Dubček a viera v demokraciu

Juraj Marušiak17. novembra 20212615

Nielen v Česku, ale už aj na Slovensku sa osobnosť Alexandra Dubčeka stáva predmetom diskusií a polemík. V liberálnych slovenských denníkoch sa môžeme stretnúť s názormi, že Dubček bol hrdinom iba pre komunistov, nie pre všetkých Slovákov, v jednom podobne orientovanom denníku dokonca dokázali zarámcovať jeho politickú biografiu jednoduchým konštatovaním, že „nebol demokrat“. Ďalší publicista, ktorý sa vydáva za historika, s čoraz jasnejšie formulovaným cieľom dosiahnuť rehabilitáciu režimu Jozefa Tisa zas tvrdí, že „Dubček bol viac zarytý komunista ako významný Slovák.“

Dubček síce stále patrí medzi nepočetné osobnosti slovenských dejín, ktoré spoločnosť dokážu skôr integrovať ako rozdeľovať, podobne ako Ľudovít Štúr alebo Milan Rastislav Štefánik, diskusii o ňom sa však nemôžeme vyhýbať. Tým skôr, že dozvuky roku 1968 poznačili nielen životy bezprostredných súčasníkov, ale aj dnešné generácie ich potomkov. Normalizačné dvadsaťročie môžeme vnímať v kontexte materiálneho rastu, minimálne do začiatku osemdesiatych rokov, ale aj v kontexte narastajúcej morálnej a hodnotovej vyprázdnenosti, ktorá slovenskú spoločnosť sprevádza doposiaľ. Husákovská normalizácia upevnila kultúru „našich ľudí“, ale aj široko chápanú toleranciu klamania, podvádzania a kradnutia. Práve vtedy sa zásada, podľa ktorej „kto nekradne, okráda svoju rodinu“, stala široko akceptovanou a počas postkomunistickej transformácie získala ešte extenzívnejšie a intenzívnejšie uplatnenie. Tzv. Pražská (ale aj Bratislavská) jar symbolizovaná Alexandrom Dubčekom aspoň na krátky čas vrátila občanom dôveru nielen v politikov, ale aj v politiku samotnú ako spôsob riadenia vecí verejných a zmysel pre verejný záujem. Tieto hodnoty, integrujúce spoločnosť v demokratických štátoch, spájali aj  ľudí v roku 1989, bez ohľadu na to, ako sa ich cesty v ponovembrových desaťročiach rozišli.

Symbol generácií

Ešte aj rokom svojho narodenia, ktorý je totožný s rokom vzniku KSČ, Dubček stelesňuje osud niekoľkých generácií. Pre veľkú časť ľudí, ktorí žili v prvej polovici dvadsiateho storočia, sa komunistická ideológia javila ako naplnenie ideí slobody, rovnosti a bratstva, osobitne v kontexte sociálnych nerovností medzivojnového kapitalizmu, pravicových diktatúr a druhej svetovej vojny. Ich príbeh pokračoval vytriezvením, snahami o reformu komunizmu až po úplný rozchod s touto ideou. Dubčekov príbeh je príbehom generácie, ktorá napokon zohrala dôležitú úlohu aj v zmenách na konci osemdesiatych rokov a v koncipovaní programu návratu do Európy.

Averzia slovenskej a českej pravice voči Dubčekovi má dva dôvody. Jeho osud a sovietska invázia, ktorá rozdrvila Československú jar v roku 1968, je pre ňu „dôkazom“, že idea nekapitalistickej vývojovej cesty je nezlučiteľná s demokraciou. Zároveň je však ich hlavným problémom to, že Dubček sa o túto cestu pokúsil, a minimálne krátky čas obrodného procesu aj realizoval s masívnou podporu verejnosti. Dubček preukázal, že ľavica môže byť demokratická a nemusí byť nutne spojená s importom sovietskeho komunizmu. Príbeh Dubčeka i jeho stúpencov preukázal, že vďaka hodnote rovnosti, ktorá má v socialistických ideách centrálne postavenie, cesta od komunistu k demokratovi nemusí nutne znamenať iba „prezlečenie kabátu“. Z pravicového autoritára, pre ktorého je kľúčovou hodnotou tradícia či jeho vlastná sloboda pri popieraní hodnoty rovnosti, sa demokrat stáva oveľa ťažšie. Dubček a generácie reformných komunistov sa postavili za demokraciu aj proti režimu, ktorý kedysi sami budovali. Koľko bolo podobných prípadov napr. v prostredí establishmentu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, kde by sa jeho predstavitelia, aspoň ex post, dokázali dištancovať od najhorších obludností Tisovho režimu? Interpretácia minulosti je zdrojom legitimity ktorejkoľvek politickej garnitúry. Práve preto potrebujú neoliberáli a konzervatívci tak veľmi odňať legitimitu demokratickej ľavicovej historickej narácii, v čom sa dojemne zhodujú s dedičmi Husákovho režimu.

Slovenský a európsky politik

Denník N vo svojej krížovej výprave proti všetkému, čo nezodpovedá neoliberálnemu kánonu, zaradil v roku 2015 Dubčeka medzi najpreceňovanejšie postavy slovenskej histórie. Faktom je, že azda okrem Štefánika je práve Dubček jedinou slovenskou historickou osobnosťou, ktorú možno nájsť v zahraničných učebniciach dejepisu. Poslanci Európskeho parlamentu, ktorí v roku 1989 udelili Dubčekovi Sacharovovu cenu, ale aj európski demokratickí politici, ktorí mu verejne vyjadrovali úctu, ako napr. Willy Brandt, Michail Gorbačov, Francois Mitterand či Bruno Kreisky, mali tú smolu, že nečítali Denník N. A článok z iného média o „zarytom komunistovi“ si zrejme mal prečítať Ján Pavol II. ešte predtým, ako si s Dubčekom podával ruku v Bratislave a neskôr ho prijal na audiencii v Ríme.

Niekdajší taliansky monarchistický politik Antonio Tajani v čase, keď bol predsedom Európskeho parlamentu o Dubčekovi uviedol: „Alexander Dubček, jeden z najslávnejších politikov z bývalého Československa, je a zostane pre Európanov symbolom Pražskej jari a politikom, ktorý zastupoval ľudské nádeje a túžbu žiť v lepšej spoločnosti.“ O Dubčekovi sa s rešpektom vyjadrovala aj konzervatívna britská premiérka Margaret Thatcherová. Európskych pravicových politikov k takémuto hodnoteniu nepochybne neviedli ideologické sympatie k Pražskej jari, ale pochopenie kontextu druhej polovice dvadsiateho storočia, v ktorom Dubček a napokon aj oni sami pôsobili. Aj preto má Dubček bustu v Európskom parlamente, hoci v ňom už desaťročia dominujú pravicoví politici. Dubček patrí spolu s Václavom Havlom či Lechom Wałęsom medzi postavy symbolizujúce proces zjednocovania Európy po roku 1989.

Čo zostalo z roku 1968?

Generácia „šesťdesiatosmičkárov“, ktorá na Slovensku nesformovala spoločné politické posolstvo, postupne odchádza, podobne ako už dávno odišli myšlienky spred viac než polstoročia. Pokus, ktorého autorom síce nebol Dubček, ale stal sa jeho symbolom, nemôže byť imúnny voči kritickej reflexii. Aj Dubčekove postoje po sovietskej invázii spôsobili, že vtedajší reformní komunisti už o dvadsať rokov neskôr nemohli stáť na čele zmien v roku 1989. Pražská jar i jej koniec však delegitimizovali sovietsky komunizmus viac než maďarská revolúcia v roku 1956, lebo sa to stalo v krajine, kde spojenectvo so ZSSR malo autentickú podporu veľkej časti spoločnosti. Minimálne pred rokom 1948 to platilo aj v prípade nekomunistov. Rok 1968 riešil viac otázku československej kultúrnej a civilizačnej príslušnosti než geopolitického ukotvenia.

Dedičstvom liberalizácie šesťdesiatych rokov sa stal národno-emancipačný proces, ktorý sa začal po nástupe Dubčeka na post šéfa KSS v roku 1963. V jeho rámci sa postupne formovala idea demokratickej, neľudáckej a nefašistickej slovenskej štátnosti. Aj vďaka Dubčekovi sa v slovenskej spoločnosti sformovala kritická masa pre realizáciu tejto idey. V neposlednom rade, Dubček je osobnosťou slovenskej ľavice, ktorá sa dnes musí rozhodnúť, či sa hlási k jeho dedičstvu, alebo k dedičstvu Gustáva Husáka, s obdivom k autoritárskym diktatúram v zahraničí a s kultúrou „našich ľudí“.

Výskum Ústavu politických vied SAV z roku 2004 ukázal, že Slováci s Dubčekom spájali hodnoty humanizmu, čestnosti, slušnosti a porozumenia bežnému človeku. Bez ohľadu na svoj ideologický vývoj, Dubček bol živelným, intuitívnym demokratom. Svoj demokratizmus prejavoval nielen v rovine politických deklarácií, ale aj svojím štýlom komunikácie a osobnou čestnosťou. Dokázal sa vyvarovať „papalášizmu“ aj bez spindoktorov. V tom Dubček dokáže zjednocovať ľavicovo orientovanú časť spoločnosti s konzervatívcami i liberálmi.

Práve príbeh Dubčeka môže znova obnoviť dôveru v politiku a v záujem o veci verejné omnoho viac než politici, ktorí sa prostredníctvom sofistikovaných marketingových stratégií štylizujú do pozície jedných z nás, „obyčajných ľudí“, či dokonca priam našich rodinných príslušníkov, hoci svojou rétorikou zakrývajú iba svoje egoistické záujmy a záujmy spriaznených oligarchov. Demokraciu netvoria len inštitúcie a pravidlá. Patria k nej aj aktéri, ktorí sa správajú v ich duchu a nesnažia sa tieto princípy uplatňovať iba formálne a s dosiaľ nevídanou kreativitou ich obchádzať. Pokiaľ demokracii chýbajú demokrati, aj tie najlepšie inštitúcie strácajú na význame. Ak začnú bežať naprázdno, na zničenie demokracie nie je potrebný ani Lukašenko. Dubček tak pre generácie súčasníkov predstavuje politika, ktorý sa demokratom stal pod vplyvom vlastných životných skúseností a zároveň sa dokázal aj ako demokrat správať.

Autor pôsobí v Ústave politických vied SAV

2 komentárov

  • Peter Weiss

    23. novembra 2021 v 19:43

    Super napísané. Historicky pravdivo a objektívne.

    Odpovedať

  • Anna

    28. novembra 2021 v 7:15

    Výborný článok. Mal by sa zaradiť do učebníc dejepisu. Pre stredné aj vysoké školy.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: