IN LIVING MEMORY OF P.H.A.T.
James Cole/P.H.A.T., Frekvence P.H.A.T.
Ležím doma na koberci s káblovými slúchadlami v ušiach a po x-tý krát si púšťam veľmi pozitívne, dokonca až nadšene prijatý nový album svojho hrdinu z puberty, Jamesa Colea, DONE (2025).
Namiesto zdieľaného nadšenia sa však pýtam: Nie je introspektívna aj retrospektívna spoveď, vyrovnávanie sa so svojimi alter egami, sypanie si popola na hlavu, rekapitulovanie príhod so životnými ponaučeniami a lekciami od 42-ročného rapera trochu (skvelo spracované) klišéovité? Alebo je to skrátka očakávateľný ťah? Alebo len nechápem? Alebo pochopím, až viac dospejem? Odpoveď nie je tak podstatná, dôležité je skôr to, že album DONE ma nepriamo vrátil ku koreňom Jamesa Colea (vlastným menom Daniela Ďurecha) ešte pod pseudonymom P.H.A.T. zo začiatku dvetisícich rokov, ktoré (najmä v rámci dobovej scény) patria k tomu nie zaujímavejšiemu, ale priam najzaujímavejšiemu, čo v podmienkach česko-slovenskej rapovej scény vzniklo.
Na úvod disclaimer a trocha kontextu. V čase vydania debutového albumu Coleovho prelomového projektu Supercroo Toxic Funk (2006; spolu s Hackom – Hugom Toxxxom) som v detskej izbe pravdepodobne riešil gramatické pády. Scénu som spoznával spätne, ako už hotový diskurz. Možno o to je legitímnejšia sila, ktorou ma dostala hyperštylizácia a pamfletový charakter projektu Supercroo, navyše so zvukom, ktorý dokonale pasoval do syntetizátormi nadopovaného soundu v rape polovice 2010-tych rokov. O to viac sa ukazuje pôsobivosť osobnej výpovede, ktorou ma zaujal jeho debutový projekt Frekvence P.H.A.T. (2002). Ale súdiac podľa rozporuplných dobových recenzií debutu a nadšeného prijatia albumu DONE, Frekvence P.H.A.T. bežali na frekvenciách budúcnosti. Inými slovami: James Cole ako 18-ročný chalan predbehol dobu.
„Poslouchám, co se mi město snaží říct,“ rapuje Cole v refréne skladby Spousta dní a tento bar (kľudne aj verš) je dobrým kľúčom, naladením sa na frekvenciu albumu. V kontexte 2010-tych a 2020-tych rokov, kedy digitálny priestor zaplavujú interpreti v teenagerskom veku, pôsobí debut 18-ročného Colea stále sviežo a súčasne. Najmä, ak vezmeme do úvahy, že jeho rapový subjekt je vnímavým pozorovateľom, storytellerom, technicky zdatným raperom, evokatívnym básnikom aj sarkastickým glosátorom diania v Prahe na začiatku milénia.
Dobové recenzie mu vyčítali drzosť a hubatosť, tú si však Cole časom obhájil (aj keď ruku na srdce – na albume funguje aj bez legitimizácie neskoršími projektami). Cole je so svojou výrazovou bohatosťou chór, ktorý vstupuje a vystupuje do prúdu raplifu, hýrenia, naháňania slávy, rýchlych prachov a úspechu, nie, aby mu podľahol, ale poskytol k nemu úprimný, reflexívny komentár.
Viac v skladbách Seš sám, Modelky alebo Místo sví, ktoré s odstupom vyše 20 rokov a príchodom influencerov a turbo self-made manstvom sociálnych sietí a ich alternatívnych realít ešte nabrali na naliehavosti. Coleovo hľadanie si miesta v tomto už na plnú rýchlosť rozbehnutom a stále akcelerujúcom svete predstavuje so svojou úprimnosťou ukážku konštantnej hodnoty uprostred pominuteľnej betónovej džungle. (Reflexívnu vlnu medzi rokmi 2003 a 2005 s albumami Teritorium I a II dotiahol do dôsledku o dekádu starší Orion zo zoskupenia PSH.)
Štruktúra albumu so skitmi, ktoré prežili skúšku času menej obstojne než Coleov prejav, miestami kodŕcavá frázovačka a občasné formálne nedostatky sú z dnešného pohľadu skôr patinou, ktorá buď nostalgicky poteší, alebo ju prostre poslucháč obrúsi preskočením pasáže či celej skladby. (P.S.: čaro albumu ale stále spočíva v jeho celistvosti a nabádanie k redukcii môže zážitok zbytočne zoštíhliť – a je to predsa „fat“). Duch doby ale nie je to, čo album tiahne. Je to tenzia medzi duchom doby a Coleovým rapovým subjektom, ktorý sa na ňom občas vezie, následne ho prekračuje, nabúrava, observuje, ironicky komentuje, prežíva, zápasí s ním miestami slovne, miestami takmer fyzicky. A tiež to, že ide o dramatický, pútavý zápas na veľa repríz.
James Cole skutočne je majstrom introspekcie, vystupovania z mantinelov rapových persón, prekračovania tieňov Danieľa Ďurecha, variácií alter ega a nadhľadu nad rapovým životom (ktorý sa dnes už stal univerzálnou metaforou rýchlosti, bezodnosti a hýrivosti). Len od 18-ročného chalana je to oveľa väčšie prekvapenie, než od zaslúžilého veterána scény.
James Cole/P.H.A.T., Frekvence P.H.A.T., 2002.
Tento text bol podporený finančným príspevkom z Fondu LITA.