Vznik a existenciu medzivojnového Československa sprevádzajú v slovenských periodikách aj diskusie o smerovaní umenia a pokusy o definovanie roly spisovateľa. Okrajovo sa tohto problému dotýka vo svojej kultúrnej publicistike aj Vladimír Clementis. Krátky pohľad na jeho reflektovanie literatúry v časopise DAV predstavuje jednu z možností, ako porozumieť jeho vlastnej úlohe pri formovaní poprevratového umenia.
Explicitne sa tejto spoločensko-kultúrnej debaty dotýka Clementisov Doslov k ankete o pomere piatich slovenských spisovateľov k Sovietskemu zväzu (DAV, 1931). Autor v ňom komentuje odpovede názorovo diferencovaných nekomunistických tvorcov: T. J. Gašpara, I. Horvátha, E. B. Lukáča, D. Makovického a M. Urbana. V ich odpovediach nachádza napriek rozdielom istú zhodu v pohľade na Sovietsky zväz ako na pioniera v budovaní sveta odmietajúceho kapitalizmus. Autor doslovu s jednotlivými odpoveďami nepolemizuje, obmedzuje sa skôr na osobné korektúry ich záverov.
Inštinktívna verzia komunizmu
V tom istom roku publikuje Clementis recenzný článok Hmlistý komunizmus v Hmlách na úsvite (DAV, 1931). Zoširoka v ňom uvažuje o aktuálnosti prozaickej tvorby M. Urbana a tiež o prozaikovej snahe a najmä schopnosti ovplyvňovať dobové premeny spoločnosti. Východiská Urbanovho písania Clementis nespája s kontextom slovenskej literárnej tradície. S negatívnou konotáciou vyťahuje dobovú tézu K. Čapka z rozhovoru uverejneného v časopise Elán, podľa ktorého by sa slovenská literatúra mala perspektívne zamerať predovšetkým na isté „oslavné“ tematizovanie slovenského života, čo Clementis odmieta. Svoj pohľad upriamuje na Urbanov [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
