Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Dvakrát sláva anarchizmu! A není to málo, Jamesi Scotte?

Počet zhliadnutí:

V korporátnych kanceláriách – prepytujem, „ofisoch“ – vraj nie je neobvyklé miznutie vybavenia kuchynky. Vínové poháre, balíčky obrúskov či zásoby cukru ubúdajú nadpriemerne rýchlo. Bol som účastníkom krčmovej debaty o tomto fenoméne, ktorá po dobrej chvíli dospela k prekvapivej či neprekvapivej zhode: nie je dôvod na radosť. Na rozdiel od spolubesedníkov však problém nevidím v porušení siedmeho prikázania (však aby sa naplnilo starozákonné „oko za oko, zub za zub“, človek by na panské musel chodiť s plátenným vrecom), ale v tom, že infrapolitika môže v konečnom dôsledku pôsobiť depolitizačne.

Infrapolitikou americký antropológ James C. Scott nazýva počínanie neprivilegovaných ľudí, ktoré vedome, zámerne – a čo je dôležité: relatívne nezávažne – prekračuje príslušný zákonný rámec. Nie však pre zlý úmysel: pytliactvo na pozemkoch aristokracie, squatovanie nevyužívanej nehnuteľnosti či dezercia z frontu sú rôznymi podobami čiastočnej kompenzácie pociťovanej nespravodlivosti, ktorú politickými prostriedkami v danej chvíli nemožno napraviť. Ide o odboj všedného dňa, ktorý má nielen symbolický význam, ale môže byť motivovaný aj praktickými, až existenčnými pohnútkami: hladom, potrebou prístrešia či bezprostredným pudom sebazáchovy. Chce ostať skrytý; manifesty, gestá a rozruch sú mu cudzie, pretože cieľom je minimalizovať riziko odhalenia a následného postihu. Je infra-, pretože partizánstvo je anonymné a nemá nijaké míľniky, ktoré by si pamätali archívy. Je politikou, pretože vyjadruje vedomie neprávosti a aktívne (hoci niekedy len symbolicky) voči nemu vystupuje. Motívom tohto odboja nie je obohatiť sa na úkor iného či ublížiť, ale prinavrátiť si odcudzené, obhájiť si svoju autonómiu či dôstojnosť.

Autor knihy Dvakrát sláva anarchismu argumentuje, že ojedinelý infrapolitický čin môže byť zanedbateľný, avšak súčet mnohých drobných „partizánskych akcií“ môže narušiť stabilitu systému a dlhodobou eróziou mu dokonca podomlieť základy. Príkladom je povojnové hospodárstvo Východného bloku, ktoré je notoricky známe nepríliš vysokou efektivitou a svojpomocou v duchu hesla „Kto neokráda štát, okráda svoju rodinu“. Súťaž s kapitalizmom/Západom nezhatil nijaký individuálny generálny štrajk, radikálna zmena ekonomického kurzu (už v rámci plánovanej ekonomiky) ani náhle narušenie materiálnej bázy hospodárstva (napríklad v dôsledku izolácie krajiny od zvyšku bloku, akú zažili Juhoslávia či Albánsko), teda ruptúrne politické Udalosti, ale do veľkej miery práve infrapolitika drobných krádeží, štatistických fikcií či simulantstva. Čert bol zase raz tam, kde sa skrýva najradšej – v detailoch.

Scottovi tak možno len dať za pravdu v tom, že infrapolitická kvantita sa môže premeniť na politickú kvalitu so zodpovedajúcimi dôsledkami. Čitateľ a čitateľka dosiaľ jediného českého prekladu z jeho bohatého diela by si však vyvodili nesprávny záver, ak by infrapolitickú činnosť pochopili ako návrh nosnej stratégie antikapitalistickej akcie. Riziko takejto interpretácie totiž spočíva v tom, že tento anonymný, každodenný odboj síce pre svoju dlhodobú realizáciu predpokladá kolektívnu solidaritu (sused ma neudá, kolega neupozorní šéfa, spolubojovník ma nestrelí do chrbta), nevyžaduje však organizáciu – a bez nej, ako Scott sám pripúšťa, sú mnohé zmeny (zvlášť tie revolučné) vo vysoko organizovanej spoločnosti neskorého kapitalizmu nemysliteľné. Infrapolitika môže začínať aj končiť pri bezvýznamnom „uchopení spravodlivosti do vlastných rúk“, ktoré sa uspokojí so súkromným „porátaním sa“ so zamestnávateľom nepatrným odštipnutím si z jeho kapitálu alebo ležérnejším prenájmom svojej pracovnej sily. Energia vzdoru tak nesmeruje na solar systému, ale spotrebúva sa v platonickej pomste, ktorú koncový adresát ani nemusí zaznamenať.

Uveďme však veci na pravú mieru: Dvakrát sláva anarchismu nie je aktivistickým manuálom, politickým programom ani nijakým manifestom, ako by sa z názvu mohlo zdať. Ide o súbor zlomkov, ako svoje voľne prepojené eseje Scott nazýva, a nekladie si ambicióznejšie ciele než nasadiť čitateľovi a čitateľke anarchistické okuliare. Nie však v zmysle ideologickej perspektívy, ale skôr antropologického náhľadu, ktorým možno vnímať anarchistické princípy v bezprostrednej skúsenosti každodenného života: od prechádzania na červenú cez permakultúrne záhradky až po hovor v miestnom dialekte. Autor nachádza podstatu anarchizmu v spontánnosti, partikularite a komunite, pričom ich kladie do kontrastu ku bezmyšlienkovitej konformite s pravidlami, univerzalizácii konkrétnych kvalít ich kvantifikáciou a individualizmu, ktorý v prírodnom kontexte neberie ohľad ani na svoj vlastný druh. Pozornosť venovaná anarchistickým princípom (a ich opaku) v praxi namiesto teórie či dejín anarchizmu vysvetľuje široký záber námetov jednotlivých „zlomkov“, ktoré neobchádzajú ani témy štandardizácie vo vzdelávaní, organizácie mestského priestoru či tvorivého modelu detských ihrísk. Sústavnejšiu kritiku v závere knihy podáva autor na adresu modernistickej idey sociálnej evolúcie a s ňou prepojených konceptov rozvoja a pokroku, ktoré zďaleka nemusia mať len všeobecne emancipačný potenciál, ako by sa z ľavicovej rétoriky niekedy mohlo zdať (však preto sa nimi radi zaštiťujú aj liberálne pravicové prúdy). Pri takejto tematickej rozbiehavosti prichádzajú na myseľ nevdojak dve otázky: po prvé, či nám autor namiesto predností anarchizmu nepredstavuje skôr prednosti jeho elementov (rôznorodosti, rovnosti, individuálnej a kolektívnej zodpovednosti), ktorými by selektívne bolo možné argumentovať v prospech liberalizmu, socializmu aj libertariánstva (od ktorého sa ale Scott dôrazne dištancuje), a po druhé – a táto otázka je nanajvýš praktická –, či je možné nesporne sympatické princípy anarchizmu vnímať nielen ako ciele, ku ktorým sa chceme dopracovať, ale aj ako prostriedky tohto úsilia.

Kapitola Dvakrát sláva maloburžoázii iste zarazí nejednu myseľ vyškolenú na ľavicovej teórii, pretože len máloktorá jej sorta prejavila zhovievavosť voči tejto medzitriede, ktorá nie je ani ryba, ani rak (maloburžuj typicky reprezentovaný živnostníkom síce disponuje malým kapitálom, avšak nevykorisťuje – ak nerátame s možnosťou sebaexploatácie). Nech mi čitateľ a čitateľka odpustia spoiler: argumentačnou nadprácou v prospech maloburžoázie (pripisuje jej komunitné funkcie, v ktorých je nahraditeľná) Scott smeruje k prijateľnému priznaniu miesta živnostníkov, remeselníkov či samostatných poľnohospodárov v postkapitalistickej spoločnosti, ktorých živobytie nie je závislé na súkromnom, ale osobnom vlastníctve. Provokačná oslava maloburžoázie tak vlastne neprináša natoľko revolučnú myšlienku, aby s ňou už režimy Východného bloku nemali skúsenosť (Nová ekonomická politika po vzniku Sovietskeho zväzu, Maďarsko od šesťdesiatych rokov, Československo na úplnom sklonku režimu KSČ). A vôbec, Scott sa považuje skôr za sympatizanta anarchizmu než za anarchistu, preto môžu niektoré jeho postoje pôsobiť variantne prekvapujúco, osviežujúco aj hereticky.

Vo svojom obsažnom a obsiahlom doslove Bob Kuřík upozorňuje napríklad na Scottovo podmienečné a provizórne zmierenie sa so štátom v situácii, keď môže plniť ak nie oslobodzujúcu, tak aspoň obrannú úlohu voči nadnárodným korporáciám, ktoré svojím politicko-ekonomickým výtlakom presahujú moc vlád akej-takej demokratickej legitimity. Výzva na prehodnotenie vzťahu ľavice k štátu tak nezaznieva len od apologétov „konzervatívneho socializmu“ a pofidérnych „antiglobalistov“, ale aj spod červeno-čiernych vlajok; pravdaže, v omnoho kritickejšom tóne. Po dočítaní necelých tridsiatich Scottových zlomkov nemožno konštatovať iné než to, že anarchistické princípy – nie neporiadok a chaos, ale sloboda a tvorivosť – ľudskému spolužitiu pristanú. Dvakrát sláva anarchismu, v origináli Two Cheers for Anarchism, to je prípitok pre dve Jánusove tváre: jedna hľadí ďaleko pred súkromné vlastníctvo a z neho povstávajúce autoritárske spoločenské formácie, druhá ďaleko zaň. Lenže oboma smermi je ďaleko a Scottova kniha okrem príjemnej vyhliadky a pár užitočných rád na cestu nijakú trasu neponúka. Lupa by bola; už pod ňu len nájsť mapu.

James C. Scott: Dvakrát sláva anarchismu. Praha: Neklid, 2021. Preložil Marek Sečkař.

Autor je doktorandom literatúry na FF PU v Prešove