„Živote živý, načo si…“

Začiatkom roka 1931 – dva roky predtým, než vznikla skupina R 10 – vyšiel v DAV-e článok s názvom Ročník 1910. Novomeský v ňom prejavil sklamanie z najmladšej slovenskej generácie, jej životný program charakterizoval ako „bezzásadové nežitie“, vyčítal jej meštiacke pohodlníctvo a „biednu prihlúplosť“. Konformná mládež bola preňho manipulovateľným stádom bez chrbtovej kosti, takže hrozilo, že bude naďalej bezducho udržiavať vtedajšie domáce konzervatívne pomery. Budúcnosť mladých hodnotil ako beznádejnú, písal o perspektíve „najpríšernejšieho živorenia“.

Azda aj preto v roku 1933 v článku s rovnakým názvom s neskrývanou priazňou napísal: „Niekoľko vľúdnych, teplých slov by malo stáť na tomto mieste, takých, aké sa hovoria milým hosťom pri vytúženom stretnutí“. Privítal vtedy na stránkach DAV-u „mladých literátov, kritikov a publicistov, ktorí sa označili lakonickou skratkou ROČNÍK 1910“ – Juraja Furdíka, Samuela Takáča, Jána Kostru, Michala Chorvátha, Kazimíra Bezeka a Alexandra Matušku. Išlo o ľavicovo orientovaných slovenských vysokoškolákov a členov spolku Detvan, ktorí študovali v Prahe, alebo tú časť R 10, ktorá mala aj publikačné ambície. Matuška po rokoch spomínal, že ich spájal „zápor“, Chorváth zas hovoril o „písaní bez slovenských zábran“. Ich spojivo malo preto skôr emocionálny základ, skupinový program išiel bokom.

V dvojčísle DAV-u (č. 11 – 12) z roku 1933, v ktorom sa prezentovala skupina R 10, Michal Chorváth publikoval okrem iného článok s názvom Otrávená generácia, výkrik „strachu pred prázdnom“. Išlo o radikálne ladený text, štylizovaný ako generačný manifest. V závere článku na okraj cieľov mladých Chorváth poznamenal: „Viem, že ste čakali určitejšie slová! To je dnes nemožné.“ To, čo bolo možné, vyjadril však mimoriadne naliehavo. Išlo v prvom rade o pocit odcudzenia, zapríčinený nesúladom medzi subjektívnym prežívaním a politickou, údajne objektívnou realitou. Za otrávenosť mladých, ktorú si, mimochodom, v roku 1931 všimol aj Novomeský, mohla vládnuca trieda a československá škola alebo „ich“ československá vízia sveta. Slovenská ľavicovo orientovaná mládež ju považovala za klamlivú a cudziu. Systém, v ktorom vyrastala, ju mal formovať, ukazovať cestu a ponúkať jej možnosť rastu, ale deformoval jej vnímanie a vnucoval obsahy, ktoré jej neboli vlastné. Kým Novomeský v roku 1931 spoľahlivo zhodnotil to, čo videl, Chorváth naplno pomenoval príčiny stavu vecí, ktoré sotva o päť rokov staršiemu básnikovi a publicistovi jednoducho unikli („…nebolo v nás viery, zanikla, lebo ju nik nepestoval“). A preto: „Náš život prestával už mať zmysel. Žili sme so dňa na deň, viac z príchylnosti k rodičom, priateľom, než z chcenia.“ Chorváthov text bol obžalobou a pľuvancom do tváre tým, ktorí si svojvoľne prisvojili nárok na formovanie cudzej budúcnosti: „Nenávidíme ich systém, ktorý oni splodili, nenávidíme školy, ktoré oni odobrujú a ktoré vychovávajú čo deň nových otrávených a otrasených ľudí, čo budú musieť prekonať našu cestu…“ Bol napokon priznaním sa k sebe („ak nás nebudete chcieť takých, akí sme, pôjdeme cez vás“), k slovenskému „ja“ a iracionálnemu idealizmu, ktorý nemal nacionalistické parametre. Išlo o zmes ľavicového vzdoru a silnej identifikácie so Slovenskom, s ktorým – vzhľadom na jazyk alebo kultúru – ho spájali silné citové väzby.

Členovia R 10 sa združovali na vlne dobovej módy, bez jasného cieľa, avšak s vôľou povedať si svoje. Boli študentmi vysokých škôl (štátnych inštitúcií) a aj preto používali pseudonymy (Chorváth publikoval ako F. Pánik, Bezek ako Peter Blen, Matuška ako Š. Matúš, Fedor Tomšič alebo Matúš Donoval, Vladimír Klimeš ako Vladimír Kormanec…). V rokoch 1933 – 1934 na stránkach DAV-u uverejnili ani nie pätnásť príspevkov. Išlo o reportážne črty zo sociografických zájazdov po Slovensku, ktoré organizoval spolok Detvan (Furdík, Takáč), o literárnokritické príspevky (Bezek, Klimeš, Matuška) alebo publicistické práce (Matuška, Chorváth) a básne (Bezek, Chorváth). Často v nich vyjadrovali túžbu po životnej celistvosti a integrite, a preto písali o pocite, o ktorý svojho času – podľa Chorváthovho priznania – prišli. Keďže išlo o vnútorné rozpoloženie, ktoré im azda v tom čase nebolo prirodzené a zrejmé, nedokázali sa vyhnúť prvkom nihilizmu a skepsy („spoločná je len rozorvanosť, pesimizmus a akýsi elegický tón“). Tie sa v ich textoch miešali s priam revolučnou energiou a naliehavou túžbou po zmene, tak v oblasti kultúry a literatúry, ako aj politiky.

Vladimír Petrík zhodnotil skupinu R 10 ako „zanedbateľnú kapitolku v literárnom vývine tridsiatych rokov“, Milan Hamada jej členov charakterizoval ako tých, ktorí sa prihlásili k modernému realizmu. K téme R 10 sa Matuška po rokoch vyjadril takto: „Tvorili sme akýsi prechod, boli sme obrátení na dva dejinné dvory: čiastočne späť ku kritickému realizmu a čiastočne vpred k socialistickému realizmu.“ Vo svojich textoch z tridsiatych rokov neboli jednohlasní. Často však skloňovali slová „život“, „skutočnosť“ alebo „pravda“, obzvlášť vo vzťahu k literatúre ako možnej nositeľke životných obsahov. V literatúre hľadali im blízke moderné chvenie a intenzitu výrazu. Chceli pomenúvať najmä temné stránky skutočnosti. Matuška v článku Causerie o úrovni slovenského katolicizmu v roku 1933 ironicky poznamenal: „… spisovateľ má držať hubu, nekritizovať a nevšímať si skurveného života okolo seba; spisovateľ má byť idealistom, t. j. zapchávať si oči pred strašnými skutočnosťami moderného života, zapríčinenými zberbou a bandou tohto sveta“.

Viacerí členovia R 10 odmietali objektívnu skutočnosť, považovali ju za meštiacky výmysel. Svoju váhu však malo nielen to, čo je osobné, subjektívne, osobne zažité. V súlade so svojím ľavicovým presvedčením zdieľali názor, že skúsenostné perspektívy jednotlivcov sú podmienené sociálnymi a kultúrnymi podmienkami. Skutočnosť v ich vnímaní nebola objektívnym univerzom, ktoré svoje dobrá ponúka tým, čo si ich zaslúžia. Nesúhlasili však s kolektívnym, proletkultovským prístupom k opisu sveta. Keď Bezek komentoval Kráľov román Cesta zarúbaná, vyslovil kritickú poznámku aj na adresu ľavicového angažovaného umenia: „Kráľ pre les nevidí stromov. Pre spoločenskú skutočnosť nevidí jednotlivej skutočnosti. Pre celok nevidí jednotiek, ktoré ho tvoria.“ Chorváth napokon písal o „zabíjaní človeka ako indivídua“.

Členovia R 10, najmä „literáti“, sa ani po rokoch nezhodli na tom, čím skupina bola alebo čím chcela byť. Chorváth v nej videl „najmladšiu vlnu generácie Davu“ a popieral jej samostatnosť. Matuška do nej projektoval vlastné ambície a vyslovil sklamanie, že členovia R 10 neboli „generáciou 90-tych rokov v Čechách“, a preto neoslobodili spoločnosť od národných mýtov, nepripravili sebe i druhým pôdu pre tvorivú slobodu. Skupina nevydala ani plánovaný zborník s mobilizujúcim revolučným názvom Červený kohút. V roku 1935 sa definitívne rozpadla. Viacerí jej členovia dokončili pražské školy a vrátili sa domov na Slovensko. Príspevky, ktoré v rokoch 1933 – 1934 publikovali v DAV-e, pritom ukázali, že urobili prvý krok – vymedzili sa v rámci ľavicovej platformy a svoju otrávenosť alebo pretrvávajúci pocit spôsobený „ohromnou, beztvárnou a ťažkou hmotou, ktorá priľahla na človeka“ skutočne chceli od seba odtisnúť.

Autorka pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.