovať sa v novom priestore vníma ako nepochopenie jeho modernosti zo strany prozaika, čo potvrdzuje aj návrat protagonistu románu na vidiek. Clementisovi prekáža skôr inštinktívna verzia komunizmu, ktorá bráni postavám reflektovať polemiky namierené proti jeho ideologickým východiskám. V tejto súvislosti celkom pochopiteľne odmieta aj rolu náboženstva, zakomponovanú do procesu formovania identity oravskej dediny. Tú však podľa Clementisa namiesto viery definuje extrémna chudoba.

Príchod nových Rollandov

Sústredenú reflexiu literatúry a úlohy spisovateľa ponúka Clementis v článku Vzduch našich časov (DAV, 1935). Stupeň duchovného vývoja dobového Slovenska porovnáva s európskymi ideovo-kultúrnymi iniciatívami a v tejto súvislosti konštatuje, že domáce kultúrne prostredie ešte nie je schopné generovať spoločenské, kultúrne a etické autority, akými sú M. Gorkij, R. Rolland či A. Gide. Clementis poukazuje na ich schopnosť prekonávať nielen rámec literatúry, ale rovnako aj národný kontext. Napriek odlišnej poetike nachádza ich spojivo v kultúrnom internacionalizme.

V intenciách tohto spôsobu uvažovania predstavuje A. Gide vzor senzitívneho intelektuála odkláňajúceho sa od francúzskej meštiackej triedy a objavujúceho sugestívnosť myšlienkového sveta parížskeho proletariátu. Clementis nie je naivný a podobné metamorfózy od domácich tvorcov neočakáva. Slovenský kultúrny život vníma ako fenomén v jeho zárodočnej fáze. Poukazuje na ambivalentnú pozíciu mnohých slovenských autorov, postávajúcich bezradne na rozhraní dvoch svetov. Pri ďalších vidí predovšetkým ich neschopnosť pochopiť rozklad meštiackeho sveta, čo sa má prejavovať v ich neaktuálnych rekonštrukciách súčasnosti. Sám jej podobu nachádza v nezvratnom nástupe socializmu. Akékoľvek iné chápanie situácie definuje ako ideové poklonkovanie „temnému stredovekému fašizmu“.

Na druhej strane vníma Clementis ako beznádejné, úzkoprsé a neuskutočniteľné sny tých, ktorí by chceli odkloniť Slovensko a jeho kultúru od tohto procesu. Ako výstražný príklad z minulosti uvádza nepochopené revolučné aktivity Janka Kráľa, ktoré mali „úradne zničiť jeho punc nadaného básnika“. Aj v kontexte domácej kultúrnej tradície preto neočakáva urýchlený príchod nových Rollandov, za oveľa schodnejšiu cestu považuje absorbovanie jeho myšlienok dotýkajúcich sa problémov doby a ich riešení.

Ani jedného zo spomenutých troch európskych spisovateľov nevníma Clementis iba cez prizmu ich literárnej tvorby. Za porovnateľne dôležité považuje ich chápanie aktuálnej skutočnosti a predovšetkým splynutie s kolektívom, ktorý im garantuje životné a tvorivé perspektívy. Toto prepojenie s aktuálnymi „svetovými“ témami očakáva aj od slovenských tvorcov, čo však nemá znamenať ich rezignáciu na zobrazovanie domácich reálií. V tejto súvislosti hovorí o obraze slovenského literárneho života, ktorý podľa Clementisa charakterizujú malicherné hádky. Je presvedčený, že slovenský spisovateľ musí pomáhať svojou tvorbou slovenskému robotníkovi a roľníkovi otvárať nové kultúrne obzory.

Dýchať identický vzduch

Z odstupu dvoch krokov konštatujem, že Clementis prostredníctvom reflexií literatúry a literárneho života vstupuje celkom radikálne, no legitímne do „diskusie“ o sociálnej premene dobovej spoločnosti a tiež kultúry. Sociálna otázka novej spoločnosti, ktorá mala byť „spravodlivá“, sa tak prelína s kultúrnym životom a zásadným spôsobom do neho zasahuje. Samotného spisovateľa v tomto procese Clementis nijako nešetrí. Tvorba by mala podľa jeho očakávaní zasahovať celé ľudstvo a každý jednotlivec by mal byť takýmto umením obohatený a kultivovaný. V ideálnom prípade by malo ísť o obojstranne výhodný proces. Negáciou meštianskej spoločnosti by sa mal spisovateľ odpútať od mecenášov, čím by sa odstránil článok „obchodníkov s literatúrou“. Existencia spisovateľa sa stane nezávislou od chutí a nálad bohatých a vplyvných nakladateľov. Clementis vidí v tejto zásadnej zmene cestu k nespútanému rozvoju jeho individuality, ktorej výsledkom bude „skutočná“ tvorba. Analýza Clementisových článkov ale odkrýva fakt, že vízia zmenených podmienok sa v jeho koncepcii nerovná absolútnej tvorivej voľnosti, čo potvrdzuje napríklad poznámka o literárnom, a nie ideovom ukončení Urbanovho románu. Na druhej strane od autorov očakáva, že oni sami povedú spoločnosť, namiesto toho, aby ona viedla ich. V tejto súvislosti však Clementis nekonkretizuje vlastnú predstavu kultúrneho pozdvihnutia širokých más.

Rola spisovateľa má podľa Clementisových reflexií súvisieť s jeho záujmom o človeka, či presnejšie čitateľa. Úvahy o živote majú byť podmienené bezprostrednou autorskou empíriou, pričom tvorca a čitateľ by mali „dýchať identický vzduch“. Tento patetický ideál sa nielen v jeho prípade prezentuje ako aktuálna realita. Clementis ďalej ani náhodou nenivelizuje napätie medzi prítomným a minulým. Spisovateľ by v tejto intencii mal zobrazovať skúsenosť, ktorá je tu a teraz. S nádejou sa má pozerať smerom k pokroku, jeho pohľad sa preto nemá vracať do minulosti, nezadržateľne musí smerovať do budúcnosti. Iný autorský koncept znamená pre Clementisa zlyhávanie myslenia a krach jazyka.

Úvahy o autorských krachoch, oháňajúce sa absolútnom, posúvajú Clementisove uverejnené reflexie ešte o kus ďalej. Z tejto perspektívy sa odkrýva myslenie právnika a ľavicového intelektuála nekriticky obdivujúceho „výdobytky“ boľševickej revolúcie, budovanie socialistických miest a formovanie novej kultúry. Jeho písanie o literatúre a literátoch sa dá preto čítať ako pomerne kultivovaná podoba propagandy, v ktorej dochádza ku konfrontácii medzi realitou a imaginárnym obrazom sveta. Všetko ľavicové je prezentované ako progresívne a nové, z každej jednej vety vytŕča očakávanie a viera. Umelecká analýza literárnych diel tu však ťahá za kratší koniec, hoci nie je celkom neprítomná. Ideologickosť je v tomto prípade trochu svojrázna, nestojí o extra radikálne riešenia problémov. Clementis ukazuje v zábleskoch schopnosť porozumieť umeleckému dielu, no takéto chvíľkové hľadanie interpretačnej jemnosti kompenzuje častým „kefovaním dejín proti srsti“. Skrýva sa za ambivalentnosť, ktorá tak trochu komplikuje snahy pochopiť jeho miesto a úlohu pri formovaní poprevratového umenia.

Autor je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV