Ako môže výchova pomôcť zvládať emócie po celý život?

Silvia Dončevová8. júla 20182191

Výchova je fenomén, o ktorom sa veľa hovorí, no paradoxne najmä vtedy, keď zlyháva. Potom zväčša nasledujú diskusie motivované lacnými senzáciami, emotívne rozpravy o tom, kde sa stala chyba a v čom sa zmýlili tí, ktorí ju mali uplatňovať.

Keď všetko ako – tak funguje, nevenujeme jej výraznú pozornosť. Pritom výchova, v súčasnosti tak nespravodlivo sprofanovaný jav, je najdokonalejším procesom formovania ľudských myslí, tiel a duší, s nádherným preventívnym potenciálom. Rovnomerne vyladená a zverená do zodpovedných rúk rodičov, učiteľov, formálnych aj neformálnych vychovávateľov dokáže divy. Ak by sme s ňou narábali tak, ako si zaslúži, a nenechávali ju svojvoľne chátrať, mnohé profesie by stratili význam –  pretože nič lepšie na skvalitnenie našich životov nemáme.

Rodič ako osobný vzor

Neexistujú oblasti v živote človeka, ktoré by výchova nedokázala pozitívne ovplyvniť. Skvelou správou je, že nie je časovo ohraničená – nepozná uzávierky a preto nikdy nie je neskoro. Pravda, čím skôr začneme, tým viac možno rátať s istým výsledkom – ideálne do troch až šiestich rokov dieťaťa. Vtedy totiž výchova najmenej „bolí“ – dieťa má najviac času a priestoru (a tiež najmenej protirečivej svojvôle) pre úspešnú interiorizáciu (zvnútornenie) všetkých dôležitých faktorov, ktoré urobia jeho budúci život zrozumiteľným, prehľadným a pokiaľ možno šťastným. V emočnej výchove je najdôležitejší osobný vzor vychovávajúceho, ako ovláda svoje emócie a seba samého. Ide najmä o to, ako vníma rôzne fenomény (napr. klamstvo, iróniu, sarkazmus, podvádzanie a pod.), aký je jeho vlastný hodnotový rebríček a ako ho ďalej (prostredníctvom výchovného ovplyvňovania) prenáša na svoje dieťa. Má na to niekoľko možností – vysvetľovanie, príklady osobného života, analýzu a porovnávanie rôznych (bežných aj kritických) situácií a následnú aplikáciu na sebe samom (ako by si sa cítil/a, keby…?), rozprávanie sa o vlastnom vnímaní a prežívaní, príbehy s osobnou históriou (keď som bol/a dieťa, …) či tie prevzaté (rozprávky s poučným obsahom). Rodič má k dispozícii ešte jeden významný nástroj – spomienky a skúsenosti z vlastného detstva. A nech už bolo akékoľvek, vždy je možnosť využiť ho k prospechu dieťaťa. Poučiť sa.

Hovorí sa, akí sme my, také budú naše deti. Keď mi napríklad nevadí, čo sa deje v spoločnosti (kradnutie, podvádzanie, klamanie či neúcta k druhým ako bežné správanie sa), tak to pravdepodobne nebude zaujímať ani moje dieťa. Nesmieme deti podceňovať – ak im ukážeme, ako žijú iní ľudia, a diskutujeme s nimi, prečo to tak je (hoci aj o chudobe, bezdomovectve, nešťastí či smrti), vedieme ich zároveň ku skutočným hodnotám. Učíme ich žiť v reálnom svete. Máme istotu, že sme urobili všetko pre to, aby raz boli vyrovnaní a šťastní. Výchova môže byť vzrušujúca, keď vidíme jej pozitívne dôsledky na našich deťoch. No celoživotný rozmer výchovy ponúka ešte jeden nádejný benefit – svoju náročnejšiu sestru, sebavýchovu, s ktorou sa človek môže už vo vlastnej réžii a najmä v súlade s vycibrenou svojvôľou, dopracovať do výšin ľudského snaženia – k úplnej spokojnosti s vlastným životom a pokore pred ním.

Umenie ovládnuť emócie

Ak sa niekto dostane až tak vysoko, je jasné, že nemá problém s reguláciou emócií. No my ostatní vieme, že ide o jednu z najťažších úloh, ktoré by sme mali počas života zvládnuť. Ak sa nám to nepodarí, máme problém nielen my, ale najmä naše okolie. Preto je priam nevyhnutné s emočnou výchovou začať takmer okamžite po narodení dieťaťa – lebo je to dlhý, náročný a často žiaľ aj neúspešný proces. Príkladov neúspechu emočnej výchovy je enormne veľa, čo napovedá, že to bude veľké umenie. Možno je to preto, že emočná výchova je ešte veľmi mladá a nie dostatočne preskúmaná výchovná oblasť. Autorka tohto textu sa necíti byť odborníčkou v tomto smere, je skôr pozorovateľkou so zámerom analyzovať bežné interakcie medzi deťmi a dospelými, a tie potom aplikovať (aj) na vlastné dieťa. S menším či väčším úspechom. No keďže vlastnosťou dobrého vychovávateľa by mala byť aj schopnosť  sebareflexie, omyly sú považované za cestu k vytúženému cieľu.

Ako to teda robiť dobre? Emočná výchova má presné pravidlá. Okrem toho, že začať treba ihneď, podmienkou je pozitívny vzor rodiča/vychovávateľa. Ak nedokáže emócie ovládať ten, kto vychováva, ťažko možno očakávať, že to „naučí“ svoje dieťa. Pokiaľ je rodič/vychovávateľ emočne stabilný, je to pre dieťa signál, že tento svet môže byť prístavom bezpečia a istoty. Aspoň doma. Tu nastáva často problém – keďže ide o generačný prenos (ne)schopnosti regulovať emócie, a to s presahom na celý život, emočná labilita na strane rodiča je pre dieťa príliš veľkým rizikom.

Dieťa si privlastňuje presne to, čo mu rodič/vychovávateľ odovzdá. A na tomto základe potom stavia v ďalších etapách svojho života. Je to ako budovať dom – ak sú dobré základy, je predpoklad, že aj nadstavba bude užitočná. Podľa odborníkov súvisí vývin emócií a schopnosť ich regulácie s genetickou výbavou a fyziologickým zrením, pričom dôležitú úlohu zohráva temperament, intenzita reaktivity a stimulácie (Poláčková Šolcová, 2018). Netreba sa však hneď vyhovárať na genetiku a uspokojiť sa s vlastnou nedokonalosťou v medziach temperamentu. Jedno aj druhé hravo zvládne dobre nastavená (férová a dôsledná, láskavo – prísna) výchova – ak zohľadňuje špecifiká jednotlivých období vývinu dieťaťa.

Život pred narodením

Je dokázané, že už v prenatálnom období je dieťa v tele matky ovplyvňované tým, ako ona prežíva rôzne životné okolnosti – zaznamenáva dynamiku jej hlasu, rytmus srdca, dýchanie, hlasy členov rodiny a zvuky vonkajšieho prostredia, ale najmä to, ako matka prežíva rôzne typy emócií. Preto matky, ktoré v tejto etape prežijú ťažkú životnú situáciu (úmrtie, násilie, stres, autonehodu a pod.), často privádzajú na svet potomka s predispozíciou k emočnej disharmónii, neuróze, depresii, patologickému či suicidálnemu správaniu. Nemusíme byť expertmi na hormonálny systém, aby sme chápali súvislosť medzi variabilitou afektívneho prežívania matky a dieťaťa, pevne spojených telom aj srdcom. Dieťa sa už v tomto období pripravuje na pobyt na svete, čerpajúc dôležité informácie potrebné pre svoje prežitie. Čo môže matka preň urobiť? Rozhodne zachovať „chladnú hlavu“ a venovať pozornosť sebe a budúcemu životu. Hovorí sa, že toto je jedno z mála období, keď sa matka môže bez výčitiek svedomia (a najmä tlaku okolia) zamerať iba na svoje potreby. Pretože sú to potreby dieťaťa, pre ktoré sa oplatí byť deväť mesiacov v naozaj dobrej emočnej kondícii a k tomu by mali radi dopomôcť aj ostatní členovia blízkeho okolia. Nič nie je lepšou podporou matky, ako jej milujúci partner.         

V novorodeneckom a kojeneckom období ide najmä o uspokojovanie počiatočných pudov a základných biologických potrieb. V tomto veku má dieťa dispozície reagovať na emočné podnety, ale nemá veľa možností, ako komunikovať svoje pocity: v portfóliu prejavov má iba tie neverbálne (plač, krik, pohyby tela, mimiku), pre dospelého človeka len ťažko zrozumiteľné. Zrejme aj preto je najčastejším pocitom dieťaťa v tomto veku distres (negatívny stres). A je iba na dospelých, ako rýchlo a intenzívne pomôžu dieťaťu prekonať tieto počiatočné pocity spojené s prežívaním sklamania a frustrácie. Pre vychovávateľa tak ostáva dilemou, kde sú hranice medzi prehnanou pozornosťou, vedúcou k potvrdzovaniu dieťaťa v jeho svojvôli a chladnou ignoráciou potrieb dieťaťa, ktorá vedie k hlbokej emočnej frustrácii. V oboch prípadoch potrebujú deti v ďalších fázach vývinu väčšiu podporu a pomoc pri zvládaní svojich emócií, pretože na začiatku chýbala vyrovnaná milujúca prísnosť. V každom prípade platí – ak vychovávatelia ignorujú potreby dieťaťa, tak mu neposkytujú dôverný ani bezpečný vzťah, ale riskujú, že dieťa bude v budúcnosti málo emočne kompetentné.

Pravidlá prejavu emócií

 

Batoľa má oproti svojim „kolegom“ obrovskú výhodu – je už schopné mobility a svoje emócie dokáže verbalizovať – a je to preň veľká výhoda. Dieťa vo veku 1,5 – 2 roky pozná základné emócie (hnev, radosť, smútok, vzdor) a je schopné používať niektoré zo stratégií regulácie emócií. Vďaka reči je dieťa spôsobilé emócie uchopiť, rozpoznať, označiť a prejaviť, aj preto, že už rozoznáva seba samého v porovnaní s inými. Postupne začína rozumieť aj zložitejším emóciám, ako je hrdosť, rozpaky, hanba, vina, žiarlivosť a závisť. No čo je najdôležitejšie, dieťa začína citlivo vnímať pravidlá – čím rodiča poteší a čím sklame. Začína chápať, že nie každý emocionálny prejav je ocenený a že niektoré emócie je vhodné zmierňovať – začína sa učiť pravidlám prejavu emócií. Je to obdobie vytvárania afektívneho obrazu o sebe samom, významný krok do sveta nevyhnutnosti regulačných stratégií. V tomto období začína dieťa dôsledne napodobňovať správanie rodiča/vychovávateľa – najmä jeho neadekvátne emočné prejavy, ktoré bez okolkov zahŕňa do portfólia svojich stratégií vyrovnávania sa s okolitým svetom. Apotom sa rodina prekvapí, odkiaľ to dieťa má.

Približne v troch rokoch dochádza k veľkej zmene – vstupu do kolektívu a počiatku tvorby  kontaktov medzi vrstovníkmi. Predškolské obdobie je obdobím nadobúdania čiastočnej autonómnosti od dospelých, ako aj očakávanej schopnosti sebakontroly a samostatnej regulácie emócií. Tá je nevyhnutná pre vstup do procesu inštitucionálneho vzdelávania – dieťa už vie, že emócie sú spojené s konkrétnymi prejavmi, výrazom tváre a tela, a reakciami okolia. Rozumie súvislosti medzi prežívaním a emocionálnym prejavom, rozvíja kompetencie potrebné pre porozumenie emóciám druhých. Ak sa všetko podarí, nič nestojí v ceste, aby rozvinulo schopnosť empatie. Približne pred vstupom do školy dieťa pochopí, že emócia môže byť aj simulovaná alebo maskovaná, a teda že prejav emócie nie vždy presne odráža prežívanie jedinca. Je čas pochopiť, že ľudia nie sú úprimní, priamočiari, a irónia nie je skutočnosť ani pravda. Pred dieťaťom sa otvára reálny svet – svet klamstva, nepravdy, sarkazmu, zosmiešňovania, podvodu, sebectva, uprednostňovania vlastných záujmov. Je to obrovská výzva pre vychovávateľov a prvá skutočná skúška pre výchovu – v tomto období sa začne naplno prejavovať hĺbka vzťahu rodičov a dieťaťa. Ak je vzťah úprimný, otvorený, založený na dôvere a rešpekte, nie je dôvod sa znepokojovať. No ak je preň charakteristická skôr povrchnosť a rozpor medzi výchovnými očakávaniami a rodičovským vzorom, s vysokou pravdepodobnosťou možno očakávať problémy.     

EQ nad IQ?

Školský vek (postupne mladší, stredný pubertálny a starší adolescentný) je serióznou predpremiérou pred dospelosťou. Azda aj preto je nevyhnutné, aby adept na dospelosť dokázal flexibilne a úspešne zvládať svoje emócie, a vnímať, aký vplyv majú zvolené stratégie regulácie na ľudí okolo neho. Zvládanie emócií má dokonca priamy vplyv na školskú zrelosť: súvisí s intenzitou spolupráce, pozornosti a koncentrácie, schopnosťou rešpektovať pravidlá, počúvať zadania, schopnosťou dodržiavať režim a voliť priority. V tomto období sa postupne mení dôležitosť IQ na dôležitosť EQ – na pripravenosť k vyspelosti (dospelej zrelosti) nestačí byť múdry, je potrebné byť rozumný a empatický. V tomto období je už možné diskutovať s jedincom o zodpovednosti a spoľahlivosti, a tiež o vnútornej a vonkajšej motivácii k týmto kvalitám, a o prípadných sankciách. Výchova, ktorá privedie dieťa/mladého človeka k rozumnému a empatickému správaniu, mu s najväčšou pravdepodobnosťou zabezpečí dosiahnutie vlastnej identity. Ak sa tak stane, zavŕši sa proces adaptácie a najmä participácie na vlastnom prežívaní a bytí. V opačnom prípade dochádza zväčša k neprispôsobivému správaniu a konaniu, ktoré spôsobuje zmätok v sociálnych identitách a rolách. A najväčší problém, ktorý bude jedinec mať, je pochopenie hranice medzi slobodou a zodpovednosťou. Tu sa začínajú všetky sociálnopatologické neduhy, s ktorými si človek už sám neporadí. Rodič by sa mal preto obrniť trpezlivosťou a byť pre svoje dieťa rozumným a aktívne počúvajúcim partnerom.

Napokon, aby sme nezabudli aj na sociokultúrne súvislosti: spôsob regulácie emócií (to, ako pristupujeme k emóciám, necháme ich na seba pôsobiť a dokážeme ich ovládať) je typickou premennou, ktorá výrazne od seba odlišuje jednotlivé kultúry a národy. Aspekty prostredia, v ktorom dieťa vyrastá, sú rovnako determinujúce, ako genetika či temperament. Inak pristupujú k emóciám Taliani a inak Japonci. Sociokultúrne zvyky a tradície sú súčasťou národného dedičstva, hlboko zakoreneného v každom z nás. Často až tak, že ich nemožno zmeniť či prekonať – každá kultúra má vlastnú predstavu o tom, ktoré emócie sú spoločensky prijateľné a ktoré nie. A vďaka vlastnej dynamike ovplyvňuje to, ako sa cítime, správame, konáme, ako emócie prežívame, aký význam im prikladáme a tiež to, aké sú za to sankcie.

Neschopnosť vhodne regulovať vlastné emócie prináša mnoho nepríjemných dôsledkov. V prvom rade pre hlavného protagonistu: nezdravé emotívne prejavy berú chuť do života, ničia zdravie aj vzťahy, prinášajú depresie, závislosti, nešťastie a často aj suicidálne správanie. Pre okolie protagonistu to nie je o nič jednoduchšie: okrem zničených vzťahov si to tiež odnáša zdravie, osobný aj spoločenský život v prípade spolužitia s emočne labilným jedincom, otvára sa priestor osobným aj rodinným tragédiám. „Nepriateľom našich predkov bola iba príroda…my máme najväčšieho nepriateľa sami v sebe“ hovorí známy český psychiater Radkin Honzák (In časopis Téma, 2/2018, s. 8). Mnohé psychické choroby majú počiatok v nezvládnutých alebo utlmených emóciách.

Okrem dobre nastavenej výchovy s preventívnym charakterom máme k dispozícii aj intervenčné možnosti: okrem psychoterapie jednoznačne šport (najmä ten s potenciálom zmeny nastavenia mysle, ako napríklad joga), ale aj množstvo záujmových činností, len si vybrať podľa osobného vkusu. Vždy je lepšie vybehnúť na volejbalové ihrisko alebo si sadnúť k vyšívaniu, ako „otráviť“ seba aj druhých.

Cieľom tohto textu bolo navodiť dôležité otázky a nechať čitateľov (potenciálnych vychovávateľov), aby hľadali vlastné odpovede. Pretože výchova je nielen proces živý a originálny, ale aj tvorivý – neexistujú striktné pravidlá, ktoré by platili na každé dieťa s rovnakým výsledkom. To by bolo príliš jednoduché a pre výchovu zahanbujúce: hľadanie optimálnej cesty medzi formovaním a manipuláciou bude vždy ovplyvnené rôznorodosťou osobností detí. Ale keďže nám tento fenomén ponúka optimistické vízie, budeme to skúšať vždy znova a znova, a veriť, že na správny “kľúč” počas súžitia s deťmi napokon prídeme. Trpezlivo a s láskou.

Poláčková Šolcová, I.: Emoce – regulace a vývoj v průběhu života. Praha: Grada. 2018. ISBN 978-80-247-5128-3.

Honzák, R. Čo všetko v organizme spúšťajú emócie. In časopis Téma, 2/2018, s. 8

Autorka pôsobí na katedre pedagogiky a andragogiky FiF UK, vedie supervízie profesionálnych rodičov v detskom domove Biely Kostol a konzultácie detí s poruchami správania  a príjmu potravy v centre pedagogicko – psychologického poradenstva KORY. Aktuálne sa pripravuje na prácu mediátorky so zameraním na rodinnú a školskú oblasť.     

Tematický kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: