2019 04 Audre LordeTematický KapitálIntímny dialóg so zraneným telom

Dominika Moravčíková11. apríla 2019342

Čítanie Rakovinových denníkov (The Cancer Journals) od Audre Lordovej v ďalšom veku rakoviny prsníka

 

Denníky Audre Lordovej z roku 1980, ktoré podľa jej vlastných slov „ilustrujú proces toho, ako integrovala (…) krízu do svojho života“, vznikali v období šesť mesiacov po jej radikálnej mastektómii, vykonanej na jeseň 1978. Jej otvorená a srdcervúca reflexia choroby a liečenia predstavuje stále relevantnú lekciu o akceptácii rôznych stavov a premien vlastného tela (aj v rámci intímnych vzťahov s inými ľuďmi), inakosti, traumy a nezvratnej alterácie celého bytia zásahom choroby – od uvedomenia si vlastnej konečnosti po prijatie vrstiev bolesti, ktoré zahŕňajú intímny dialóg so zraneným telom aj stále naliehavejšie otázky environmentálnej spravodlivosti. Tento text prehodnocuje významy plynúce z Rakovinových denníkov o štyri dekády neskôr, na prahu klimatickej katastrofy a v kultúrnom prostredí kolonizácie ženských tiel diktátom vzhľadu a zdiskrétnenia choroby v nových rozmeroch a komplikovanejších formách.

 

Na úvod považujem za dôležité vysvetliť moju vlastnú pozíciu a rétoricky sa opýtať, čo môže biela žena z postkomunistickej krajiny východnej Európy, ktorá dosiaľ neprekonala závažnú chorobu, vyčítať a kontextualizovať z veľmi osobného textu afroamerickej poetky z Brooklynu a dcéry imigrantov s postihnutím zraku, ktorá prekonala rakovinu prsníka a radikálnu mastektómiu. Odpoveď znie: málo, ale viac než nič. Moje stotožnenie sa na základe rodu je prítomné, ale ak by som tvrdila, že dostatočné, odsunulo by to na druhú koľaj marginalizáciu na základe rasového pôvodu a ochorenia ako niečo, čo nie je pre poučené čítanie tohto Lordovej diela centrálne. Nejde teda o polemiku, do ktorej by som mohla vstupovať ako povolaná, a ani tak do nej nechcem vstúpiť: nemôžem celkom povedať, že Lordovej hlas je mojím hlasom, či apropriovať jej výroky na svoju emancipáciu, pretože to nie je moja emancipácia. Považujem za potrebné byť kritická k predstave, že ženy zdieľajú akýsi spoločný kód naprieč spektrom etnicít, sexualít, tried a telesnej normativity či inakosti, ktorý umožňuje splynutie rozličností a dokonalé vzájomné pochopenie svojich skúseností a individuálnych identít. To ale neznamená, že Rakovinové denníky od Audre Lordovej nie sú vplyvný kultúrny text naprieč týmito kategóriami. Uvedomujem si, že Lorde ako žena z (naj)nižších priečok reťazca útlaku týmto textom vykonala kultúrnu prácu aj pre mňa, v kategórii rodu a sexuality normatívnu ženu, ktorá nikdy nečelila systémovej diskriminácii na základe rasy a ktorá nikdy nemala mastektómiu, ale raz môže mať.

 

Problém s mojou nepovolanosťou za mňa do istej miery vyriešila Lorde samotná. Necháva mi totiž voľný priestor na analytické čítanie jej denníkov práve tým, že v ňom kritizuje predstavy o nemožnosti pochopenia cudzej skúsenosti na základe priepastného rozdielu rasy: hovorí o „fraškách separácie“, ktoré nás ukracujú o vytváranie spoločného poznania a jazyka. Spomína biele ženy, ktoré nechcú vyučovať literatúru čiernych žien, pretože ich skúsenosť je príliš odlišná, pričom tie isté ženy vyučujú dielo Platóna, Shakespeara či Prousta. Lorde tento jav priradzuje k „nekonečným spôsobom, ktorými sa okrádame o seba samy a seba navzájom“. Prostredníctvom tohto tvrdenia s citom a štedrosťou jej vlastnou dáva priestor bielym ženám, aby hovorili o jej diele. Som teda jednou z nich.

 

Viditeľnosť a pokrivenia pohľadu

 

Forma knihy Rakovinové denníky zrkadlí apely ich obsahu opustením starých hierarchií a hlboko zakorenených hraníc medzi ľuďmi. V komplikovanej a dehierarchizovanej rozprávačskej schéme sa striedajú priame citácie denníkových zápisov s príbehmi z obdobia pred a po mastektómii. Kniha je voľne rozdelená do úvodu a troch kapitol: Transformácia ticha do jazyka a činu, Rakovina prsníka: Skúsenosť čiernej lesbickej feministky a Rakovina prsníka: sila vs. protéza. Kapitoly sú rámcované jednotlivými typmi inakosti – od rasy cez lesbizmus až po protézu, respektíve jej odmietnutie.

 

Prvým a historicky najviac traumatizujúcim typom inakosti je rasa. Tak ako v rôznych iných kontextoch, aj v prípade rakoviny prsníka patria afroamerické ženy k tým najzraniteľnejším – sú neskôr diagnostikované a častejšie ako biele ženy na toto ochorenie aj umierajú. K príčinám vyššej úmrtnosti čiernych žien patrí chudoba a nedostatočný prístup ku kvalitnému zdravotnému poisteniu či progresívnym operačným technológiám. Zraniteľnosť čiernych žien v oblasti rakoviny prsníka je v kontexte príznakov rasizmu kultúrne napojená na ich všeobecne zvýšenú viditeľnosť, ktorá sa v súvislosti s chorobou mení na zneviditeľnenie. Lorde o tomto paradoxe viditeľnosti píše: „V tejto krajine, kde rasová rozdielnosť vytvára neustále, hoci nevyslovené pokrivenie pohľadu, čierne ženy na jednej strane vždy boli vysoko viditeľné, na druhej strane zneviditeľnené odosobňujúcim rasizmom. Dokonca aj v ženskom hnutí sme museli a stále musíme bojovať o tú istú viditeľnosť, ktorá nás činí najzraniteľnejšími – našu čiernosť.“

Lesbické ženy sú ďalšou mimoriadne zraniteľnou skupinou. Štatisticky jedna z troch lesbických žien je počas svojho života diagnostikovaná na rakovinu prsníka. Audre Lorde sa ocitá na priesečníku oboch týchto inakostí, ktoré takmer symbolicky odrážajú a napĺňajú kultúrne vytvorený a udržiavaný útlak. Spomína na to, že v dobe, keď jej diagnostikovali rakovinu prsníka, postrádala modely, ktoré by jej ukázali, kým má v tejto situácii byť a čo spraviť. 10. marca 1979 si do denníka zapísala: „Necítim sa byť silná, ale mám na výber? (…) Som definovaná ako iná v každej skupine, ktorej som súčasťou. Outsiderka. Sila a slabosť zároveň.“

 

Jazvenie a milovanie

 

Erotická túžba je v Lordovej denníkoch silným nástrojom rezistencie, tým, aká je bezprostredná, samozrejmá a dojemná. Práve vo vrúcnosti vzťahov k iným ženám Lorde formuje protiklad k opresívnemu zdravotníckemu systému a traume mastektómie. Spomína napríklad na svoju dávnu, oveľa staršiu milenku Eudoru, ktorá prešla mastektómiou, a na svoje „váhanie a nehu“, s akou sa dotýkala jazvy na jej hrudníku. Vykonávanie dekolonizácie rakoviny prsníka v jazyku u Lordovej sčasti prichádza práve cez holistický prístup k zážitkom vlastného tela – trauma nie je oddelená od túžby, utrpenie nie je oddelené od intimity. Všetko medicínske, erotické, živelné a patologické sa prelína.

 

Normativita, ktorá je po mastektómii vynútená nosením protézy (ktorú Lorde odmieta a ktorú jej zdravotná sestra opakovane vnucuje, tvrdiac, že jej nenosenie je „zlé pre morálku v ordinácii“), je zase naopak kolonizačným nárokom autorít, a to ako v lekárskom zmysle („normálnosť“, „úplnosť“ tela), tak eroticky, v zmysle zachovania zdania symetrických pŕs ako ikonickej kultúrnej reprezentácie femininity. Lorde píše, že patriarchát si uplatnil nárok na jej prsník. Túto tézu konkretizuje biela feministická teoretička a preživšia rakoviny prsníka Mary Bricker-Jenkins, ktorá v odkazovaní na Lordovú tvrdí, že patriarchálne autority „otrávili jedlo a vzduch“ a vykonali „násilné útoky na mysle a duše“. Pozoruje, že „kým bielym mužom sa disproporčne dostáva bohatstvo z nukleárneho priemyslu, ženám sa disproporčne dostáva jeho odpadu“. Apely Audre Lordovej na situovanie rakoviny prsníka a jej príčin do širších politických a emocionálnych rámcov sú dnes rovnako dôležité a živé, ako boli v dobe publikovania jej denníkov.

 

Bolesti tela a protézy rodu

 

Žena bez jedného či dvoch pŕs, ktorá rozbíja symbolický poriadok a popiera predpoklad symetrického, mäkkého a hladkého ženského tela nenarušeného jazvou, má podľa kultúrnych pravidiel prekonať rakovinu prsníka ako kozmetický problém či estetickú  výzvu. Protéza (vypchávka alebo rekonštrukcia prsníka) sa tak stáva normou a nevyhnutnosťou postmastektomickej ženy. Lorde citovaním dobových štúdií o rekonštrukcii pŕs vykonávaných s cieľom vyzerať „slušne“, „normálne“ a „prirodzene“ poukazuje na zdôraznenie protézy v medicínskom diskurze a praxi. Vracia sa k motívu viditeľnosti – žena po mastektómii má zneviditeľnenú existenciu vo svete, ktorý Lorde nazýva ženofóbnym.

 

V súvislosti s mastektómiou Lorde tiež problematizuje pojem straty časti tela ako čohosi, čo odoberá časť života alebo človeka (ako píše, v procese straty prsníka sa „stala celkom človekom“), a v nadväznosti na to aj pojem protézy ako nástroja a náhrady. Protéza, ktorú Lorde dostala po mastektómii, nevykazovala „žiadnu príbuznosť ani podobnosť“ s jej prsníkom a nemala žiadnu inú než kozmetickú funkciu. Tým sa líši od protéz určených na vykonávanie nejakej činnosti alebo dosiahnutie nejakého cieľa. Preferencia protézy estetickej normativity pred funkčnou „protézou rakoviny“ (v zmysle pokroku v prevencii a liečení) má podľa Lordovej hlboký presah do štruktúr, ktoré prostredníctvom silnej kultúry ovládajú vedu a lekárstvo (čosi, čo Lorde nazýva „rakovinový establišment“). Oveľa viac zdrojov sa investuje do plastickej chirurgie a korekcie ženských tiel po mastektómii než do vedy o rakovine prsníka a výskumu vplyvu životného štýlu a kvality ovzdušia či stravy na jej vznik. Lorde tak pomenúva proces, v ktorom sa rakovina prsníka, jej liečenie a naratívy o nej stávajú súčasťou kapitalistického usporiadania a filozofie života (spomína „cynizmus mechanickej a neľudskej civilizácie, ktorá ničí našu Zem“). Prichádza na to, že jej vlastná rakovina nie je nevyhnutnosťou starnutia. Naopak, predstavuje chronické ochorenie jednej éry s identifikovateľnými príčinami v modernom stravovaní, životnom prostredí a ďalších faktoroch. Lorde sa cíti byť obeťou v kozmickej vojne proti radiácii, živočíšnym tukom, znečisteniu ovzdušia, hamburgerom z McDonaldu a syntetickému červenému potravinárskemu farbivu E123“. Na konci svojej knihy pomenúva svoju stratu prsníka a prijatie žitia bez neho cez porovnanie s nostalgiou za mladosťou: „Občas mi chýba môj pravý prsník, jeho skutočnosť a prítomnosť, s obrovským a dojemným pocitom straty. Ale rovnakým spôsobom a rovnako zriedkavo mi občas chýba byť tridsaťdvaročná, a pritom viem, že na tej istej strate, ktorú oplakávam, som zároveň aj získala.“

 

Rekonštrukcia a mlčanie

 

Až po porovnaní Lordovej denníkov so súčasnými naratívmi o mastektómii celebrít v médiách (orientovanými na rekonštrukciu pŕs, zachovanie ženstva a hladké pokračovanie kariéry v zábavnom priemysle) môžeme naplno oceniť nielen jej zdrvujúcu úprimnosť, ale aj intenzitu teoretického uvažovania nad významom straty, jej precítenia a prijatia. Žena, ktorá okamžite pristúpi k zákroku rekonštrukcie prsníka, podľa Lordovej nemá šancu „prekonať stratu“ a „nemá priestor vyrovnať sa s pozmeneným životom či transformovať ho na inú úroveň dynamiky bytia“.

 

V našom kultúrnom kontexte a o štyri dekády neskôr stále vidíme presahy zdôraznenia protézy a normatívnej femininity, o ktorých píše Lorde, do širokého diskurzu médií a neziskových iniciatív. Kampane rakoviny prsníka v ružových farbách odkazujúcich na chúlostivú povahu problému (diskrétnosť spájaná s prsami) sú diskurzívne prišité k patriarchálnym kritériám femininity a tajnostkárstvu, s akým ženy majú pristupovať k svojim telám. Je príznačné, že na Slovensku si tému privlastnila kozmetická firma AVON, ktorá má na svojom webe boja proti rakovine pri kategórii „O prsiach“ vyobrazenú ružovú podprsenku. Vizuálne kódy femininity a diskrétnosti dominujú verejnej debate o rakovine prsníka a od nich je len krátka cesta k tézam o korekcii pokrivenej ženskosti a mediálnym procesom, ktoré narativizujú skúsenosti preživších do konformného výkladu o zachovaní jadra ženskosti, pôvodného (či dokonca vylepšeného) vzhľadu a aj pracovného výkonu. Napríklad v článku na portáli pluska.sk s názvom Známe ženy, ktoré prekonali rakovinu prsníka (všetky z nich sú biele) sa píše, že herečka Christine Applegate, ktorá po obojstrannej mastektómii podstúpila rekonštrukciu prsníkov, bola podľa autorky článku Zuzany Lobotkovej inšpirujúca pre ostatné ženy v ukážke toho, „že stále môžu byť sexi aj bez vlastných pŕs“.

 

V dokumente Ligy proti rakovine Rakovina prsníka: rady nielen pre pacientov (sic!) z roku 2015 sa píše o širokom výbere „protéz, ktoré pomáhajú ženám vyrovnať sa so stratou prsníka“, pričom jedna z rád o výbere protézy znie takto: „Požiadajte blízku osobu (priateľku), aby Vás sprevádzala a aby posúdila, či Vaša protéza pôsobí aj dostatočne esteticky.“ V dokumente sa spomína aj to, že rekonštrukcii prsníka sa „podrobujú len asi 3 % postihnutých žien“, a to z dôvodu „neinformovanosti, neznalosti a zo strachu“. Pritom podľa výsledkov rôznych štúdií veľa žien odmieta rekonštrukciu pŕs preto, že vzhľad po mastektómii nie je zásadný pre ich psychický stav alebo úplne akceptovali asymetriu svojho tela.

 

Na druhej strane treba povedať, že ženy po rekonštrukcii pŕs sú v súčasnosti terčom zľahčovania, keďže rekonštrukcia pŕs býva ponímaná ako plastika pŕs zadarmo, respektíve preplatená poisťovňou. Tou však rozhodne nie je, a to ako v zmysle typu zákroku, tak ani v rozmere toho, čo musí žena v reťazci mastektómie a následnej rekonštrukcie pŕs telesne a emocionálne prekonať. V takejto diskurzívnej dynamike sa celkom vytráca rozmer obrovského zásahu ochorenia do existencie (čosi, čo Edmund Pellegrino v Humanistic Basis of Professional Ethics nazýva „intímnou urážkou celého bytia“) a ustupuje cynickému poňatiu rakoviny nielen ako kozmetického problému, ale aj ako kozmetickej príležitosti na vylepšenie vzhľadu pŕs. Zľahčovanie významu ochorenia v konečnom dôsledku prispieva k tomu, čo Lorde poeticky nazýva pojmom „mlčanie“, ktorý zahŕňa viacero úrovní tabuizácie problémov (nielen) afroamerických žien a odmietania dialógu naprieč rozličnými skupinami ľudí.

 

Problém so ženským údelom: dekolonizovanie rakoviny prsníka

 

Na záver chcem negatívne konotovaný pojem „protéza“ presunúť do pozitívnejšieho rámca. Tým je zdôraznenie potenciálu aj nevyhnutnosti (vše)feminizmu ako protézy rozdielov naprieč spektrom rozličných marginalizácií žien – spektrom, ktoré sa podľa môjho názoru nedá prekonať vynájdením spoločného ženského údelu, ale iba citlivou diskusiou o zložitosti normativizujúcich pôsobení, ktorým sú ženy pred a po rakovine prsníka vystavené. Súčasná široká debata o rakovine prsníka je presiaknutá silnou emóciou emancipácie, starostlivosti o seba a vzopretia sa tabuizácii choroby, na druhej strane sa však často nezaoberá hlbšie problémami zdravotného systému, zvýšenou zraniteľnosťou niektorých skupín žien (bezdetných, chudobných, obéznych, nebielych), či už z genetických, environmentálnych alebo kultúrnych príčin, ani nechápe rakovinu ako súčasť ešte väčšieho konfliktu, ktorý v našom svete prebieha.

 

Na Slovensku v poslednom období diskurz posunula poetka Mária Ferenčuhová, ktorá pri príležitosti vydania svojej básnickej zbierky Imunita otvorene popísala zmenu životnej paradigmy po svojej diagnóze, ako aj emočnú prácu súvisiacu s liečbou. Stále však ostáva ešte veľa úsilia, ktoré musí byť vynaložené na to, aby boli ženy s diagnózou rakoviny prsníka, postmastektomické ženy a ženy po rekonštrukcii pŕs vyslobodené z drobnohľadu a kolonizácie dominantnými ekonomickými a kultúrnymi silami. Dekolonizovanie tiel vystavených potencialite alebo realite ochorenia, ktoré má také silné napojenie na environmentálne, rasové a rodové traumy minulosti i súčasnosti, totiž vyžaduje radikálne zmeny – od čisto diskurzívnej sféry cez sféru inštitucionálnych opatrení až k prepísaniu celej textúry nášho čerpania zdrojov planéty. Ako píše Lorde, „je mnoho mlčania, ktoré musí byť prerušené“ a „naša práca je odteraz dôležitejšia než naše mlčanie“.

 

 

Autorka študuje hudobnú vedu, zaoberá sa významami telesnosti v hudobnej performancii v kontextoch zdravotného znevýhodnenia, rodu a rasy

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *