V korporátnych kanceláriách – prepytujem, „ofisoch“ – vraj nie je neobvyklé miznutie vybavenia kuchynky. Vínové poháre, balíčky obrúskov či zásoby cukru ubúdajú nadpriemerne rýchlo. Bol som účastníkom krčmovej debaty o tomto fenoméne, ktorá po dobrej chvíli dospela k prekvapivej či neprekvapivej zhode: nie je dôvod na radosť. Na rozdiel od spolubesedníkov však problém nevidím v porušení siedmeho prikázania (však aby sa naplnilo starozákonné „oko za oko, zub za zub“, človek by na panské musel chodiť s plátenným vrecom), ale v tom, že infrapolitika môže v konečnom dôsledku pôsobiť depolitizačne. Infrapolitikou americký antropológ James C. Scott nazýva počínanie neprivilegovaných ľudí, ktoré vedome, zámerne – a čo je dôležité: relatívne nezávažne – prekračuje príslušný zákonný rámec. Nie však pre zlý úmysel: pytliactvo na pozemkoch aristokracie, squatovanie nevyužívanej nehnuteľnosti či dezercia z frontu sú rôznymi podobami čiastočnej kompenzácie pociťovanej nespravodlivosti, ktorú politickými prostriedkami v danej chvíli nemožno napraviť. Ide o odboj všedného dňa, ktorý má nielen symbolický význam, ale môže byť motivovaný aj praktickými, až existenčnými pohnútkami: hladom, potrebou prístrešia či bezprostredným pudom sebazáchovy. Chce ostať skrytý; manifesty, gestá a rozruch sú mu cudzie, pretože cieľom je minimalizovať riziko odhalenia a následného postihu. Je infra-, pretože partizánstvo je anonymné a nemá nijaké míľniky, ktoré by si pamätali archívy. Je politikou, pretože vyjadruje vedomie neprávosti a aktívne (hoci niekedy [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Politici ich nevidia, ľudia oslavujú: Prečo je dnes anarchizmus v Bielorusku taký príťažlivý?
Ďalší
