GAIKA – ghetto v centre Bratislavy

Michael Papcun8. júla 2018918

Preklenutie noci z prvého do druhého júna v Bratislave sprevádzal výnimočný zvuk. Prvýkrát tu vystúpil britský interpret GAIKA. V návalovom daždi som utekal, aby som stihol vlak a spolu s kolegami Kristínou a Davidom mohol zachytiť stretnutie pochmúrnej živelnosti s bývalým Gottkom.

Na námestí slobody pred budovou STU má človek pocit, že sa neustále pohybuje medzi dvomi svetmi. Ešte pred zostúpením do podzemného klubu v pivnici školy sa musím predierať medzi stánkami s Jamesonom a okolo pódia, kde ktosi hrá  generickú elektroniku. Nočná Bratislava a očakávanie jedného z koncertov roka sa stretáva s ironickým, viac-menej absurdným privítaním, akoby vystrihnutým z akcie úplne iného charakteru. Prechádzam aulou. Na druhej strane tohoto sveta už kolegovia David a Kristína sedia s GAIKom na schodoch zadnej strany budovy STU a spovedajú ho v diametrálne odlišnom, tichom prostredí. Júnová noc tu už nepôsobí ako jarmok. Poloprázdna ulica, tichý, plynulý odchod jedenástej hodiny, cigaretový dym, ktorá sa prepletá medzi obsažnými odpoveďami interpreta. Malý, autonómny krúžok pred začiatkom “afterky”.  

S kamarátom zatiaľ obhliadneme priebeh warm-upu, ktorý sa začína v podzemí. Hŕstka ľudí sa potáca v rytme vcelku obligátneho hudobného setu, kvarteto dievčat sa navzájom vykrúca, prvé zárodky publika sa skromne rozhýbali. Kameraman sa plíži, prediera, krúži, užíva si extrémne podhľady, dodávajúce záznamu dojem divokosti. Napriek všetkému sa však nemôžem vyhnúť pocitu letargie z dojmu dobre urobenej zvukovo-priestorovej kulisy, neschopnej ponúknuť žiadny zásadnejší, vrušujúci pohyb. Kamarát, neprehliadnuteľná postavička miestneho undergoundu a nadšený konzument všetkej vyčnievajúcej elektroniky, v rytme setu trúsi ironické poznámky, podpichujúce prevládajúcu strnulosť. Warm-up nás namiesto zahriatia udržiava v izbovej teplote, no v konečnom dôsledku to hodnotíme neutrálne. Tu sa začalo ešte jemné a vyvážené  pokračovanie rozpoltenosti tejto noci. Problém úvodného dancelhallu nebol v jeho kvalite, ale v absencii snahy anticipovať, pripraviť prológ, na ktorý by mohlo plynule nadviazať vystúpenie GAIKu Namiesto prechodu sme dostali skok do iného sveta. Počas neprestajných úderov bás sledujeme pozvoľnú cirkuláciu ľudí v podzemí, po chvíli zmeníme priestor, zdravíme kamošov, na chodbe nás sprevádza internetový humor študentských prác, priebežne kontrolujeme čas na obrazovkách telefónov. Večer sa rozbieha pomaly.

Bezpečná samozrejmosť vyvierajúca z modročervených svetiel a hlbokých bás v akýchsi zotrvačných rytmoch začala hustnúť a mutovať približne hodinu po polnoci. Ústredná osoba večera spúšťa svoj s(v)et.

Elektronická alchýmia

GAIKA a jeho transžánrové panoptikum postupne pripomína viac rituál, alebo vzdialenú, klubovú podobu špiritistickej seansy, než párty v jej klasickom, zábavnom zmysle slova. GAIKov prístup rozkladá a skvapalňuje východiskové grimové a trapové beaty, v nepredvídateľných dávkach vstrekuje, násobí a kríži žánre. K ich základným asociáciám dokresľuje gotické detaily a vychytávky ako zvukový architekt. V minimalistickom betónovom podzemí sa na stenách akoby rysujú lomené oblúky a skrz ne vystupujú obrazy z klipov Blasphemer a Crown & Key.

GAIKA sa, najmä pri zapojení vlastného vokálu a výrazného autotunového skreslenia mení na prízrak, zapĺňa hip-hopový sound dymom, tieňmi a mysterióznymi prvkami. Je ako ponáška na britský horor 30-tych rokov v hi-tech verzii.

Ghettofuturizmus premiešava, pretrepáva a mixuje celý klub, steny, strop aj podlaha sa prehýbajú podľa jeho potrieb. To však nie je najdôležitejšia vlastnosť GAIKovho setu. Práve naopak. Pot, tanečné kreácie a pulzujúci dav sú iba prvým plánom vystúpenia. Svet hudby GAIKA je jednoznačne príťažlivý, energický, impulzívny a dynamický, avšak jeho výpoveď v sebe nesie formu vzdoru a úzkosti. Preto nie je zlé sa aspoň na pár chvíľ odpojiť od davového drajvu, odtrhnúť sa od vlnenia okolitých rúk, prestať si všímať cudzie končeky vlasov v tvári  a priblížiť sa bližšie k interpretovi. Odviezť sa na spodnej, pulzujúcej vlne jeho produkcie, nebalansovať iba na dusných trapových kontúrach Bodak Yellow a nekopírovať pohybmi tela len to dôverne známe. Z pocitu súnáležitosti a prepojenia sa s okolitým prostredím sa v krátkom časovom úseku stáva úplná izolácia a introspekcia.

Hudba v šere bordového osvetlenia plného klubu pripomína abstraktnú vizualizáciu, ktorej potenciálne obrazy sú zahmlené, nestále, priveľmi subjektívne. Sú to preludy a halucinovanie. Blížime sa k rituálu. GAIKA spontánne deformuje reálie populárnych žánrov a vkladá do nich fluidný, fikčný naratív s pravidlami vlastného, autonómneho subžánru. GAIKA a jeho set bol vo všetkých premenách, či v pevnejšej, viac tanečnej prvej polovici, alebo v uvoľnenej a viac intuitívnej druhej časti veľmi členitým “gotizovaním” a “futurizovaním”, elektronickou alchýmiou, generovaním a vkladaním prvkov a postupov, pasáží a postupov, neopúštajúcich hlavu v priebehu celej noci. Aj nasledujúci deň po koncerte sa napriek prudkému slnku a horúčavám naďalej odohrával v mentálnom šerosvite. Dozvuky nenahlodala ani krátka “post-party” po skončení GAIKovho setu, ktorá mala viac podobu obligátneho vyblázennia sa na pulte, než by bola zmysluplným epilógom.

“Beyond Party”

Pri tvorbe GAIKA je poslucháčovi, a obzvlášť reportérovi, umožnené naplno sa poddať prúdu subjektivity a súbežne transformovať okolitú realitu. Jeho spoločensky reflexívna nadrealita má atmosféru, ktorá nikdy nie je úniková, do seba zahľadená, alebo odtrhnutá od náväznosti na prostredie južného Londýna, odkiaľ GAIKA pochádza. Napriek tomu, že to tak v publiku nevyzeralo, GAIKA nerobí žúrky. Teda nerobí iba tie. Jeho vystúpenia sú statementom, happeningom. A tento prvok svojej tvorby preniesol aj do Bratislavy. Z mojich pozorovaní, vedomostí a počúvania rozhovorov po vystúpení však ostáva otázkou, ako sa tento prvok stretol s pochopením publika. GAIKA narúša a svojvoľne pretvára, komplikuje a relativizuje zážitky a skúsenosti, ktoré si z klubového prostredia bežne odnášame. Anglický jazyk má veľmi dobre znejúce slovo “Beyond”. Fonetika výrazu v sebe nesie dávku mystéria a jeho sémantika zasa mystériom úzko spätý, priliehavý odkaz na “nehmotné” svety. Vďaka tomu dokáže daný výraz dokonale významovo pokryť jav, ktorý GAIKOVA hudba vnáša do sveta klubov – pohybovanie sa vo vlastnej, fyzicky len ťažko meratelnej zóne. Túto zónu môžeme pracovne nazvať “Beyond party”.

Pocit hudobného geta

Nemožno skrývať alebo prehliadať iróniu, že práve v rámci Urban Market-u priniesol projekt Mäss interpreta daného zamerania a formátu. Problémy večera sú problémy kontextu. Samostatné plagáty avizujúce akciu GAIKu zasadili do pozície “afterkového DJa”. A v tejto pozícii ho vnímal aj nejeden z návštevníkov. Ako sa teda fanúšikovsky, kriticky aj reportérsky vysporiadať s touto nocou? Mierne rozpačito, ale stále pozitívne.

GAIKA v Bratislave vystúpil v rámci vlastného, hermetického vákua. Okolité dianie na atmosféru, ktorú vniesol do podzemia, nenadväzovalo, ani s ňou nedokázalo výraznejšie a plynule komunikovať. Akcia tak trochu utrpela kolážovitou copy-paste dramaturgiou. Set GAIKA si bolo treba, obrazne povedané, samostatne vystrihnúť na úkor prechádzajúceho aj nasledujúceho diania. Po koncerte sme sa s kamarátmi stretli na schodoch STU a diskutovali, narážali sme na problematiku fúzie dvoch nie úplne súrodých akcií a publík. Tie sa síce v noci premiešali, avšak hodnota vystúpenia v celej jeho hĺbke a šírke vyznela do prázdna. Ľudia do nej vrážali, ale nenechali sa ňou naplniť. Akoby ghettofuturizmus v celej svojej šírke naďalej ostával getom, separovaný od okolitého sveta. Aj Mäss pôsobil ako autonómna, nezávislá jednotka pohybujúca sa v urban marketovej “pivnici”, pričom zo samotného Urban Marketu sa stala len nie úplne priliehavá a neladiaca zadná projekcia.

Napriek všetkým výhradám patrí Mäss-u veľká vďaka a uznanie za ďalšie obohatenie hudobného života v Bratislave.

Michael Papcun

Autor je študentom FTF VŠMU

hudobný kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: