V mene obnovy človeka a premeny sveta

Michal Habaj12. decembra 2022291
grafika: Muž dotýkajúci sa hviezd, Frans Masereel, 1930–1940, Majetok SNG

O signálnej knihe slovenskej ľavicovej avantgardy

V dejinách slovenskej literatúry nájdeme málo básnických kníh, ktoré by sa tak rezolútne rozchádzali s tradíciou a tak razantne narúšali dobovo dominujúci umelecký sloh, ako to robila debutová básnická zbierka Jána Roba Poničana Som, myslím, cítim a vidím, milujem všetko, len temno nenávidím z konca roku 1923. A predsa Poničanova zbierka, ktorá vyšla vlastným nákladom autora a v slovenskom literárnom a kultúrno-spoločenskom prostredí sa stala signálnym činom formujúcej sa ľavicovej avantgardy, je dnes takmer neznáma.

Keď sa hovorí o kľúčových zbierkach slovenskej poézie dvadsiatych rokov 20. storočia, spomínajú sa – ako neoddeliteľná súčasť nášho literárneho kánonu – Cválajúce dni Jána Smreka z roku 1925 a Nedeľa Laca Novomeského z roku 1927, ktoré najvýraznejšie zachytili aktuálne kultúrno-spoločenské fenomény svojej doby a reprezentatívnym, sebavedomým lyrickým gestom predstavili mladú generáciu a jej životný pocit. Spravidla však v tejto evidencii absentuje tretia kľúčová zbierka poprevratového desaťročia, ktorá je vlastne prvá – nielen časom vzniku, ale i radikálnosťou, s akou sa hlási k modernému obrazu sveta a rozchodu s tradíciou.

Pritom jej kontroverzné prijatie v slovenskom kultúrnom prostredí a rozsah kritických reflexií pohybujúci sa od fanatického odmietania až po bezvýhradné prijatie naznačovali potenciál diela prelomiť domácu lyrickú tradíciu a stať sa očakávaným novým začiatkom. V slovenskej poézii po roku 1918 a na začiatku dvadsiatych rokov totiž ešte vždy prevládala symbolistická básnická štruktúra a poetika symbolizmu dominovala i v tvorbe nastupujúcej generácie básnikov. Iba rok predtým, ako vyšla Poničanova debutová zbierka, vyšli debutové zbierky Jána Smreka Odsúdený k večitej žízni a Emila Boleslava Lukáča Spoveď, ktoré celkom konvenčným spôsobom recyklovali estetiku symbolistickej a dekadentnej moderny a poetologicky nepriniesli nič nové.

Oproti nim pôsobil Poničanov debut neobyčajne razantne až šokujúco – a to i napriek tomu, že popri rozvíjaní avantgardných poetík a postupov manifestujúcich rozchod s tradíciou, básnické gesto zbierky Som… z nemalej časti vychádzalo ešte z kultúrno-estetického registra moderny. Poničan, v prvej polovici dvadsiatych rokov najagilnejší a rozsahom svojich aktivít a pôsobením kľúčový člen utvárajúcej sa skupiny slovenských ľavicových intelektuálov, sa vôbec ako prvý pokúšal formulovať i programové východiská a ciele nového umenia, keď na prelome rokov 1922 a 1923 uverejnil dva samostatné programové články. Tie popri svojom iniciačnom význame dobre ilustrovali poetologický zmätok, eklekticizmus a dynamiku dobovej literárnej situácie, z ktorej sa viac inštinktívne ako koncepčne rodili estetické názory a umelecký program nastupujúcej literárnej generácie.

V roku 1923 Poničan publikoval tiež niekoľko poviedok, ktoré ideovo, esteticky i poetologicky s revolučným umením v nijakom zmysle nekorešpondovali a, naopak, rozvíjali typické dekadentné a novoromantické námety a konvenčné schémy literatúry fin de siècle. Popritom sa však z jeho pera v rovnakom čase objavila už i próza manifestujúca prechod k sociálnej tematike a programu proletárskej literatúry. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že zbierka Som… bola na esteticko-ideovej rovine dielom z obdobia bezprostredného začiatku dvadsiatych rokov 20. storočia, keď v slovenskom literárnom prostredí volanie po novej literatúre ešte nie je diferencované, definícia modernosti nie je bližšie špecifikovaná a iba postupne sa konkretizuje. Poničanova debutová zbierka syntetizovala vplyvy expresionizmu, unanimizmu, futurizmu, proletárskej poézie, civilizačnej poézie, vitalizmu, novoromantizmu, dekadencie i symbolizmu. Vo svojom základnom geste sa radikálne rozchádzala s tradíciou a útočila na všetko staré a prekonané.

Túžba po oslobodení človeka

Na rozdiel od debutových zbierok Jána Smreka či Emila Boleslava Lukáča, Poničanova zbierka ani tam, kde nadväzuje na modernu, nezostáva paralyzovaná umelou rečou symbolov a alegórií. Od začiatku sa v nej ozýva výraz vôle a túžby po živote, a to tam, kde sa usiluje vrátiť estetickú skutočnosť do „skutočného sveta“. Metafyzické špekulácie v nej už celkom absentujú a sú nahradené sociálnou realitou. Charakteristický pre Poničana je moderný výraz jeho poézie, a to na rovine lexiky, stavby verša, rytmu i kompozície: aj genealogicky staršie ideové východiská, napríklad novoromantického typu, sú realizované spravidla v modernej podobe. Dionýzovská energia mladosti, zdravia a životnej sily sa stáva výrazom nového začiatku, ktorý je formulovaný najskôr ešte v jazyku moderny, ale už civilnom, neskôr má podobu radikálneho avantgardného útoku na tradíciu.

Poničanova vzbura proti buržoáznym hodnotám a konvenciám sa prejavuje rovnako v rovine spoločensko-politickej ako i individuálno-ľúbostnej. Obe sú výrazom túžby po oslobodení človeka. Atakovanie etických, mravných a sociálnych noriem tak smeruje k slobode individuálnej i spoločenskej, ktoré nemôžu byť naplnené a platné, ak by obchádzali napríklad slobodu erotiky. V oblasti ľúbostnej poézie sa Poničanovo estetické novátorstvo a provokácie proti pokryteckej meštiackej morálke prejavujú programovým antilyrizmom a radikálnym antisentimentalizmom. Od oslobodenia témy lásky spod falošných spoločenských konvencií cez poukázanie na sociálne a morálne problémy a výkrik po novom étose až po alegóriu ženy-revolúcie, ktorá sa stane nástrojom uskutočnenia spoločenskej zmeny, tak môžeme identifikovať transformáciu od deštruktívnej a živelnej, spontánno-bytostnej revolty proti spoločenskému systému cez vyjadrenie opozičnosti obžalobou konkrétnych spoločenských problémov až po spoločenskú, sociálnu a kultúrnu revolučnosť opretú o marxistickú filozofiu a ideológiu.

Provokácie a škandalizmus sa nevyčerpávajú v šokovaní meštiaka, ale sú priamym útokom na hodnoty a inštitúcie, ktoré jeho svet konštituujú a reprezentujú. Prostredníctvom Poničanovho lyrického subjektu zaznieva jazyk pravdy, ktorý si nárokuje byť agresívny, bojovný a deštruktívny v mene obnovy človeka a premeny sveta. Vo svojom najradikálnejšom geste má podobu revolučnej výzvy, tá však nie je iba deštruktívnym aktom, ale i aktom stvoriteľským. Barbarstvo a primitivizmus tu majú ozdravný potenciál a ich intencia je humanistická. V politizácii Poničanovho básnického prejavu a v jeho revolučnom aktivizme zaznievajú utopická viera a nádej, ktoré robia z politickej a sociálnej revolúcie aj revolúciu duchovnú a mravnú. Mesiášske štylizácie a akt vykúpenia predznamenávajú zrod „nového človeka“ a „nového sveta“.

V dynamike a zmene, ktorú chce Poničan do domáceho básnického, kultúrneho a spoločenského prostredia vniesť, sa ohlasuje, samozrejme, i konflikt generačný. V povojnovom a poprevratovom svete sa ozýva hlas revoltujúcej mládeže – všimnime si, že Poničan má v čase vydania zbierky iba dvadsať rokov. Nie je to však iba konflikt dvoch generácií, ale i symbolický obraz definitívneho konca starého sveta a nádeje, ktorú symbolizuje mladosť a s ňou zrod sveta nového. Pretože Poničanov lyrický subjekt hovorí primárne v mene života ako takého a v mene ľudstva, ktorého je mládež reprezentantom, resp. „avant-gardou“, teda doslova „pred-vojom“. Humanocentrickú orientáciu signalizuje už názov zbierky, ktorý popri individualizačnej intencii onoho Som vyjadruje plnohodnotnú a komplexnú ľudskosť človeka ako mysliacej (myslím) a cítiacej (cítim) bytosti so zmyslami (a vidím) a programovo etickým postojom (milujem všetko, len temno nenávidím).

„Zrúťte kostoly, ľudia“

Na ploche celej zbierky sa prejavuje syntetizovanie smerov a poetík, ktoré spája štylizácia lyrického subjektu ako buriča. S ohľadom na komplexnosť knihy prechádza Poničanovo gesto od „etického vzrušenia“ k „sociálnemu programu“: od registrácie pokryteckej morálky a ľudskej a sociálnej tragiky siaha až k obrazom revolučného boja a prerastá do kolektivizmu a tendenčnosti proletárskej poézie. To, v mene čoho a po čom sa tu volá, je uskutočnenie samotnej ľudskosti a jej oslobodenie spod rôznych foriem fyzického, duchovného a sociálneho útlaku. Pátos negácie a deštrukcie sa prejavuje najvýraznejšie protináboženskými a proticirkevnými apelmi („A preto hlásať života vieru! / A preto boriť kostoly Boha! / Nebude voľnosť na svete, pokiaľ / na prsiach ľudí farárov noha.“). Poničanovu zbierku rámcuje rezignácia a odvrátenie sa od idey vlasti, ktorá je charakterizovaná ako „krvavá“ („znechutil sa mi krvavý pojem vlasti“) a otvorený útok na symbol cirkvi („Zrúťte kostoly, ľudia“), ktorá sa demaskuje ako tmárska, spiatočnícka a zotročujúca. To, čo ho ženie vpred, je vízia nového humanizmu, idea ľudskej slobody, rovnosti a bratstva, pričom oslobodenie človeka od neživotných dogiem minulosti a z otroctva nevedomosti tu má podobu marxisticko-revolučnej rétoriky. Nové úlohy a kompetencie básnika, ktoré Poničan svojou debutovou zbierkou pre súdobú slovenskú poéziu formuluje, možno konkretizovať v rovine spoločenskej praxe umeleckého tvorcu. Práve tu sa ohlasuje kvalitatívna novosť Poničanovho básnického gesta, ktoré nadobúda sociálny a politický rozmer.

Provokatívna a agresívna rétorika Poničanovho debutu teda nebola iba atentátom na dobré umelecké mravy, presahovala z estetickej autonómie textu do reality kultúrnej, spoločenskej a politickej. Rozporuplné prijatie zbierky a vášne, ktoré vzbudila na oboch stranách barikád formovaných primárne, nie však výlučne, na pozíciách antikomunistického alebo naopak komunistického presvedčenia, boli zrejme jednou z príčin, prečo sa v dobovom kultúrnom prostredí táto literárne i spoločensky kontroverzná kniha básní oficiálne nestala tým proklamovaným a dlho očakávaným novým začiatkom modernej slovenskej poézie po roku 1918.

