Radikálna starostlivosť: Vezmime konzervatívcov za slovo

Ochranou rodiny sa v slovenskej politike šermuje pravidelne. Naposledy pri snahe novelizovať ústavu, veľká téma to bola aj počas predošlej vlády Igora Matoviča. Rétorika a prax konzervatívnych političiek a politikov sa však nestretávajú: nedá sa za hodnotných považovať rodičov v domácnosti, a zároveň si ceniť len tých, ktorých za ich prácu dokáže oceniť trh. Rétorika o hodnote starostlivosti by mala byť dotiahnutá do dôsledkov, zmenou premýšľania nad tým, čo považujeme za prácu a zamestnanie. Namiesto sociálnych škrtov zamestnajme tých, ktorí sa starajú o druhých.

Konzervatívne a národné političky a politici chcú chrániť rodinu, dokonca ústavne. Samozrejme, v ústave zakotvené deklarácie žiadnu rodinu prakticky neochránia. Znepríjmenia akurát život každému, kto sa čo i len o piaď líši od tejto ústavou posvätenej predstavy o rodine.

Rovnako sa usilujú o odmenenie rodičov za ich obetavú prácu v starostlivosti o deti, kvôli ktorej prišli o potenciálny budúci dôchodok či vyššiu mzdu a úspešnejšiu kariéru po rodičovskej dovolenke. Matka (prioritne sa toto ustanovenie vzťahuje na ženy), ktorá vychovala deti, môže ísť do dôchodku skôr ako jej bezdetné rovesníčky. Rodičovský dôchodok sa snaží minimálne komunikačne naprávať rovnakú skrivodlivosť.

Výchova pracujúcich

Vezmime týchto politikov a političky za slovo. Odmyslime si iné úmysly a ciele, ktoré môžu týmito politikami sledovať. Berme ich vážne, keď hovoria o výchove detí ako najväčšej úlohe ženy v spoločnosti. Žiadajme, aby boli konzekventní, keď tvrdia, že rodičia, ktorí vychovali deti, si zaslúžia odmenu.

Starostlivosť o deti – a nie len o deti – je skutočne prácou. Čitateľstvu tohto článku to možno netreba pripomínať, ale neplatená práca v domácnosti je skutočná a v súčasnej spoločnosti ju disproporčne vykonávajú ženy – aj keď majú popri tom platenú prácu v zamestnaní. Z hľadiska fyzickej a mentálnej náročnosti v ničom nezaostáva za prácami, ktoré trhové hospodárstvo oceňuje peniazmi. V roku 2020 Oxfam odhadol, že hodnota neplatenej práce v domácnosti na svete je takmer 11 biliónov dolárov ročne (za predpokladu minimálnej mzdy). Takmer 13 % celosvetového HDP.

Milan Krajniak pri obhajobe svojho rodičovského dôchodku z čias Matovičovej vlády vyzdvihoval, ako táto politika oceňuje rodičov, ktorí vychovali „pracujúce deti“. Je to dokonalá ukážka kognitívnej disonancie konzervativizmu, ktorý na jednej strane vyzdvihuje rodinu a výchovu detí a na strane druhej považuje za hodnotné iba obyvateľstvo, ktoré pracuje (v zmysle mzdou či iným finančným príjmom ocenenú prácu). Paradoxne tak takáto politika trestá rodičov, ktorých deti by tiež strávili veľkú časť aktívneho života výchovou detí či starostlivosťou o iných rodinných príslušníkov.

Konzervatívne či prorodinné voličstvo nezmení názor na rodinné politiky tým, že bude len počúvať o tom, ako skutočným ohrozením rodiny je kapitalizmus a patriarchát. Tie starostlivosť o iných (mimo trhového systému, komerčná starostlivosť vie samozrejme byť lukratívnym podnikaním) považujú za nevyhnutnú povinnosť, podradnú úlohu, zdržanie na ceste za produktívnym a úspešným životom, respektíve priestor pre ženy, aby sa muži mohli venovať „vznešenejším“ a „produktívnejším“ aktivitám.

Je čas ponúknuť politiky, ktoré dotiahnu ich vlastné tvrdenia do dôsledkov.

Nové pravidlá hry

Ponukou by mala byť vízia skutočne radikálne prorodinného (alebo prostarostlivého) štátu. S novými pravidlami hry. Kde sa tí, ktorí sa starajú o deti či iných rodinných príslušníkov, stanú pracujúcimi aj v mantineloch trhového kapitalizmu. Dajme im jednoducho plat.

Tým nemyslím dávky. Materské, rodičovský príspevok či príspevok na opatrovanie vytvárajú práve tento umelý rozdiel medzi platenou a neplatenou prácou, medzi „pracujúcimi“ a „poberateľmi dávok“.

Zamestnajme tých, ktorí sa starajú o druhých. Rodičov malých detí, opatrovateľstvo znevýhodnených či starnúcich. Politiky sú vždy aj symbolické – priznanie mzdy tým, ktorí vykonávajú bežne neplatenú prácu v domácnosti, bude okrem financií týmto ľuďom priznávať aj status pracujúcich a komunikovať, že skutočná práca nie je len tá, za ktorú je trh ochotný platiť.

Ako by to vyzeralo prakticky? Môj návrh by bol vo všeobecnosti nasledovný, o nuansách sa dá debatovať:

V prípade starostlivosti o malé deti by sa inštitúty materského a rodičovského príspevku zlúčili do jednej pracovnej pozície (nazvime ju pracovne „rodič“):

• Keďže ide o prácu ako každú inú, aplikovali by sa ustanovenia o minimálnej mzde a všetky ostatné podmienky zákonníka práce. Samozrejmosťou je sociálne a zdravotné poistenie či príspevok na stravu.
• Môžeme zachovať istú formu zásluhovosti (ako pri dnešnom materskom príspevku), kde príplatok nad rámec minimálnej mzdy by sa odvíjal od príjmu v období pred starostlivosťou o dieťa. 
• Zamestnanie by bolo na dobu určitú (jeden rok pre každého rodiča v prípade dvoch rodičov, dvojnásobok v prípade jednorodičovských domácností).
• Rodičia by mali možnosť rozhodnúť o výške úväzku. Čiastkový úväzok alikvótne znižuje mzdu, a zároveň predlžuje trvanie zamestnania.
• Transparentné určenie úväzkov a trvania by dalo rodinám slobodu v nastavení svojich rodičovských rolí: obaja rodičia by mohli pracovať ako rodičia jeden rok na 100 % súbežne, starostlivosť zdieľať dva roky na 50 %, či sa v starostlivosti za sebou striedať.

Pri príspevku na opatrovanie by systém fungoval obdobne, rozdiel by bol len v zásluhovosti (ktorú dnes v systéme nemáme) a dobe trvania zamestnania. To by bolo na dobu neurčitú, po dobu trvania potreby opatrovania.

Toto je skutočne radikálna ochrana rodiny. Skutočné ocenenie rodičov či opatrovateľstva tých, ktorí sú odkázaní na pomoc druhých. Ak vás pri čítaní návrhu vyrušovalo slovo „zamestnanie“ či „úväzok“ v kontexte výchovy detí, je to zámer. Potrebujeme prepísať to, ako rozmýšľame nad neplatenou prácou v domácnosti a takáto politika by k tomu smerovala. Otvárala by nám dôležité otázky, ktoré sa dnes vôbec nepýtame: ak sa majú na pracujúcich rodičov vzťahovať ustanovenia Zákonníka práce, ako vyzerá taká dovolenka rodičov? Ak by bol štát zamestnávateľom rodičov a opatrovateľstva, má povinnosť zabezpečiť, aby ich prácu počas štyroch či piatich týždňov plateného voľna zabezpečil niekto iný?

Ako bývalý zamestnanec ministerstva financií by som sa mal spýtať ešte jednu otázku – koľko to bude stáť? Pri minimálnej mzde v roku 2025 na úrovni 816 eur mesačne je jej cena práce 1 111 eur, plus stravné. Rodičovský príspevok je na úrovni 482 eur mesačne. Ten však rodičia poberajú dva roky (plus materské šesť mesiacov pre každého z rodičov), tu by mal každý rodič nárok na jeden rok plného úväzku. Niektoré z výdavkov sa vrátia do rozpočtu verejnej správy vo forme daní a odvodov (čistá minimálna mzda je okolo 664 eur). Ceteris paribus by sa dopad tejto politiky dal vypočítať, politiky však menia správanie ľudí.

Otázku rozpočtového dopadu by som teda otočil: ak by táto politika bola nákladnejšia ako dnešný stav, stojí nám aj tak za to? Pri dopravných investíciách zdôvodňujeme ich potrebnosť nefinančnými spoločenskými benefitmi (úspory času či hluku a emisií), ktoré často stoja na otáznych predpokladoch a modeloch, dajú sa však relatívne ľahko spočítať. Nefinančné prínosy sociálnych politík sa počítajú oveľa ťažšie (akú hodnotu má prítomnosť oboch rodičov pre ročné dieťa?), preto ich nepočítame. A sociálne politiky tak kladieme na oltár fiškálnej zodpovednosti oveľa skôr ako verejné investície.

Je čas to zmeniť a zobrať našich konzervatívnych spoluobčanov a spoluobčianky za slovo. Takto vyzerá hodnotová politika, ktorá radikálne oceňuje starostlivosť o druhých.

Autor je ekonóm a dátový analytik

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike