Bezduchý Duchoň
Na vzkriesenie Karola Duchoňa môžete mať hocijaký názor, faktom však zostáva, že sa mu dnes ako fenoménu nevyhnete. Po renesancii jeho piesní (zdráham sa napísať tvorby, pretože sám do vzniku textov či hudby neprispieval), prichádza na rad aj jeho reinkarnácia vo filme Petra Bebjaka Duchoň. Ten dokazuje, že aj priveľa muziky za veľa peňazí môže byť v konečnom dôsledku žalostne primálo.
Duchoň ako taký je historicky minimálne ambivalentnou postavou a z jeho života sa jednoznačne dajú vytiahnuť momenty, ktoré môžu byť nosnými piliermi filmového diela: alkoholizmus, ne/poplatnosť dobe, prístup k umeniu a vlastnému talentu, život umelca počas normalizácie. To by sa mu však nesmel stavať opatrný pomníček, navyše s levelom rešerše ako v stredoškolskej SOČ-ke. Na sociálnych sieťach či weboch bulvárnych denníkov sa však dozviete, koho všetkého film pohoršil – predovšetkým tým, že ukazuje Duchoňa ako alkoholika (a ďalej napríklad aj slabocha, toxického partnera, trtka či klamára) a nedbá pritom na jeho krásny hlas a nestarnúce pesničky – čo vôbec nie je pravda, pretože piesní si užijete viac než dosť, rovnako ako komentárov na jeho talent. Mnohí sa pýtajú, ako je možné, že vraha a hulváta Mikuláša Černáka vykreslili v nedávnych filmoch ako kamarátskeho drsňáka a z obyčajného chlapca z Galanty spravili takého spoteného babráka.
Pritom dobrý film s rozumnou dramaturgiou by dokázal spraviť aj z nešťastného alkoholika – ak mám teda použiť túto jednu črtu – plastickú postavu, s ktorou by ste súcitili a vnímali jej charakterový oblúk. Je ich priehrštie, a aby som nechodila ďaleko od filmov o umelcoch, tak spomeniem aspoň Walk the Line a All That jazz.
Duchoňove šlágre dokážu byť hudobne chytľavé a texty už v dobe svojho vzniku (programovo?) prinášali tematicky málo. Opakovať „mám ťa rád“ zvládne človek aj zo spánku. „Duchoňománia“ je príznakom konzumnej doby: vracia sa niečo také vyprázdnené, že sa to dá použiť ako sample do kolotočiarskych odrhovačiek alebo do reklamy na bublinkový nápoj. A ako sa ukazuje, tak aj do filmu: len to tak potom aj dopadne.
Láska, láska, nežný bič
Dajme kontroverzie o Duchoňovi či názor na jeho hudbu bokom, aby sme mohli hodnotiť iba filmové dielo. To, žiaľ, spieva dosť falošne. Čo na tom, že kostýmy sa šili vo Viedni a vyzerajú autenticky, keď herci a herečky v nich mlátia prázdnu scenáristickú slamu. Ako pars pro toto spomeniem scénu, v ktorej Karolova matka prichádza z ničoho nič bývať do jednoizbáku svojho syna, a to priamo na Nový rok. Duchoň zjavne rád rozprával vtipy (čo pre istotu samotná postava povie vo filme viackrát a popri tom, ako rozpráva vtipy) a táto situácia – príchod svokry v nevhodný čas a do malého bytu, pričom s nevestou sa nemusia – je ako vystrihnutá z nejakej chabej anekdoty alebo paródie. Situácia nemá tempo, herecké výkony (predovšetkým Duchoňovej manželky v podaní Anny Jakab Rakovskej) sú okaté. Matka sa začne vybaľovať a mladí zájdu do svojej kutice. Dva plány nefungujú, mizanscéna nemá atmosféru, k postavám necítite nič, dialógy sú drevené (scenár je celkovo veľkým problémom filmu) a nešťastná manželka si opakovane skrýva tvár do dlaní.
Prichádzame k môjmu obľúbenému trópu slovenských filmových diel – nešťastná manželka. V patriarchálnej spoločnosti s množstvom násilia na ženách, ktoré je páchané ich manželmi, a už vyššie spomínaným alkoholizmom, je jasné, že sa tomuto typu postavy nevyhneme, pretože kopíruje reálne životy mnohých žien. Ich zobrazenie v novodobej slovenskej kinematografii je však často ploché, pre filmové rozprávanie nelogické a protichodné – s tými životom zbitými postavami jednoducho už ani nedokážete súcitiť. Otázka je, kde do hry vstupuje režijné vedenie a scenáre a kde schopnosti samotných herečiek, ktoré nemajú veľa možností hrať vo filmoch. Každopádne, tvár v dlaniach by už naozaj mala byť pre tieto postavy zakázaným gestom.
Keď sa robí hudobný biografický film, musia sa tvorcovia rozhodnúť, koho obsadiť do hlavnej úlohy (prípadne do úloh iných reálnych ľudí), a zásadné je, podľa akého kľúča to urobia: Podoba? Spevácky či herecký talent? Charizma? Ich kombinácia či uprednostnenie jedného aspektu? Joaquin Phoenix nevyzerá ako Johnny Cash, ani tak nespieva, jeho talent a charizma však dokážu pozdvihnúť Walk the Line. Vladislav Plevčík sa zjavne sebavedomejšie cíti pri speváckych vystúpeniach, ktorých – a musím to opäť zdôrazniť – je v stominútovom filme viac než dosť. Ak má divák či diváčka Duchoňovu hudbu rád/rada, príde si na svoje. Plevčík niektoré Duchoňove piesne aj prespieval: kľúč v tom, ktorú a prečo, nehľadajte. Nevyváženosť a náhodilosť filmu sú problémom na viacerých úrovniach.
V slovenských dolinách
Bebjakova réžia sa v tomto filme vyznačuje predovšetkým nekoncepčnosťou a aj keď niektoré retro momenty aspoň vizuálne fungujú, forma nezachráni, že Duchoňovi chýba gradácia. Štylizuje sa tu o sto duší na to, aby sa potom nevedno prečo prestalo. Striedajú sa priznané papundekle s tými, ktorým má filter dodať dobovosť. Kostýmy z Viedne asi predsa len zožrali priveľa rozpočtu, no aj kulisovosť by sa dala odpustiť, keby sa človek emočne spojil s filmom aspoň na nejakej úrovni, aspoň v jednej scéne, aspoň s nejakou postavou. V istých momentoch – ako po vystúpení v Cannes či počas scén v nemocnici – by už človek mohol byť na dobrej ceste, no takých momentov je málo. Záver ako z Let’s Dance ukáže, že Duchoňovu hudbu poznajú aj mladí a tým pádom nikdy nezomiera. Druhou – desivejšou – možnosťou je vysvetlenie, že duch, vyprázdnenosť a spoločenská atmosféra normalizácie sú v životoch Generácie Z a Alfa prítomné aj dnes.
Čo má film dať dnešnému publiku, ktoré si len neprišlo vypočuť pár obľúbených piesní? Neviem. Duchoň vystúpil s prejavom na zhromaždení k Anticharte 28. 1. 1977, reálny záznam tohto jeho vystúpenia môžeme vo filme aj počuť a čiastočne aj vidieť. Filmovému Duchoňovi pri prijímaní textu, ktorý má prečítať, neveríme. Máme sa teda báť takýchto umelcov, ktorí prečítajú, čo im niekto dá do ruky? Máme ich ospravedlňovať? Ľutovať? Nevadí, že tým pekným hlasom podporuje Antichartu, keď s ním spieva tie krásne pesničky? Čo to má povedať dnešnému Slovensku?
Film sa vyhýba ukázať niečo hlbšie o človeku a spoločnosti s démonmi, až tým nakoniec môže ukázať veľa: bezzubosť, nezáujem, kĺzanie po povrchu. V malom slovenskom rybníčku nepláva veľa rýb, z ktorých sa dá pri biografiách vyberať, a keď sa to aj udeje, musí sa robiť prvé a posledné, aby sa nikto, kto popri nás pláva, neurazil. Hlavne tie traumy zapime, zaujúkajme si, poskočme a už to tu dajako doklepeme.
Autorka je spisovateľka