Nebol to však iba politický rozmer, ktorý Poničanovu zbierku diskvalifikoval u časti verejnosti, ale svoje mohla spôsobiť i jej estetická a noetická nevyváženosť a rôznorodosť. Často sa spomínala tiež „surovosť“ Poničanovho talentu, avšak práve tá sa, rovnako ako hybridný charakter celej zbierky, podieľala na špecifickom výraze, nezameniteľnosti a originalite jeho poézie. Platí pre ňu, že bola dokonalým dieťaťom svojej doby. Pre slovenskú literárnu situáciu predovšetkým na bezprostrednom začiatku dvadsiatych rokov, keď Poničanova zbierka vznikala, bol príznačný extrémne dynamický, diskontinuitný a asynchrónny vývoj, v dôsledku čoho sa namiesto prirodzenej lineárnej postupnosti a nadväznosti jednotlivé smery a poetiky z vývinovo rôznych období európskej moderny a avantgárd objavujú súčasne. Poničanov debut dobre vystihuje túto špecifickú situáciu a popri iných svojich kvalitách tak môže slúžiť ako sprievodca dobou, v ktorej sa rodila moderná slovenská literatúra.

Grobianska bomba po 99 rokoch

Dnes, presne 99 rokov po vyjdení, zostáva Poničanova zbierka neveľmi známou nielen pre bežné čitateľstvo, ale v podstatnej miere i pre odbornú literárnu obec. Málokto ju čítal a z kánonu slovenskej poézie 20. storočia vypadla ešte predtým, než sa tam vôbec dostala. I taký môže byť osud knihy, ktorá v čase svojho vzniku spôsobila nevídanú debatu s presahom od literatúry k širším kultúrnym, spoločenským a politickým témam, mnohých vystrašila „literárnym a politickým boľševizmom“ (Š. Krčméry), pre mnohých sa naopak, najmä vďaka marxistickému svetonázoru, stala majákom „nového pohľadu na život“ (E. Urx) a vytúženým príkladom modernosti. Odhodlané a rozhodné gesto, ktoré Poničanova debutová zbierka priniesla, je o to vzácnejšie, že vyrástlo z domácich „kocúrkovských dimenzií a pomerov“, kde protest a revolta proti panujúcim poriadkom boli najväčším a neodpustiteľným hriechom (D. Okáli). Azda i dnes si stále, či opäť, vieme predstaviť výstrahy, že by básnická knižka mohla byť „prorockou mínou“ ohlasujúcou „boľševizmus“ a že by marxizmom ovplyvnený „rozvrat v umení“ smeroval k „rozvratu spoločnosti a štátu“ (Š. Krčméry), ako i mravný odpor, ktorý by mohli vzbudiť niektoré básne, patriace podľa cnostných občanov skôr do „pornografickej knižky“ či „reklamy pre verejný dom“ (Š. Schultz Melodický). V tejto súvislosti môžeme tiež stále či opäť argumentovať po starom – dôležitosť Poničanovej debutovej zbierky pre slovenskú literatúru, kultúru a spoločnosť ešte v roku 1934 pregnantne zhrnul mladý Alexander Matuška: „S Poničanom a davistami vôbec vtrhol do slovenského života vzruch a do slovenskej poézie život. Poničan sám sa o to postaral najviac; hodil do stojatých vôd niekoľko nezabudnuteľne grobianskych bômb. Poničanom k nám prichádza barbarské zdravie a nové pojatie sveta. Jeho poézia šla v znamení protestu proti počestným mravom – tak sa dá opísať náš kultúrny vzduch. Zaostalosť kultúrnych pomerov spôsobila, že musel našich ctihodných matrónistov priamo rýpať do rebier, keď chcel, aby ho počuli. A oni ho počuli a nadávali tým známym staropanenským spôsobom. […] Predstavil sa ako básnik mladosti – nikto nevyslovil hnus zo staroby, plesnenia, patriarchálneho zápachu tak ako on. Je plný invektív – ním vystupuje u nás básnik ako kritik spoločnosti, vlastnej spoločnosti; dobrý mrav býval adresovať všetko Maďarom; [Poničan] postavil svoju poéziu do služieb prestavby sveta.“

Autor pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: