Gazmend Kapllani: Dodnes sa čudujem, prečo ma nezastrelili

Adam Kollár8. júla 2018964

Autor knihy Krátka príručka o hraniciach približuje svoj život večného migranta –spisovateľa. Z pohľadu Albánca rozpráva o každodennej odvrátenej strane Grécka, ktorá sa skrýva za fasádou historického Parthenónu či slnečného Korfu. Hovorí však, že situáciu môže zlepšiť aj prístup Európskej únie.    

Ako a prečo ste opustili Albánsko?

Z Albánska som odišiel v prvých dňoch januára 1991. Albánsko bolo najizolovanejšou krajinou moderných európskych dejín, s úplne uzatvorenými hranicami a bolo ovládané krutým stalinistickým režimom. Už od čias mojej adolescencie som preto túžil po momente, kedy by som prekročil to strašné tabu, tie desivé zavreté hranice, ktoré Albánsko premenili takmer na otvorené väzenie. V skutočnosti som bol nútený odísť po jednej protivládnej demonštrácii, ktorá sa zmenila na násilný konflikt s políciou.

Na centrálnom námestí môjho rodného mesta bol obrovský portrét albánskeho diktátora Envera Hodžu, ktorý som sa rozhodol zvesiť. Následne som sa musel ukrývať pred tajnou políciou. Keďže ľudia v nej vedeli, že ich dni sú spočítané, začali sa správať ako rozzúrené psy. Hľadali pomstu – bili ľudí až na smrť alebo ich zabíjali priamo na mieste.

Preto sa moji priatelia rozhodli zorganizovať mi cestu smerom ku gréckej hranici. Údajne vtedy počuli rôzne fámy, že hranice s Gréckom sú „otvorené“. Scéna hraničného prechodu v januári 1991, ktorú popisujem v knihe, je presne taká, akú si ju pamätám. V skutočnosti boli hranice stále zatvorené: albánski vojaci s kalašnikovmi tam stále stáli a chránili ich. Mal som šťastie, že tí vojaci nezačali strieľať a nezabili nás. Aj o niekoľko rokov neskôr sa stále divím, prečo na nás v ten deň nezaútočili. Dokonca som o tom urobil aj menší výskum. Môj záver je, že dostávali protichodné rozkazy. Keďže sa režim rútil, vojaci nevedeli, čo robiť. Sami boli zmätení.

Počas štúdia v Grécku ste sa vo vašej dizertačnej práci zaoberali tým, ako boli Albánci zobrazovaní v gréckych médiách a naopak. K čomu ste dospeli?

Zistil som, že spôsob, akým sa Gréci pozerajú na Albáncov, je podobný spôsobu, akým sa kolonizátori pozerajú na kolonizovaných. To je veľmi zaujímavé, pretože mnoho moderných Grékov v nedávnej minulosti hovorilo albánsky (konkrétne albánskym dialektom s názvom arvanitika). Ak chcete naštvať moderného Gréka, povedzte mu, že jeho babička alebo starý otec pred dvoma či troma storočiami rozprávali po albánsky. Tu sa nachádza druhý záver, ktorý sa týka Balkánu. V práci sa odvolávam na koncept „neznesiteľnej podobnosti druhého“: nenávisť medzi ľuďmi na Balkáne totižto môže byť vnímaná aj ako druh popierania minulosti, kedy všetci koexistovali v rámci multietnických ríš, ešte pred vznikom národného štátu. Je to veľmi podobné tomu, čo Freud opísal ako „narcizmus drobných rozdielov“. Preto všetky konflikty na Balkáne vyzerajú ako zločiny v rodine.

Zmenilo sa odvtedy niečo?

V Grécku sa bohužiaľ veci ešte zhoršili. Naratív paranoidného nacionalizmu bol v Grécku vždy prítomný, a to vo všetkých štátnych inštitúciách. Najmä však v gréckej pravoslávnej cirkvi. No vždy sa akosi skrýval pod rúškom ekonomickej prosperity. S ekonomickou krízou to však celé vybuchlo… otvorene nacistická strana Zlatý úsvit, požehnaná a podporovaná gréckymi biskupmi, je súčasťou gréckeho parlamentu. Navyše ju volili státisíce, prevažne mladých ľudí. Pokiaľ ide o Albánsko, stále je to krajina, ktorá je hlboko traumatizovaná a prenasledovaná minulosťou. Uplynie ešte veľa času, kým sa rany zahoja. Bude tiež potrebné, aby Európska únia pochopila, že západný Balkán tvorí dôležitú súčasť Európy a že sa musí cítiť ako súčasť európskej rodiny.

Albánsko a do istej miery aj Grécko sú na Slovensku pomerne neznáme krajiny. Ako ich vnímate vy?

Domnievam sa, že komplex, ktorý definuje moderné Grécko a modernú grécku identitu, súvisí so skutočnosťou, že Západ považuje Grécko za kultúrne ústrednú, no politicky marginálnu krajinu. Predstavte si niekoho, kto spí, mysliac si o sebe, že je cisár, no zobudí sa ako žobrák. Pokiaľ ide o Albánsko, myslím si, že je pre väčšinu Európanov stále niečo ako čierna diera.

Grécka a albánska spoločnosť sú si navzájom podobné, no zároveň aj odlišné. To, čo ich spája, je ich balkánske pozadie. V mojich očiach mi to ako spisovateľovi dáva rozmer a chuť magickej absurdity. Na druhej strane to, čo ich podstatne odlišuje, sú ich veľmi odlišné politické trasy v studenej vojne.

Vy sám nemáte grécke občianstvo, aj napriek tomu, že ste v krajine dlho žili. Zároveň, ako spomínate, politická strana Zlatý úsvit je v parlamente. Zohrali tieto fakty úlohu pri rozhodovaní o tom, že opustíte Grécko?

Grécko som opustil, pretože som dorazil do bodu, v ktorom som sa bál o svoj vlastný život. Od roku 2003 som bol cieľom gréckeho tieňového štátu (deep state), ktorý udržiava úzke väzby s fašistickými kruhmi. Od momentu, keď som sa v Grécku stal verejnou osobnosťou, som bol systematicky obťažovaný – grécky tieňový štát, ako aj polícia sa mi vyhrážali a zastrašovali ma. Preto som sa nikdy nestal gréckym občanom. Moja žiadosť o občianstvo leží už desať rokov ktoviekde. Nedostal som žiadnu odpoveď, ani negatívnu. Myslím, že sa to stalo, pretože systém chcel nielen poprieť moje ústavné práva, ale najmä ponížiť ma. Niekedy mi to pripomína spôsob, akým sa zaobchádzalo s černošskými intelektuálmi na americkom juhu v 50. rokoch. Potom som bol v roku 2010 fyzicky napadnutý Zlatým úsvitom a počas verejnej čítačky v centre Atén sa mi vyhrážali smrťou. Prežil som totalitarizmus a moje vnútorné zvončeky začali zvoniť a naliehali, aby som opustil Grécko skôr, než bude príliš neskoro. Bolo to obdobie, keď nacistickí bitkári, členovia Zlatého úsvitu, pri plnej tolerancii štátu a tichu médií začali zabíjať, biť a terorizovať imigrantov v uliciach gréckych miest.

Rozhodnutie opustiť Grécko bolo pre mňa mimoriadne ťažké a bolestivé. Cítil som sa kultúrne zmrzačený, ako sirota. Ale stále verím, že som jednoducho musel odísť.

V USA ste teraz už dlhší čas. Ako to vnímate? Je pozícia Albánca po piatich rokoch v USA lepšia než pozícia Albánca po piatich, či dokonca dvadsiatich rokoch v Grécku?

Amerika bola voči mne veľmi veľkorysá. Mám dojem, že v Grécku sú Albánci utláčaní a pod trvalým kultúrnym terorom. Až po dvoch rokoch života v Amerike som si uvedomil, akú autocenzúru som na seba ako mysliteľ a spisovateľ v Grécku uvalil.

Vo vašej knihe prichádzate s termínom syndróm hraníc. Akú úlohu podľa vás môžu hranice a syndróm hraníc zohrávať pre Slovákov?

Myslím si, že realita hraníc v tejto časti Európy je ohromujúca, rovnako ako na Balkáne. Komplikovaná história regiónu je s tým vnútorne spojená. Súčasná situácia a vlna xenofóbie sa mi zdá tragická a zároveň komická. Aká neuveriteľná neschopnosť čerpať ponaučenia z histórie! Krajiny, ktoré kvôli uzavretým hraniciam trpeli, lebo ich odstrihli od zvyšku Európy a sveta, snívajú o opätovnom vybudovaní tých istých hraníc. Jediné, čo viem, je, že otvorené hranice v Európe znamenajú koniec európskej občianskej vojny, ktorá začala v roku 1914 a skončila v roku 1999 občianskou vojnou v Juhoslávii. Obnovenie hraníc v mene „národnej identity“ znamená znovu priniesť ducha rasizmu a občianskej vojny. Predtým než sú hranice reálne a fyzicky postavené na zemi, sa hranice budujú v našich mysliach a dušiach.

Ste spisovateľom a predstaviteľom svetovej literatúry. Narodený v Albánsku, píšuci v gréčtine, prekladaný do mnohých jazykov. Ako sa pozeráte na súčasný literárny trh, prihliadnuc na to, že pochádzate z prostredia niečoho, čo by Kafka nazval menšinovým jazykom a menšinovou literatúrou?

Pre autorov píšucich v menšinových jazykoch je to vždy bremeno. Svoje romány som písal v gréčtine, ten najnovší je v albánčine. Preto teraz budem potrebovať nových prekladateľov z albánčiny. Trávim veľa času hľadaním dobrých prekladateľov. To je to, čo mám na mysli pod „bremenom písania v menšinových jazykoch“. Pokiaľ teda nezačnem písať priamo v angličtine. Som si plne vedomý nerovnosti mocenských vzťahov medzi jazykmi na vydavateľskom trhu a v každodennom živote. Mám však veľké šťastie: napriek písaniu v malých jazykoch som bol schopný prekročiť mnohé hranice. Mám niekedy pocit, že som uspel tam, kde sú všetci odsúdení na neúspech.

Gazmend Kapllani sa narodil v roku 1967 v meste Lushnjë v Albánsku. V roku 1991 emigroval do Grécka. PhD. získal z histórie a politológie na Panteionskej univerzite v Aténach, následne pracoval ako novinár. Svoje prvé tri knihy napísal v gréčtine. V roku 2012 sa presťahoval do USA, kde v súčasnosti pôsobí ako profesor kreatívneho písania a európskej histórie na Emerson College v Bostone, pričom sa stále venuje písaniu. Vo svojej práci sa zameriava na témy migrácie, hraníc, totalitarizmu a toho, ako balkánska história formovala verejné a osobné naratívy.

Rozhovor pripravil Adam Kollár

literárny kapitál

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: