2019 04 Audre LordeTematický KapitálStretnutie s Audre Lordovou bolo pre Afronemky extrémne dôležité

Tomáš Hučko Tomáš Hučko11. apríla 201920

 

 

O živote a diele Audre Lordovej, jej aktivitách v Berlíne, ale aj o postavení ľudí afronemeckého pôvodu v Nemecku sme sa porozprávali s akademičkou a režisérkou Dagmar Schultzovou a spisovateľkou a aktivistkou Ikou Hügel-Marshallovou.

 

Kedy ste prvýkrát stretli Audre Lordovú?

 

Dagmar Schultz: Audre som prvýkrát stretla na jej prednáške na Svetovej ženskej konferencii Spojených národov v Kodani v roku 1980. Okamžite mi bolo jasné, že Audre Lorde musí prísť do Nemecka, aby ju počuli aj nemecké ženy. V tej chvíli som prirodzene nemala tušenia, akú úlohu zohrá pre čierne Nemky a Nemcov a čo to bude znamenať aj pre môj osobný rast. Na začiatku osemdesiatych rokov sa nezávislé ženské hnutie v západnom Nemecku začalo rozdeľovať na tie, ktoré sa prikláňali k novonájdeným duchovným a telesným aspektom ženského života; tie, ktoré sa zaviazali bojovať proti útlaku žien a konfrontovať inštitúcie umožňujúce tento útlak; a tie, ktoré sa zamerali na mierové hnutie. Rasizmu sa v Nemecku i v ženskom hnutí venovali ešte menej ako antisemitizmu. Kontakty so ženami z iných krajín boli obmedzené iba na pár konkrétnych spoločenských projektov. Žila som od roku 1963 desať rokov v Spojených štátoch, bola som súčasťou hnutia za občianske práva, protivojnového i ženského hnutia. Mojou výhodou teda bolo to, že som si uvedomovala dominanciu bielych žien v nemeckom ženskom hnutí a chcela som podnietiť kritickú reflexiu štrukturálneho a internalizovaného rasizmu.

 

Ako vydavateľka, učiteľka a aktivistka som sa hlboko angažovala vo feministickom hnutí. Dielo Audre Lordovej, ktoré sme vydali vo vydavateľstve Orlanda, a jej práca v Nemecku ma poháňali v mojej politickej aktivite. Z pozície odbornej asistentky na Inštitúte severoamerických štúdií Johna F. Kennedyho na Slobodnej univerzite v Berlíne som mohla navrhnúť, aby Audre Lorde bola u nás na semester hosťujúcou profesorkou. Do Berlína prišla v roku 1984.

 

Čo pre vás znamenalo jej dielo?

 

DS: S jej textami som sa zoznámila až po roku 1980. Intenzita a sila jej jazyka ma skutočne zasiahli a prinútili ma angažovať sa oveľa hlbším spôsobom v problémoch, ktoré boli a sú pre naše životy kľúčové: mocenské vzťahy, rozdielnosť, rasizmus a diskriminácia akéhokoľvek druhu, dusivé dôsledky mlčania, tvorivé využitie hnevu, posilňujúca moc a kreatívna energia erotiky.

 

Poviem vám príklad. V rozhovore, ktorý som s ňou robila, popisuje prepojenie medzi svojou osobnou skúsenosťou a svojím pohľadom na rozdielnosť: „Máme isté spoločné ciele, ktoré si musíme definovať, a takisto musíme skúmať naše rozdiely a spôsoby, ako ich tvorivo využiť na dosiahnutie týchto cieľov, na priblíženie budúcnosti, akú by sme pre seba chceli. Naučiť sa pracovať s našimi rozdielmi považujem za našu základnú úlohu, inak sa vždy obrátia proti nám. Musíme to otočiť naopak, netváriť sa, že neexistujú, ale využiť ich vo svoj prospech.“ Mlčanie bolo pre ňu paralyzujúce a vnímala ho ako najväčšiu prekážku v konštruktívnom premostení rozdielov.

 

Jedným z jej cieľov bolo prelomiť svojou tvorbou mlčanie o rakovine, konkrétne tabu o rakovine prsníka. Vo svojej knihe Rakovinové denníky hovorí o svojej osobnej skúsenosti, ale zahŕňa aj politický aspekt svojej choroby – príčiny, ktoré sú často environmentálneho charakteru (pracovné podmienky, chemikálie atď.).

 

Prínos Lordovej diela pre teóriu bol dlho podceňovaný. Koncept intersekcionality sa zvyčajne pripisuje Kimberlé Crenshawovej a Patricii Hill Collinsovej, ak je vôbec priznávaný čiernym autorkám. Ale bola to práve Audre Lorde, ktorá dávno predtým hovorila a písala o intersekcii rôznych foriem útlaku. To isté sa dá povedať o kritike bielych žien, o jej koncepte viacnásobných identít vrátane takzvaných „osôb s pomlčkou“ (napr. Afro-Germans či Afro-Americans, v slovenčine bez pomlčky, pozn. red.), o jej konceptoch moci a rozdielnosti. To, čo sa neskôr stalo módnym akademickým cvičením, bolo pre Audre skutočnosťou, ktorú zažívala a vyjadrovala i tým, ako sa pri čítačkách predstavovala: ako Afroameričanka, poetka, bojovníčka, lesba, socialistka, matka a žena, ktorá prežila rakovinu. Interakciu týchto rôznych identít považovala za svoju silu. Akákoľvek teória, ktorá nemala využitie v praxi, pre ňu nemala zmysel.

 

Vo vydavateľstve Orlanda Press (vtedy patrilo pod vydavateľstvo Sub Rosa Frauenverlag) som sa v roku 1983 rozhodla vydať knihu Macht und Sinnlichkeit (Moc a zmyselnosť) zbierku básní a esejí Audre Lordovej a jej blízkej priateľky a kolegyne, židovskej poetky Adrienne Richovej. Táto kniha nielenže spustila sebakritickú analýzu rasizmu a antisemitizmu medzi bielymi ženami v Nemecku, ale pripravila ich aj na stretnutie s Audre Lordovou.

 

Čo znamenalo dielo Audre Lordovej pre nemecké ženy inej farby pleti než bielej?

 

Ika Hügel-Marshall: Audre som stretla v roku 1984. Jej prítomnosť bola pre čierne Nemky a Nemcov extrémne dôležitá. Do Nemecka prišla vyučovať, propagovať svoje knihy a podstúpiť naturopatickú terapiu rakoviny. Jedna z jej prvých otázok po príchode do Berlína bola: „Kde sú čierne Nemky a Nemci?“ Onedlho nadviazala blízke vzťahy s niekoľkými čiernymi ženami, ktoré navštevovali jej prednášky. Tak sa začalo politické hnutie a cesta za budovaním uvedomenia, ktorá trvala až do konca jej života. Audre bola pre toto hnutie katalyzátorom, povzbudzovala nás, aby sme medzi sebou nadväzovali vzťahy, aby sme si našli vlastné meno: Afronemky, členky celosvetovej komunity „ľudí s pomlčkou“.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *