Tomáš Procházka: Gróf(ka) nikdy nebude režisérom pekných obrazov

Pavol Lyrik Remiaš8. júla 20181624

Namiesto úvodu si dovolíme dve upozornenia: Rozhovor vznikal na dvakrát. Pred premiérou performancie ARTAUDIA.AUTOPSY. a tesne po nej. Autor tohto rozhovoru spolu Tomášom Procházkom a tanečnicou Soňou Ferienčíkovou vytvorili projekt Z/ONES. Sú kamaráti.

Moja známa bola nedávno na tvojej performancii s Lyd Petrušovou Stop Fucking Smiling a priznala sa mi, že sa cítila dosť čudne, keď si sa ty, chlap obutý do vysokých platforiem, hneď vedľa nej vyzliekal zo ženských šiat. Tomu sa hovorí práca s emóciou?  

Pre mňa sú úlohou a cieľom divadla, performatívneho, intermediálneho alebo audiovizuálneho umenia práve emócie. Akonáhle nemá nejaké umelecké dielo dotyk s emóciou, tak je pred tebou uzavreté. To je princíp mojich predstavení ako Stop Fucking Smiling alebo aj KAFKA.DREAMING., kde som prvýkrát vystupoval. Uvedomil som si, že divák musí čo najviac cítiť prítomnosť performera. Preto som sa snažil nájsť čo najintímnejšie priestory a spôsobiť čo najtesnejší kontakt, pretože tá vzájomnosť medzi hercom a divákom je to, čo robí umenie umením.  

Ako tvorca môžeš mať super tému, aj byť filozoficky hlboký, ale ak nedokážeš vytvoriť puto medzi sebou a divákom, tak to všetko ide do prdele. Keď nevybuduješ puto, môžeš divákovi servírovať ten najluxusnejší kaviárový toast s prémiovou vodkou, ale on to vypľuje, lebo v nich zacíti lož.

Ako pracuješ na tom, aby vznikli emócie a puto?

Napríklad v predstavení OEDIPUS REX, ktoré som robil pre divadlo DPM, vyvolávame emócie strachu. Využívame archív historických audionahrávok, noizovú a ambientnú hudbu. To celé vytvára vstupný kód k nekomfortným pocitom diváka. Plus je tam fyzická zložka, pretože máš pocit, že sa kukáš na partičku dofetovaných mladých ľudí na afterparty. Do toho idú výpovede preživších holokaustu alebo Hitlerove prejavy. Môj cieľ je, aby si sa cítil nekomfortne.

Pri performancii Stop Fucking Smiling zas pracujem s extrémnymi emóciami radosti a smútku. A aj keď v predstavení tak nepôsobím, v bežnom živote mám veľký problém verbalizovať svoje emócie. Končím monológom, kde sa dostávam do takejto konfrontácie so svojím skutočným ja.

Aký typ emócií chceš vyvolávať?  

Mám pocit, že som tu na to, aby som ukazoval tú nepríjemnú stránku emočného spektra. Nikdy nebudem režisérom pekných obrazov. Spoločnosť, a najmä tá slovenská, sa nepekným príbehom rada vyhýba. A je to vidno v mainstreamovej divadelnej tvorbe a najmä v seriáloch, napríklad v tých rodinných. Je vidno, ako vôbec nepomenúvajú skutočné problémy slovenskej rodiny. Vo filmovej tvorbe je to podobné, aj keď tu sa situácia zlepšila.  

Hovoríš o vždy prítomnom riziku, že divadlo sa stane lžou. Ako sa tomu dá vyhnúť?

Mojím cieľom je aktívne deštruovať štvrtú stenu divadla. To ona oddeľuje javisko od hľadiska. Ak sa nedeje búranie štvrtej steny, nastane smrť divadla. Lebo kontakt je to najvzácnejšie, čo sa na predstavení môže udiať. Je to tak napríklad aj v našom projekte Z/ONES, v ktorom je divák prítomný spoločne s performerom. Jeho prítomnosť je naplno uznaná a on to cíti a vie.

Ako s odstupom času vnímaš projekt Z/ONES, ktorý sme robili spolu so Soňou Ferienčíkovou?

Soňa je neuveriteľne sugestívna, technicky zdatná a je pôžitok vidieť na javisku takúto „dobre urobenú“ tanečnicu. Za jej výkonmi je vidieť obrovský schooling a kvalitný tútoring. Zároveň je dobré, že pozná svoje kvality, a preto je ospravedlniteľne arogantno-sebavedomá. Bolo veľmi zaujímavé hľadať cestu, ako takúto osobu vrátiť o 300 krokov späť, akoby nevedela nič, akoby nevedela tancovať.

A ty? Už som pracoval s nehercami, ale ty ako frontman a raper si vlastne aj performer, čo je z istého pohľadu herectvo, takže toto pole ti nebolo vzdialené. Pochádzam z tanečnej školy Marty Polákovej, ktorá verí, že tanec sa skrýva v každom z nás, a aj Soňa to uznáva. Takže sme spolu len hľadali spôsob, ako nájsť pohybový komfort v tvojom vlastnom tele.

Áno, hneď ste odhalili, keď som si pohyby vymýšľal a nešiel úplne autenticky. Ale ako režisér tmelič si to pri spájaní tanca a rapu nemal ľahké.

Takéto stretnutia sú vždy vzácne. Napríklad keď som robil Pocitové rozUmenie, Peter Šavel, Yuri Korec a Marta Poláková boli prekvapení, ako som dokázal zvládať troch choreografov, ktorí mali úplne iný štýl a predstavy. Lebo ako sa hovorí, keď dáš troch choreografov do jednej miestnosti, a jeden vyjde živý, niečo nie je v poriadku. (smiech)

A pri Z/ONES tu bola Soňa, ktorá je v dobrom slova zmysle control freak, ty naopak budhista s ustreleným LSD vajbom a ja. Mohol by z toho byť super film, ako sa nám pokazí autobus a len tak sa rozprávame.

Určite by v tom filme bola aj scéna, kde rozoberáme sexuálnu orientáciu. Už pri našom prvom stretnutí som nemohol nevidieť v tvojom uvoľnenom a možno na prvý pohľad exaltovanom prejave, rečiach a gestikulácii jasnú priznanú homosexualitu.   

Ja som už nejaký čas „vyoutovaný“ a spoločnosť ma pozná ako Grófku. V mojom živote prišiel bod, keď som svoju prirodzenosť jednoducho pustil na slobodu. Som si vedomý svojej osobnosti a chápem, že to na niekoho môže byť priveľa, vtedy, samozrejme, uberiem, ale nikdy nejdem proti sebe. Niekedy som si bežne dal „hetero mód“, ale teraz by som už svoju orientáciu neskrýval. Ale zas ani teraz by som, samozrejme, nešiel na pracovný pohovor obutý v štekloch. (smiech)

Ale keď sme pri tvojej prirodzenosti, pár dní pred premiérou si ma inak ako kokot nenazval. Ale hovoril som si, že takto to má byť, takto je to dobre.

Ja keď toto začnem hovoriť hercovi, tak je to znak mojej najväčšej lásky k nemu. Teraz s Petrom Tilajčíkom pripravujeme predstavenie ARTAUDIA.AUTOPSY. a máme rituál „pičujúcej štvrťhodinky“, kde na seba pätnásť minút nadávame jak kočiši hnusnými nadávkami. Raz keď sme hosťovali v Prahe s KAFKA.DREAMING., tak sa technici spýtali produkčnej, či je všetko OK, a ona im to vysvetlila. Po „vynadávaní“ máme vždy dobré predstavenie.

To, čo si doteraz hovoril, razí nezávislosťou a slobodou. Je to až romantické, ale dá sa v tejto prevažne konzervatívnej džamahíriji takýmto štýlom dosť zarobiť a vyhrať ako divadelný režisér a autor boj o vlastnú nezávislosť?

Je to nevyhrateľný boj. Divadelná réžia funguje tak, že pokiaľ nevieš, že máš na budúcu sezónu robotu, tak ju nemáš. Tá práca a energia, čo stojí dostať granty a potenciálny sponzoring, je neuveriteľne vyčerpávajúca vec, kým nemáš meno. Dokáže ma neuveriteľne demotivovať, keď žiadaš peniaze na projekt a nedostaneš ani 10 percent sumy. Je to vtedy smutná podpásovka.

Ale na druhej strane som nikdy nenadával, keď som aj dostal málo peňazí, lebo s tým vieš robiť. Vyčerpávajúce je ale načasovanie vyplatenia peňazí. Napríklad z Fondu na podporu umenia sme dostali peniaze deň pred premiérou. Keby nebolo solventného kamoša, ktorý nám predtým požičal, tak by sme predstavenie nemohli urobiť. Na tom načasovaní by bolo dobré pracovať.

Problém s prežitím tvorcov tvojho druhu bude asi aj v tom, že vyššie umenie, nebodaj experimentálne a progresívne, je stále mimoriadne menšinové.

Toto je základná boľačka Slovenska. Povolanie umelec sa všeobecne prirovnáva k povolaniu klauna a trubadúra. Umelec je tu pre tetu z druhého kolena, ktorá pri nedeľnom stole povie absolventke konzervatória: „Šak ty si tá speváčka, zaspívaj.“ A toto ma uráža. Že sa tu na vysoké kultúrne posty dostávajú absolútne nekompetentní idioti, ktorí majú rozhodovať aj o veciach, ako je Audiovizuálny fond. Aj keď sa ma to priamo netýka, sledujem to, čo sa deje, a neverím vlastným očiam. Systém, ktorý má výsledky, idú zničiť a postaviť nanovo zle. A rozhoduje o tom pani, ktorá hovorí, že jej partner vyvíja appku a nepýta si na to peniaze. Poburujúce.

Možnosťou je viac robiť pre kamenné divadlá, zostať v brandži a zarobiť si nejaké peniaze.

Kamenné divadlá, to je luxus. Máš svetlá, zvuk a pomaly aj vlastný toaletný papier. Je to úžasné a neuveriteľne pokojné. Keď robím pre kamenné divadlo, beriem to tak, že som ako maternica na predaj. Nechám sa oplodniť projektom, vynosím ho, odrodím a potom mi ho zoberú. Pritom ja som autor, ktorý dotvára predstavenie ešte aj šesť repríz po premiére. Až potom poviem hercom, že „teraz je to vaše“. Napríklad po tretej repríze OEDIPUS REX som povedal, že tomu chýba koniec, tak sme ho dotvorili.   

Ktoré tvoje vynosené, odrodené a odobraté veci teraz behajú po svete?

Inscenácia Smrť sa volá Engelchen v MD Žilina, s ktorou som spokojný. Ale kebyže zavolám do divadla, že chcem tri dni skúšok, lebo niektoré veci nevypálili dobre, viem, že by to odmietli. A plne to chápem. Aj herci, aj divadlo, všetci majú kopec roboty a nešlo by to.

Chystáš nejaký projekt, v ktorom budeš mať slobodu, ktorú potrebuješ?

Teraz je to ARTAUDIA.AUTOPSY. Paradoxne v priestoroch Slovenského národného divadla. Bol som oslovený šéfom činohry Michalom Vajdičkom, ktorý otvára priestor kuchyne v Národnom divadle ako novú scénu pre experimentálnu tvorbu. Pokúša sa vybudovať novú dramaturgickú linku SND, ktorú nemá momentálne vykrytú. Michal mi hneď na začiatku povedal, že mám absolútnu slobodu a voľnú ruku, s tým, že sa nemusím báť značky SND. Jednoducho chcel odvážnu, novátorskú, výrazne autorskú inscenáciu.

Ak ti dali takýto priestor v SND, tak sa môžeš stať značkou, predstaviteľom progresívneho, experimentálneho divadla.

Dá sa o mne vo veľkých úvodzovkách hovoriť ako o progresívnom tvorcovi. Nemyslím si, že som trendsetter, ale za dva roky sa mi podarilo vybudovať také meno, že keď povieš Gróf(ka), ľudia si povedia, že to je ten človek, čo robí tie progresívne veci.

Dokážeš sa uživiť?

Nie, nedokážem sa uživiť, to je tá smutná stránka nášho povolania. Aj si uvedomujem, že s mojím rukopisom nebudem dostávať zájazdové poukazy za 12 000 euro a podobne. Ale nedokážem si predstaviť, že by som nebol svoj, na to tú prácu až príliš milujem, bez ohľadu na to, ako „neuživeniaschopná“ dokáže byť.

Študoval si divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave. Už štyri roky si absolvent. Ako si sa okrem divadla živil?

Robil som barmana v londýnskom pube aj v Urban House v Bratislave. Robil som aj v Tescu pokladníka, ale trval som na tom, že na menovke musím mať meno Jozefína. Vyhoveli mi. Barmančil som aj v gej bare Tepláreň. Ale keď mám sezónu, tak som zavretý v knihách a svojich svetoch a je pre mňa nepredstaviteľné riešiť všednú realitu. Potom je pre mňa neuveriteľne inšpirujúce, keď mi v bare rozprávajú ľudia všetky svoje príbehy. Ak sa vrátim k dennému džobu, tak to bude určite barmančenie.

Ja som ťa zachytil v pekne intenzívnej divadelníckej vývrtke. Keď sme robili Z/ONES, mal si rozrobené ďalšie projekty, až som sa bál, či toho nie je na teba príliš.

Tento rok mi pracovne celkom preplo. Aj som sa na seba hneval, že som naraz robil v Aréne TOSCU, s vami Z/ONES, plus som robil na slovenskej premiére Stop Fucking Smiling, ďalej performanciu pre vernisáž Ľuboša Kotlára. Hneď po premiére Z/ONES som mal módnu prehliadku a teraz premiérujem v SND predstavenie ARTAUDIA.AUTOPSY. Bolo to nezodpovedné, pretože to je náročné fyzicky a psychicky. Zaťažuješ mozog, lebo prepínaš zo sveta do sveta, a je to nebezpečné aj pre tvoju normálnu realitu. Takže teraz potrebujem oddych a byť len sám so sebou.

…………

V rozhovore pokračujeme už po premiére predstavenia ARTAUDIA.AUTOPSY. Urobil si výnimku a dovolil si, aby som ťa vyrušil v popremiérovej samote. Čo to je?

Stav mentálnej, psychofyzickej smrti režiséra, ktorá sa prejavuje tým, že máš svalovú bolesť celého tela, prázdny mozog, nevnímaš vôbec vonkajšie podnety, v takýchto stavoch sa odporúča dať si frapučíno. A okrem toho veľa jedla, zaujať polohu ležmo s nohami v 90-stupňovom uhle a odporúča sa vysoká dávka trashovej telky. A tak si ma vyrušil pri pozeraní youtubových videí, momentálne pozerám kanál transvestitu menom William. Robí hejterské videá na youtuberov a dodrbáva ich a to je celá pointa a je to antiproduktívne a antikreatívne.

Zavŕšením kúry je však hydroterapeutický kúpeľ s množstvom peny a sedmička červeného, ktorú treba vypiť do dna. Mám veľmi rád bordeaux, ale aj frankovku, záleží na značke. Môže byť aj prosecco, ideálne Millesimato alebo Valdobbiadene, v kombinácii s vodkou Stolichnaya. To sa chystám piť aj dnes, lebo si to zaslúžim.

Prečo si pripravoval projekt ARTAUDIA.AUTOPSY. tri roky?

Myšlienka sa zrodila v čase, keď sme dokončovali KAFKA.DREAMING. Antonin Artaud je môj divadelný vzor, jedna z najvýznamnejších osobností moderného divadla. Vďaka nemu existuje happening, intermediálna tvorba, manifest a podobne. Chcel som vzdať hommage človeku, o ktorom si myslím, že ho dejiny nespravodlivo odsúvajú na bočnú koľaj.

Najviac z prípravy zabral zber materiálu, neustále spytovanie, či ten koncept je OK. Je to ako keď David Lynch hovoril o nápadoch. Môžeš mať jednoduché nápady, to je ako byť v plytkej vode a loviť ryby, ulovíš veľa malých. Ak chceš väčšie nápady, musíš ísť do hlbších vôd a v tej tme sa ti pomaly začne rysovať veľká ryba, ktorá má už jasné obrysy, je konkrétna. Tu som lovil hlboko a obrysy veľkého nápadu sa pomaly rozjasnili.

Neviem, či sa mi darí to úplne pochopiť.

Predstav si nápad ako fotografiu, ktorá sa ti objaví v mozgu pred tvojím vnútorným zrakom. Zobrazuje napríklad čiernu škvrnu na stene a nahú ženu pred ňou, ako tancuje so šabľami. A tento obraz sa ti vynorí v kontexte s vecou, na ktorej práve pracuješ a snažíš sa pochopiť, prečo sa objavil práve tento obraz. Snažíš sa pochopiť svoje povedomie, prečo sa ťa snaží navádzať na tanečnicu so šabľami.

Čo je tou tanečnicou so šabľami v prípade Artaudie?

Kontinuum. Pre mňa je fascinujúce, že Artaudove myšlienky zostali len myšlienkami. Neexistuje divadlo podľa neho. Ak sa tak aj nejaké pomenuje, tak ide o bandu klamárov, pretože jeho myšlienky neboli nikdy uchopiteľné ani vysvetlené. Moje kontinuum je také, že performance bude trvať večne. V čase, keď čítate tento článok, repríza predstavenia začína tak, že ležím na sutine z roztrieskaných tehál, ktoré sú výsledkom rozbíjania steny z premiéry. Tak vytvárame pre diváka vždy iný objekt, ktorý naberá nejaký tvar, ale nikdy sa nedokončí, tak ako nikdy nepoznáš celú Artaudovu tvorbu, ale iba jej fragment.

Čo plánuješ robiť, keď pominie popremiérová samota?

Do konca sezóny dáme zopár repríz Artaudie, bude Tosca a prázdniny, počas ktorých sa sťahujem do Prahy. Chcem sa vrátiť k písaniu, dokončiť šuflíkový projekt s pracovným názvom Päť minút po polnoci. Bude to divadelná hra na spôsob mrożekovskej tragifrašky o skupine ľudí, ktorá verí, že v konkrétny deň nastane koniec sveta. Idem tiež pracovať na záverečnej časti trilógie Stratená generácia. Po OEDIPUS REX ĽUDIA.LEVY.ORLY.JARABICE. to bude výrazne autorská adaptácia shakespearovského HamletaKlubu bitkárov od Chucka Palahniuka. Idem robiť aj na adaptácii Pasoliniho diela Saló alebo 120 dní Sodomy. Vznikne 120 minút sodomie, dvojhodinová epopeja o stave spoločnosti.

Z čoho budeš v Prahe žiť?

Z toho, čo mám našetrené, a plánujem sa zamestnať v nejakom bare ako barman, v najhoršom mám dobrých kamošov, ktorí ma v čase núdze podržia.

Režisér a performer Tomáš Grófka Procházka (1989) vyštudoval divadelnú réžiu a dramaturgiu na VŠMU v ročníku Ľubomíra Vajdičku a Jána Štrbáka. Spolupracuje s najlepšími choreografmi a performermi na Slovensku, ako sú Peter Šavel, Marta Poláková, Yuri Korec či Soňa Ferienčíková. Jeho autorská performancia KAFKA.DREAMING. bola nominovaná na cenu Dosky 2016 v kategórii Objav sezóny. Na bratislavskej scéne sa uviedol autorskou adaptáciou Bergmanovej Persony v divadle Aréna s Petrou Vajdovou v hlavnej úlohe. V divadle Aréna jeho pôsobenie pokračovalo v máji 2018 úspešnou premiérou činohernej inscenácie operného libretta Pucciniho Toscy.

Rozhovor pripravil hudobník Pavol Lyrik Remiaš (1979). Je spoluzakladateľom kapiel J.S.S., Zlokot a Modré hory, vydal zbierku poézie Naničhodný poet, príležitostne sa venuje public relations a publicistike.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: