Šesťdielny seriál z dielne HBO satirizujúci vyššiu vrstvu bielych Američanov a Američaniek dovolenkujúcich v luxusnom rezorte na Havaji je osviežujúco vtipnou a trefnou štúdiou priepasti privilégií medzi bielymi bohatými hosťami*tkami a pracovníkmi*čkami rezortu, ktorých triedna a etnická príslušnosť je omnoho diverzifikovanejšia.
Počas šiestich epizód sa scenáristovi a režisérovi Mikeovi Whiteovi darí komplexne zobraziť charaktery všetkých postáv a konštruovať dramatické oblúky ich dejových línií – mladomanželský pár novinárky zo skromnej rodiny Rachel a bohatého Shanea, štvorčlennú rodinu finančnej manažérky veľkej spoločnosti Nicole, ktorá na dovolenku zobrala aj dcérinu kamarátku Paulu, Tanyu (skvelá Jennifer Collidge) smútiacu za matkou a manažéra hotela Armonda (opäť skvelý Murray Bartlett).
Diskrepancia moci plodí diskrepanciu imaginatívnej energie
Antropológ David Graeber vo svojej eseji Mrtvé zóny představivosti. Esej o strukturální stupiditě píše o tom, ako štrukturálne násilie podmieňuje okrem iného aj to, že ľudia z nižších sociálnych vrstiev musia vynakladať oveľa viac imaginatívnej energie v snahe pochopiť svet a vciťovať sa do vyšších vrstiev, zatiaľ čo príslušníci*čky vyšších vrstiev môžu voči nim zostať ľahostajní*é. V tomto smere The White Lotus prostredníctvom rôznorodých charakterov aj narácie dokonale exemplifikuje Graeberovu myšlienku. Samozrejme, vzťah medzi osobou pracujúcou v službe, ktorú (si) iná osoba kupuje bude vždy mocensky disproporčný, no v rezorte White Lotus bohatí Američania a Američanky nadväzujú bližšie (nie nevyhnutne priateľské) vzťahy s personálom hotela, a tým sa táto schematickosť zdanlivo (a iba dočasne) narúša.
Rozhodnutie zasadiť dej do prostredia luxusného dovolenkového rezortu, v ktorom sa priepastné rozdiely medzi triedami amplifikujú na bazálnej úrovni už prostredníctvom vopred pridelených pozícií, čím sa tvorí rigorózna binarita tých, ktorí si pobyt v luxusnom rezorte na Havaji môžu dovoliť (hostia) a tých, pre ktorých práca v hoteli predstavuje zdroj príjmu (nižšia vrstva, etnicky diverzifikovanejší personál) je zjednodušujúcim, no funkčným prostriedkom narácie. Detektívny rozmer rozprávania ustanovený spomenutím vraždy hneď v úvode prvej epizódy (ktorý sa uzavrie na záver šesťdielnej série) je taktiež efektívnym spôsobom, ako podnietiť zvedavosť diváctva a pridať k satire bielej bohatej Ameriky ďalšiu rovinu (možno návykovejšia zložka náracie pre diváka*čku, ktorá si až tak neužíva neurotické eskapády hlavných postáv s ideologickými presahmi).
Práca v rezorte do veľkej miery predstavuje veľa imaginatívnej energie, ktorú personál vynakladá smerom k hosťom v snahe uspokojiť ich privilegované potreby; znamená to opustiť svoje autentické ja a vytvoriť si masku prívetivosti, zdvorilosti, mať stále úsmev na tvári a neprejavovať žiadne iné emócie, pretože by to nekorešpondovalo s predstavou hostí o ich dovolenke. Okrem tejto emocionálnej a imaginatívnej nadpráce to zároveň pre niektorých – napríklad mladého Havajčana Kaia – predstavuje seba-exploatáciu svojej kultúry pre pobavenie Američanov pri večeri trochou „domorodej exotiky”.
V úvodnej epizóde nová zamestnankyňa tají svoj začínajúci pôrod, pretože si nemôže dovoliť stratiť zamestnanie. Aj keď opis tejto scény môže znieť ako krutý vrchol prekarizácie, The White Lotus zobrazuje situáciu s istou dávkou humoru prameniaceho z absurdnosti situácie. Manažér hotela si následne spytuje svedomie a explicitne vyčíta, k čomu situácia dospela.
Kombinácia absurdných situácií (často vyplývajúcich z absurdných požiadaviek hostí) a dramatických zápletiek konfliktov medzi postavami robí z The White Lotus výnimočný seriálový počin práve vďaka vrstevnatosti humoru a jeho presahov do kontextov de/kolonializmu, triednych rozdielov v USA, rasizmu a exploatácie pôvodného obyvateľstva kolonizovaných území.
Status vyššej triedy ako kľúč k vyriešeniu problémov
Hostia a hostky rezortu White Lotus nie sú iba plochými karikatúrami a ich privilégium reprezentuje aj to, akými spôsobmi sa vysporadúvajú so svojimi problémami. Aj oni v záujme komplexnosti postáv prežívajú nepríjemné situácie – u Marka Mossbachera, manžela slávnej a úspešnej Nicole Mossbacher, je to strach z onkologického ochorenia, odhalenie pravej príčiny smrti dávno zosnulého otca na AIDS, ktoré vyvolajú potrebu komunikovať s odťažitým tínedžerským synom a vysporiadať sa s novými zisteniami bezhraničnou úprimnosťou a alkoholom. V prípade Tanyi McQuoid, dedičky siete obchodov, je to smrť matky, ktorá nikdy dobrou matkou nebola, no napriek tomu Tanya nedokáže dať posledné zbohom a rozsypať jej popol, ktorý so sebou nosí v urne ako talizman traumy a vlastnej krehkosti. Manažér hotela Armond, bojujúci so závislosťou od drog, ktorý ju obnoví pod ťažobou pracovného stresu z chybnej rezervácie novomanželského apartmánu a kontinuálnej nespokojnosti hosťa. A nakoniec novomanželka Rachel Patton, ktorá zisťuje, že manželstvo s bohatým a manipulatívnym Shaenom bolo veľkou chybou.
Aj pri snahe vysporadúvať sa s týmito problémami sledujeme triednu diskrepanciu, ktorá sa odráža pri ich riešení. Kým hostia si vďaka dostatočne veľkému finančnému kapitálu môžu dovoliť venovať čas masážam, terapii, kurzu potápania, výletom na lodi či jednoducho rozhodnúť sa nadviazať kvalitnejší vzťah so svojou rodinou, deje sa tak často s (neplatenou) pomocou hotelového personálu, čím sa objem ich emocionálnej nadpráce voči hosťom*tkám zväčšuje. Problémy ľudí z personálu rezortu majú naopak existenčné dôsledky, ako napríklad strata práce, alebo sú len veľmi ťažko riešiteľné.
Najexplicitnejším príkladom exploatácie je paradoxne vzťah Tanyi a Belindy – manažérky spa v rezorte White Lotus. Napriek svojej zraniteľnosti, zlému psychickému rozpoloženiu a úprimnosti (ktoré Jennifer Coolidge stvárňuje dojemne naivne a zároveň s humorom) je to práve Tanya, ktorá bezočivo, no akosi organicky zneužije Belindu na (bezplatnú) terapiu, spoločnosť pri večeriach, masáže a zároveň ju presviedča na spoluprácu – založiť Belindino vlastné spa, do ktorého by investovala. Hneď ako o ňu však prejaví záujem jeden z hotelových hostí, jej pozornosť a náklonnosť sa v celom rozsahu presunie – Belindu nechá na večeri samu a z investičného plánu rýchlo zíde. V závere sa snaží u nej vyhľadať pomoc aj Rachel v kríze identity v novom manželstve, Belinda však vzorec už rozpoznáva a dá jasne najavo, že tento druh emocionálnej nadpráce už robiť nemieni.
Poznať svoje privilégiá
Jedinými osobami prejavujúcimi scitlivenosť voči privilégiám bielych a bohatých sú Olivia Mosbacher, dcéra úspešnej finančnej manažérky, jej kamarátka Paula (ktorá je zároveň jedinou z hostí nebielej pleti) a ambiciózna novinárka Rachel, ktorej sa svokra počas nečakanej návštevy (prerušujúc medové týždne) šokovane pýta, prečo by chcela pracovať, presviedčajúc ju, že Shaneova rodina má dostatok finančného kapitálu na to, aby pracovať nemusela. Rachel si uvedomuje trpkú pravdu – ona ani jej rodina, pochádzajúca z nižších sociálnych pomerov, si nikdy nebudú môcť dovoliť ísť na miesto, na akom trávi svoje medové týždne, ak nezostane v manželstve s bohatým Shaneom.
Olivia a Paula predstavujú nastupujúcu generáciu unavenú zo slepoty voči sociálnym otázkam, plnú sarkazmu voči ignorantstvu generácie svojich rodičov. Počas celého pobytu čítajú pri bazéne Nietzscheho, Freuda, Butlera, Lacana či Rozpravu o kolonializme Aimého Césaireho. Rozdielnosť ich životných skúseností a autentickosť proklamovaných postojov sa stáva kameňom úrazu ich priateľstva, keď Paula nadviaže vzťah s pracovníkom rezortu, Havajčanom Kaiom, ktorý je počas jedného večera nútený tancovať tradičné tance a performovať vlastné kultúrne zvyky pre pobavenie bohatých Američanov z „iného”, zatiaľ čo jeho rodina prišla o zem práve pre americký imperializmus a jeho súrodenci napriek finančnej tiesni nesúhlasia s tým, že pracuje pre svojich utláčateľov. Olivino vzdelávanie sa nedokáže prerásť jej triednu príslušnosť a fakt, že byť príslušníčkou bohatej bielej vrstvy a dcérou bohatých rodičov jej vyhovuje. Napriek tomu, že Olivia aj Paula pravdepodobne majú argumenty do rozhovorov o kolonializme či rasizme, k takýmto debatám s rodinou Mosbacherovcov nedochádza. Ak diskusia pri večeri nastane, druhá strana (Olivini rodičia) sa sama zdiskredituje vlastnou neschopnosťou rozpoznať problematickosť predstavenia tradičných havajských tancov komentárom „Ak by to nechceli robiť, tak to nerobia, baví ich to!” alebo „Imperializmus bol očividne zlý. Ale to je ľudstvo. Vitajte v histórii. Vitajte v Amerike.“
White Lotus tak vo svojej podstate vytvára akýsi mikrokozmos súčasného USA s trpkou dochuťou, že vymazanie či zmenšenie triednych priepastí je nemožné, a preto je výhodné sa zachrániť a pri možnosti postúpiť v spoločenskom rebríčku vyššie nezaváhať.
The White Lotus, scenár a réžia: Mike White. 6-dielny seriál HBO, USA, 2021.
Autorka je šéfredaktorka Kinečka a dramaturgička Kina Inak A4
