Slovenské opatrovateľky senioriek a seniorov v Rakúsku
Martina Sekulová
Úryvok z publikácie: Sekulová, M. 2015. „Najčistotnejšie, najzodpovednejšie, najpracovitejšie“. Slovenské opatrovateľky senioriek a seniorov v Rakúsku. In Kobová, Ľ. (ed.) Feministky hovoria o práci. Ako sa ženy stávajú subjektmi kapitalizmu. Bratislava: Záujmové združenie žien Aspekt.
Práca opatrovateliek v Rakúsku je rozporuplná. Izoluje pracovníčku v domácnosti od rodiny na Slovensku a izoluje ju aj v domácnosti opatrovanej osoby v Rakúsku. Práca môže byť emocionálne náročná, odlúčenie od rodiny a izolácia ťažko znesiteľné. Príjem je však vyšší než príjem, aký by mnohé ženy mohli očakávať vo väčšine regiónov Slovenska. Rekvalifikácia sa dá získať pomerne ľahko, aj ponúk zamestnania je dosť. Skúsenosť s prácou v zahraničí dáva ženám pocit sebarealizácie a vedomie vlastnej hodnoty. Pokiaľ sú zdravotný stav opatrovanej osoby a vzťahy s opatrovanou osobou a jej rodinou dobré, je to aj práca nenáročná. Napriek rozporuplnosti platenú opatrovateľskú prácu v Rakúsku vykonáva a žije ňou niekoľko tisíc žien zo Slovenska. Úryvok zo štúdie „Najčistotnejšie, najzodpovednejšie, najpracovitejšie “Slovenské opatrovateľky senioriek a seniorov v Rakúsku približuje špecifiká tejto migrácie, približuje emocionálnych charakter tejto práce a aj zasadzuje ju do širšieho kontextu globalizácia platenej starostlivosti.
Slovenské opatrovateľky seniorov a senioriek v Rakúsku sa na prahu 21. storočia stali aktérkami globalizácie starostlivosti. Okrem ekonomickej motivácie je pre ich rozhodnutie vykonávať tento typ práce dôležitá aj pomerne jednoduchá možnosť rekvalifikácie a formálna úprava práce – potom, čo opatrovateľka žije dva alebo tri týždne s opatrovanou osobou, na taký istý čas sa vracia k svojej rodine. Migrantky sa nesnažia usadiť v krajine, kde pracujú (Morokvasic,2004), nejde teda o emigráciu (trvalé vysťahovanie). Namiesto toho sú „usadené“ v mobilite, ktorá sa v čoraz väčšej miere stáva dlhodobou transnacionálnou stratégiou zabezpečenia potrieb domácností migrantiek v domovskej krajine. Tento špecifický spôsob migrácie sa nazýva aj cyklická transnacionálna migrácia (Lutz, 2007b, s. 234) alebo cezhraničná cirkulácia (cross-border circuits, Sassen, 2002). Opatrovateľky paradoxne opúšťajú svoje domovy preto, „aby mohli zostávať doma“ (Morokvasic, 2004, s. 11).
Keď je domácnosť pracoviskom
V prípade permanentnej starostlivosti o seniorov a seniorky sa zamestnávateľom stáva opatrovaná osoba alebo jej príbuzná či príbuzný. Pracoviskom je domácnosť (byt, dom, apartmán), teda priestor, ktorý pre ostatných členov a členky rodiny či domácnosti predstavuje súkromnú sféru. Vstup opatrovateľskej pracovnej sily do domácnosti v nej vytvára novú situáciu a mení kvalitu osobného priestoru jej členiek a členov. Opatrovaná osoba či jej príbuzní predpokladajú, že platená poskytovateľka starostlivosti sa v „novej rodine“ bude angažovať aj emocionálne. K nepísanej kvalifikácii opatrovateľky patrí schopnosť vcítiť sa do opatrovanej osoby, byť milá a ústretová. Očakáva sa od nej, že vyvinie úsilie, aby sa stala „členkou rodiny“. Možno sa však stať členkou rodiny, ak je toto členstvo podmienené trhovým vzťahom a bez neho by vôbec nevzniklo? Situácia je – a to nielen v prípade opatrovateliek v Rakúsku, ale vo všetkých typoch práce v domácnosti, v ktorých pracujúca žije v zamestnávateľskej rodine – plná rozporov a ambivalencií. Prekračovanie symbolických hraníc súkromného priestoru nevyhnutne ústi do problematických situácií a konfrontácií. Stieranie hraníc medzi súkromím a prácou vedie aj k nejasnostiam v rozsahu pracovných kompetencií, povinností a práv.
Stať sa členkou rodiny je síce želanou súčasťou pracovného vzťahu v domácnosti, ale zároveň aj mýtom, ktorý zastiera pravú povahu existujúceho vzťahu ako vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou (Anderson, 2000; Hondagneu-Sotelo, 2001; Búriková – Miller, 2014). V zamestnávateľskom vzťahu totiž nefunguje reciprocita a vyváženosť medzi právami a povinnosťami, aké predpokladáme vo vnútri rodiny. Lojalita a osobná angažovanosť pracovníčky v domácnosti môže oslabovať jej možnosti vyjednávať pracovné podmienky a riešiť konflikty vo svoj prospech. Znevýhodnené postavenie pracovníčok v domácnosti vyplýva z mocenskej hierarchie medzi aktérkami a aktérmi. Moc v zmysle rozhodovacej právomoci a prevahy pri určovaní pravidiel práce a spolužitia v domácnosti je v rukách zamestnávateliek a zamestnávateľov. Postavenie je tým nerovnejšie, čím je nestabilnejší legálny status migrantky (Hondagneu-Sotelo, 2001; Anderson, 2000).
Opatrovateľky sa v rakúskych domácnostiach pohybujú medzi verejným a súkromným, medzi sférou platenej práce a sférou intimity. Je to hybridný priestor, ktorý nie je ani štandardným pracoviskom, no nie je ani súkromným priestorom opatrovateliek. Vykonávajú platenú reproduktívnu prácu v súkromnej sfére, ktorá sa v súvislosti s ich pracovnými právami a pracovným statusom stáva verejnou sférou riadenou trhovými pravidlami. Z tohto pohľadu sú skúsenosti slovenských opatrovateliek senioriek a seniorov so zamestnávateľskými domácnosťami rôzne. Výsledné pracovné podmienky závisia od schopnosti vyjednávať so zamestnávateľkou a od otvorenosti zamestnávateľky akceptovať podmienky opatrovateľky. Opatrovateľky sa spoliehajú aj na svoje skúsenosti. Lucia opisuje fázu upresňovania pracovných podmienok a definovania kompetencií ako „vycítenie“ toho, čo konkrétna domácnosť potrebuje: „to my musíme vycítiť. Prídem do domácnosti, kážu mi variť, starostlivosť o domácnosť a starostlivosť o pacientku. Tak máme aj napísané v zmluve. A keď prídem a kážu mi variť a vidím, že sú špinavé hrnce, špinavý kredenc, tak sama sa vezmem a idem to umyť, lebo aj mne to tam takto vadí a nechutí mi.“ (Lucia, 49 rokov, 5 rokov praxe, pracuje cez agentúru)
Pracovné podmienky sú určované konkrétnymi potrebami opatrovanej osoby, jej zdravotným stavom, životným štýlom či formou bývania. Zo strany opatrovateľky majú na výslednú podobu dohody vplyv objektívne faktory: dĺžka praxe, skúsenosti, prehľad v legislatíve, jazykové znalosti, schopnosť vyjednávať a subjektívne faktory: individuálne sympatie alebo antipatie medzi opatrovanou osobou a opatrovateľkou, prípadne širšou rodinou. Anderson (2000) upozorňuje, že do dohôd medzi pracujúcimi v domácnosti a zamestnávateľkami a do celkového zaobchádzania s pracujúcimi sa premietajú aj širšie spoločenské, kultúrne a rodové normy definujúce ženskú prácu či normy definujúce migrantky.
Júlia, ktorá napriek svojej vysokoškolskej kvalifikácii v oblasti žurnalistiky pracuje ako opatrovateľka už viac než deväť rokov, prirovnáva rozmanitosť svojej skúsenosti k rozsiahlemu románu: „Ale už som bola aj v rodinách, kde som si mohla zobrať aj psa. Ale takto vám poviem, všetko záleží od rodiny. Ono sa vlastne nedá vôbec povedať nič, ani v dobrom, ani v zlom. Ak dostanete dobrú rodinu. Ja som už mala rodinu, že som sa tam tešila viac ako na svoju vlastnú mamu. Potom máte také rodiny, že po prvom turnuse odídete… Nedá sa na to vôbec povedať, že či je tá práca dobrá, zlá. Je to vec šťastia. Aj ako máte klienta, samozrejme. Či je mobilný, imobilný. Ja môžem rozprávať na román“ (Júlia, 53 rokov, 9 rokov praxe, pracuje bez agentúry). Naratívy slovenských opatrovateliek senioriek a seniorov v Rakúsku ukazujú značné odlišnosti v osobných skúsenostiach a reflexiách. Niektoré opatrovateľky majú opakovane veľmi negatívne skúsenosti (alkoholizmus opatrovanej osoby, zneužívanie, šikanovanie, diskriminácia, sexuálne obťažovanie, sexuálne násilie), iné považujú svoje skúsenosti za uspokojivé.
(Neohraničená) náplň práce
Podľa najčastejších úloh a zodpovedností sa práca v domácnosti nazýva aj práca troch C – upratovanie (cleaning), varenie (cooking) a starostlivosť (caring) (Anderson, 2000; Lutz, 2008; Tolstokorova, 2009). Typologicky sa táto práca odlišuje podľa toho, či zahŕňa starostlivosť o členky a členov domácnosti (starostlivosť o deti, seniorky a seniorov, chorých alebo ľudí s postihnutím) alebo úlohy zamerané na zabezpečovanie chodu domácnosti (upratovanie, varenie, nakupovanie a ď.). Opatrovateľky senioriek a seniorov poskytujú starostlivosť opatrovanej osobe a zabezpečujú aj chod jej domácnosti. V ich kompetencii by nemala byť starostlivosť o širšiu rodinu či domácnosť širšej rodiny.
Legálny status opatrujúcich osôb zamestnaných či pracujúcich na živnosť upravuje zákon o domácej opatere (Hausbetreuungsgesetz, HbeG), živnostenský poriadok (Gewerbeordnung) a zákon o zdravotníckej starostlivosti a ošetrovaní chorých (Gesundheits und Krankenpflegegesetz, GuKG). Na základe živnosti je možné poskytovať iba opatrovanie, ktoré legislatíva v Rakúsku definuje ako poskytovanie jednoduchých opatrovateľských činností. Náplň práce je rámcovo definovaná predovšetkým v § 159 živnostenského poriadku, podľa ktorého majú opatrovatelia a opatrovateľky poskytovať starostlivosť v troch oblastiach: služby pre domácnosť (nakupovanie, varenie, pranie bielizne, upratovanie, polievanie kvetín, v prípade dohody i starostlivosť o domáce zvieratá), podpora pri životných úkonoch (vytváranie režimu dňa, pomoc pri každodenných činnostiach, uspokojovanie potrieb), socializácia (robenie spoločnosti opatrovanej osobe, udržiavanie spoločenských kontaktov, sprevádzanie pri rôznych aktivitách).
Opatrovateľky by nemali poskytovať odbornú zdravotnícku starostlivosť, čo sa však v praxi nedodržiava. Mnohé poskytujú zdravotnícke úkony aj vtedy, keď vôbec nemajú primerané zdravotnícke vzdelanie. Usmernenia určujúce rozsah zdravotníckych úkonov približuje § 3 zákona o zdravotníckej starostlivosti a ošetrovaní chorých, podľa ktorého môžu opatrovateľky bez lekárskeho dozoru vykonávať pomoc pri príjme potravy a tekutín či podávať predpísané lieky. Ďalej môžu poskytovať pomoc pri vykonávaní a udržiavaní telesnej hygieny opatrovanej osoby, pomoc pri používaní toalety a pri výmene pomôcok používaných pri inkontinencii, pomoc pri obliekaní, vyzliekaní, vstávaní, líhaní, polohovaní, chodení a pri preprave klientky či klienta (Slepiak, 2012, s. 46).
Náplň práce definuje aj zmluva uzatvorená medzi objednávateľom (opatrovanou osobou, zákonnou zástupkyňou opatrovanej osoby alebo tretími osobami ako rodinnými príslušníkmi či dôvernými osobami) a opatrovateľkou. Ak prácu sprostredkovala agentúra, jej náplň upravuje aj zmluva medzi agentúrou a opatrovateľkou. Uvedené zmluvy niekedy definujú aj práce nad rámec každodenných povinností, napríklad možnosť požiadať opatrovateľku o rozsiahlejšie upratovanie domácnosti opatrovanej osoby. Za tieto služby, pokiaľ sú explicitne upravené zmluvou, zamestnávateľ platí nad rámec dohodnutej dennej odmeny opatrovateľky.
Zákonmi a zmluvami stanovené pravidlá dostatočne jasne nehovoria, nakoľko sa prekrýva starostlivosť o domácnosť opatrovanej osoby so starostlivosťou o celkovú domácnosť, v ktorej opatrovaná osoba žije. Legislatíva dáva priestor na interpretáciu, ktorá môže vyústiť do zneužívania práce opatrovateliek. V naratívoch opatrovateliek patrí zamieňanie ich úlohy s úlohou upratovačiek k najdiskutovanejším problémom v oblasti pracovných podmienok. Eva vysvetľovala, že opatrovateľka by nemala akceptovať zneužívanie: „My máme v agentúre v zmluve také, čo všetko máme urobiť. Okná dvakrát do roka. Ak by ona chcela od nás [prácu] navyše, napríklad v záhrade kopať, okopávať, mali by sme za to pýtať nejakú odmenu (…). My sme opatrovateľky, a nie upratovačky.“ (Eva, 53 rokov, 3 roky praxe, pracuje bez agentúry)
Hranice opatrovateľskej práce sú rozostrené natoľko, že niekedy úplne prestávajú existovať. Zuzana skonštatovala: „My robíme úplne všetko, všetko, musíme upratovať, robiť okolo domácnosti (…). No my robíme úplne všetko. Od záhrady, celý dom, ešte aj starať sa o starkých. Takže všetko (…).“ (Zuzana, 53 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry) Informátorky hovorili najčastejšie o povinnosti upratovať celý rodinný dom vrátane umývania okien a prania záclon na všetkých poschodiach.
K najzjavnejším porušeniam pravidiel definovaných v zmluvách a legislatíve patrí aj vykonávanie domácich prác pre širšiu rodinu, t. j. pre rodiny detí opatrovaných osôb, či dokonca širšieho príbuzenstva: „Sú rodiny, kde ešte si dajú, tá rodina, trebárs nevesta (…) oni sa prídu najesť, dajú si variť, dá si žehliť prádlo a tak ďalej. Využijú ich, ale nie všetky rodiny, hej?“ (Mária, 59 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry) Veľmi často sa od opatrovateľky očakávajú kuchárske služby pre celú rodinu: „Napríklad musíte variť pre celú rodinu, keď máte deti pacienta v tom dome. To som zažila, že som varila pre dvanásť ľudí.“ (Katarína, 56 rokov, 8 rokov praxe, pracuje cez agentúru) Ďalším príkladom zneužívania pozície opatrovateliek je žehlenie bielizne: „To som zažila také, že keď prišiel cez víkend slobodný synátor 60-ročný, doniesol dva kufre neožehlených košieľ. Teta považovala za samozrejmé, že ja budem tomu stokilovému chlapovi žehliť, prisahám, dva kufre opratého prádla. Na to vôbec nemá právo tá rodina, ale toto vy nezmeníte.“ (Júlia, 53 rokov, 9 rokov praxe, pracuje bez agentúry)
Ani opatrovanie „dva v jednom“ nepatrí k výnimočným situáciám. V prípade manželských párov, kde finančný príspevok na opatrovateľku poberá len jedna osoba s prideleným opatrovateľským stupňom, opatrovateľka aj tak poskytuje starostlivosť obom. Odmenu má pritom len za starostlivosť o jedného. „Ja som mala dva a pol roka dvoch vo Viedni. Boli to manželia, ale mala som platené vlastne ako za jedného. A okolo babky bolo veľa roboty (…). Ony voľaktoré rodiny zneužívajú, že popri jednom sa utiahne aj druhý, hlavne ak je to manželský pár. Tak oni to využívajú tak, že zaplatia jedného, a potom samozrejme, čo urobím? Nedám mu jesť alebo sa nepostarám?“ (Zuzana, 53 rokov, 5 rokov praxe, pracuje bez agentúry)
Starostlivosť „dva v jednom“ má aj podobu služieb pre ďalšie osoby v domácnosti, ktoré starostlivosť z hľadiska zdravotného stavu nepotrebujú. Ide o reproduktívnu prácu, ktorú by v optimálnom prípade mal zabezpečiť niekto z rodiny. Lucia okrem starostlivosti o staršiu pani zabezpečovala všetku reproduktívnu prácu potrebnú v domácnosti vrátane starostlivosti o manžela, ktorý bol ešte v produktívnom veku. Prala a žehlila šatstvo manželovi opatrovanej pani, varila pre oboch, starala sa o celkový poriadok v dome a okolo domu: „Ten jej muž ju nechce dať do domova, lebo je to trikrát drahšie ako platiť opatrovateľku. A pritom opatrovateľka aj jemu navarí, aj jemu operie, aj jemu prezlečie posteľ. Čiže mám ako keby dvoch, ale jeden je zdravý. Jemu to vyhovuje, keby ona odišla, tak nemá slúžku v dome (…). Má navarené v tej chladničke, je umytý riad, má posteľ prezlečenú, má opraté košele, položím mu ich tam vyžehlené. Keby tam nebola opatrovateľka, kto mu to urobí?“ (Lucia, 49 rokov, 5 rokov praxe, pracuje cez agentúru)
Ohradiť sa voči podmienkam, ktoré určuje zamestnávateľská domácnosť, si vyžaduje okrem asertivity a dostatočnej znalosti nemeckého jazyka aj povedomie o rakúskej legislatíve a svojich právach. Mnohé opatrovateľky však rozsah legislatívnej ochrany a úpravy pracovných vzťahov podľa zákona o domácej opatere dostatočne nepoznajú. Pri riešení pracovných problémov ostávajú niektoré opatrovateľky pasívne a pasívne aj plnia požiadavky zamestnávateliek a ich rodín, ktoré porušujú ich pracovné a ľudské práva.
Nejasnosť pravidiel v prípade niektorých opatrovateliek vyúsťuje do toho, že vykonávajú prácu nad rámec nielen bez akéhokoľvek odporu a finančnej kompenzácie, ale ako manifestáciu svojich kvalít: „No a keď som prišla do rodiny, väčšinou som si povedala, že popratať tak trošku, aby videli, že nie som lenivá, poprať. Keď som videla, že je špinavo a neporiadok, tak som šla hneď poupratovať. Kredenc som popratala, papiere čisté, špájz som popratala. Človek sa snaží, keď príde do rodiny cudzích. Nemôžem sedieť tam, nie?“ (Miroslava, 37 rokov, 8 rokov praxe, pracuje cez agentúru)
Mnohé opatrovateľky neprijímajú nevýhodné podmienky a opúšťajú opatrovanú osobu a rodinu. Zmenou sa síce vyrieši problémová situácia, ale opatrovateľka môže na asymetriu v pracovných vzťahoch doplatiť druhý raz. Referencie od predchádzajúcej rodiny totiž tvoria štandardný podklad pri uchádzaní sa o nové miesto. Nielenže opatrovateľka odchodom z dôvodu nevyhovujúcich pracovných podmienok stráca prácu, prípadná negatívna referencia ju môže znevýhodniť aj pri hľadaní ďalšieho zamestnania. Navyše, opatrovateľky – živnostníčky nie sú poistené v nezamestnanosti (Bachinger, 2010, s. 410). Neistotu opatrovateľskej práce zvyšuje aj skutočnosť, že získanie ďalšej práce nie je automatické. Niekedy musia opatrovateľky na prácu čakať aj niekoľko týždňov či mesiacov, no aj v tomto období si musia platiť v Rakúsku zdravotné a sociálne poistenie. Takto do dynamiky vzťahov medzi zamestnávateľkami a opatrovateľkami vstupujú aj obavy zo straty príjmu, ktorý je pre rodinu na Slovensku kľúčový.
Literatúra
ANDERSON, Bridget. 2007. A Very Private Business: Exploring the Demand for Domestic Workers. In European Journal of Women´s Studies, roč. 14, č. 3, s. 247 – 264.
BACHINGER, Almut. 2010. 24-Stunden-Betreuung: Gelungenes Legalisierungsprojekt oder prekäre Arbeitsmarktintegration? In SWS-Rundschau, roč. 50, č. 4, s. 399 – 412. Dostupné na: http://www.sws-rundschau.at/archiv/SWS_2010_4_Bachinger.pdf
BÚRIKOVÁ, Zuzana – MILLER, Daniel. 2014. Au Pair. Praha: SLON – Sociologické nakladatelství.
HONDAGNEU-SOTELO, Pierrette. 2001. Doméstica: Immigrant Workers Cleaning and Caring in the Shadows of Affluence. 2. vyd. Berkeley: University of California Press.
LUTZ, Helma. 2007b. The „Intimate Others“: Migrant Domestic Workers in Europe. In BERGGREN, Erik – LIKIĆ-BRBRIĆ, Branka – TOKSÖZ, Gülay – TRIMIKLINIOTIS, Nicos (eds.): Irregular Migration, Informal Labour and Community: A Challenge for Europe. Maastricht: Shaker Publishing, s. 226 – 241.
LUTZ, Helma (ed.) 2008. Migration and Domestic Work: A European Perspective on a Global Theme. Aldershot: Ashgate.
MOROKVASIC, Mirjana. 2004. ‘Settled in mobility’: engendering post-wall migration in Europe. In Feminist Review, roč. 77, č. 1, s. 7–25.
SASSEN, Saskia. 2000. Women´s Burden: Counter-geographies of Globalization and the Feminization of Survival. In Journal of International Affairs, roč. 53, č. 2, s. 503 – 525.
TOLSTOKOROVA, Alissa V. 2009. Who Cares for Carers? Feminization of Labor Migration from Ukraine and its Impact on Social Welfare. In International Issues & Slovak Foreign Policy Affairs, roč. 18, č. 1, s. 62 – 84.
