2018 07 Emocionálna prácaAk ma chcete počuť, načúvajte môjmu tichu

V redakcii mesačníka Kapitál veríme v substančnú reprezentáciu mužov, žien i rodovo nebinárnych ľudí. Avšak to, že v ňu veríme, ešte neznamená, že sa nám ju aj darí dosahovať. Ako spoločenský a angažovaný mesačník sme sa prihlásili ku Kódexu feministickej umeleckej inštitúcie. Pre redakciu to napríklad znamená, že sa musíme viac snažiť oslovovať ľudí. Musia sa ale viac snažiť aj ľudia? Pravdou je, že v Kapitáli zažívame často frustráciu z obsahovej náplne čísel, ktoré nie sú tak rodovo vyvážené, ako by sme ich chceli mať.

Substančná reprezentácia však netrápi len nás. Napríklad na Univerzite v Antverpách funguje kvótne zastúpenie žien a mužov vo výboroch a pracovných skupinách od roku 2013. Výskum, ktorý po piatich rokoch uskutočnila Jolien Voorspoels (dizertačná práca vyjde v tomto roku) medzi zamestnancami a zamestnankyňami univerzity ukazuje, že rozdelenie pracovnej agendy je medzi mužmi a ženami pomerne rovnaké. Kvótny systém však spôsobuje, že ženy pociťujú rastúci tlak participovať v nových pracovných skupinách. Zároveň sa im pripisuje stále viac a viac agendy v rámci už existujúcej a značnej pracovnej záťaže. Nakoniec však ponuky odmietajú (keďže sú si vedomé svojho pracovného vyťaženia) a to vedie k rovnakému výsledku – a teda že muži a ženy majú v priemere rovnaké množstvo mandátov na univerzite.

Dôležitým aspektom je však „takmer neviditeľná práca“, ktorú vykonávajú častejšie ženy – napr. písanie zápisnice zo stretnutia, rozposielanie materiálov či komunikácia s ľuďmi. Aj táto práca musí byť rozpoznaná a ocenená. Ak sa k tomu pridá ešte aj práca a starostlivosť v domácnosti, operujeme s približne trinásťhodinovým pracovným časom a piatimi pracovnými rolami. Prekarizovaná práca, ktorú charakterizuje sociálna a ekonomická neistota a nepredvídateľnosť, je v neoliberálnom kontexte organizovaná rodovo.

Prepracovanosť žien, od ktorých sa zrazu očakáva, že „budú všade“, je však reálnou hrozbou v neoliberálnych štruktúrach, kde sa od každej akademičky očakáva, že bude robiť maximum pre svoj vlastný úspech. Ak je snaha privolať ju do diskusie, dať jej priestor a ona túto „novú možnosť“ odmietne, nech už sú jej dôvody akékoľvek, nastupuje často frustrácia. Objavujú sa reakcie individuálnej responzibilizácie, ktoré sú prítomné aj v bezobsažnej a prázdnej kritike kvót – prečo by mali dostať priestor, keď sa dostatočne nesnažia?

Účasť je však komplexnejším problémom, ako sa na prvý pohľad zdá. Musíme napríklad zohľadniť rôzne formy práce, ktoré nebývajú vždy rozpoznané.

Byť feministickou akademičkou či umelkyňou často znamená, že to, čo vnímame ako prácu, nekončí zabuchnutím vchodových dverí bytu. Rámec práce, ktorú vykonávame, tiež obsahuje emocionálnu zložku, ktorá nie je nevyhnutne rozpoznaná okolím. Emocionálnu prácu si napríklad od nás vyžaduje situácia, keď sa naši študenti sťažujú vedeniu fakulty s argumentom, že podľa nich šírime ideológiu, čo sa napríklad kolegom, ktorí učia teórie demokracie, stáva zriedka. Emocionálna práca je tiež, keď sa nám naši študenti a študentky v procese reflektovania feministických teórií zdôverujú so svojimi skúsenosťami s útlakom a očakávajú emocionálnu reakciu, ktorá im poskytne úľavu. Emocionálna práca je, keď ponúkame podporu kolegyniam, ktorým študenti a študentky do záverečného hodnotenia píšu, že sú „chladné“. Emocionálna práca je, keď sa nám naši blízki zdôverujú s otázkami „čo je v pohode a čo nie je“ a čakajú, že budeme ich morálnym kompasom. Táto forma práce preto predstavuje emocionálnu odozvu, ktorú poskytujeme nielen v pracovnom prostredí.

Ako feministické akademičky máme pocit, že toto všetko sa pridáva na dlhý zoznam starostí, ktoré ľudia okolo nás vnímajú ako nám „prirodzené“ témy, o ktorých máme potrebu rozprávať 24/7. Vidia nás, akoby sme sa jedného dňa zobudili a rozhodli sa, že pre nás bude najpríjemnejšou náplňou života, ak sa budeme konštantne zaoberať útlakom, a to aj vo svojom voľnom čase. Svojej práci sa väčšina z nás venuje preto, lebo ju považujeme za potrebnú, nie preto, že by sme z nej mali pasiu. Práve naopak. Neustále vytváranie príležitostí na vysvetľovanie či obhajobu práce, ktorú zažívajú ženy a vyslovene feministické akademičky, je emocionálnou prácou, ktorá sa od nich očakáva. Náhodné vyťahovanie tém spojených napríklad s násilím tiež poukazuje na to, ako málo citlivé je naše okolie k nášmu vlastnému prežívaniu patriarchálnych štruktúr.

Autorka Joanna Kadi píše: „Ak je v mojej reči váhanie, tak preto, lebo som obklopená priestorom, ktorý vypĺňa moje ticho. Ak ma chcete počuť, načúvajte môjmu tichu rovnako ako mojim slovám.“ (2002: 541) Kadi píše o tom, ako mlčanie a ticho poukazujú na štruktúru priestoru, do ktorého ženy, v našom prípade feministické akademičky, vstupujú. „Každý priestor v sebe nesie odkaz. Každý priestor vám dá najavo, koho privíta a koho nie; každý priestor vám prezradí, čie slová vypočuje a čie pohltí. (…) Ak sa cítite pohodlne a hovorí sa vám ľahko, je to preto, lebo tie priestory boli pripravené vašou skupinou ľudí a pre ňu.“ (2002: 541) Kadi nás preto núti zamýšľať sa nad tým, s akými priestormi majú tieto ženy skúsenosti, a ak sa do iných priestorov boja vstúpiť, prečo je to tak. Volá po potrebe zabezpečenia priestoru, ktorý bude voči ich hlasu vnímavý.

Na jednej strane preto v redakcii Kapitálu rozumieme, prečo ženy nemajú čas, priestor alebo emočnú kapacitu venovať sa ešte aj písaniu textov do novín. Mnoho z nich musí svoju agendu počas dňa starostlivo negociovať a vyberať si, čo zvláda a čo už nie. Chápeme aj ich predchádzajúcu skúsenosť s priestormi, ktoré mohli byť voči ich hlasu nepriateľské. To však nemení nič na tom, že vás hľadáme, potrebujeme a chceme vás počuť. Zároveň sme priestorom, ktorých chce byť responzívny. Chceme byť feministickou inštitúciou.

 

Text bol inšpirovaný publikáciou Stanley, L. (Ed.). (1997). Knowing Feminisms: On Academic Borders, Territories and Tribes. SAGE Publications: London.   

Kadi, J. (2002). Speaking (About) Silence. In: M. J. Alexander, L. Albrecht, S. Day, & M. Segrest (Ed.). Sing, Whisper, Shout, Pray! Feminist Visions for a Just World (s. 539–545). California: U.S.: Edgework Books.

 

Ďakujeme Zuzane Maďarovej za krátku, ale podnetnú konzultáciu.

 

Autorky sú výskumné pracovníčky, pedagogičky a profesionálne feministky.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *