Aj starostlivosť o duševné zdravie nás môže disciplinovať
Psychológia dlhodobo prehliada životné podmienky aj kontexty, v akých sa môžeme o svoje duševné zdravie starať. Radí nám zmeniť štýl života aj pohľad naň, trénovať šťastie ako sval či venovať čas svojim blízkym bez ohľadu na to, či reálne čas alebo blízkych máme. Feministické kritické hlasy dlhodobo poukazujú na to, že takýto prístup nás vedie do slepej uličky: učíme sa privykať si ťažkému osudu namiesto toho, aby sme menili nespravodlivé životné podmienky, ktoré navyše mnohokrát stoja na pozadí našich duševných problémov.
Januárové číslo Kapitálu otvorilo dôležitú tému duševného zdravia. Psychické problémy sú, zdá sa, čoraz bežnejšie. Zasahujú nás uponáhľané, osamelé, a tak ešte viac zraniteľné. Žijeme v kapitalizme a individualizme. Naše osobné aj pracovné životné dráhy sú mnohokrát kľukatejšie, než by sme si priali. Pocit istoty sa definitívne zaradil medzi frázy politického gýču. Komunitný život prakticky neexistuje. Hľadáme odbornú pomoc, pokiaľ si to môžeme dovoliť. Tým, čo si to dovoliť nemôžu, sa núkajú aspoň bezplatné rady vo forme osvetových kampaní či článkov na internete.
Duševné zdravie – a nielen to naše – si zaslúži, aby sme sa k nemu vracali. Téma neposlušnosti je na to ideálnym rámcom, aspoň pokiaľ na duševné zdravie a starostlivosť oň nahliadame z kritickej feministickej perspektívy. Nielen preto, že neposlušnosť a odvrávanie patrí k tomu najlepšiemu z feministickej praxe a myslenia. Kritické feministické hlasy poukázali tiež na to, že samotná starostlivosť o duševné zdravie môže byť v konečnom dôsledku nástrojom disciplinácie. Vynucuje si od nás poslušnosť s prísľubom, že sa nám bude lepšie žiť alebo aspoň nespadneme do kategórie deficientných, chorých, nenormálnych. Pozrime sa teda na to, aký typ poslušnosti od nás starostlivosť o duševné zdravie vyžaduje. A skúsme odvrávať.
Tri tipy, päť krokov, sedem zásad
Rady týkajúce sa starostlivosti o duševné zdravie na stránkach populárno-psychologických portálov, ženských magazínov či v príručkách odborných inštitúcií sa od seba veľmi nelíšia. Najčastejšie nám odporúčajú zmeniť niečo vo svojich životoch. Cvičiť, kultivovať vzťahy so svojimi blízkymi aj so sebou, dobre spať a jesť – a v prípade, že to nezaberie, vyhľadať odbornú pomoc, aby sme dokázali začať cvičiť, starať sa o svoje vzťahy a tak ďalej.
Význam zdravého štýlu života pre duševné zdravie nemožno popierať. Mnoho z nás by to vedelo potvrdiť vlastnou skúsenosťou, dokladujú to aj početné vedecké štúdie. Problémom takýchto rád, tipov a zásad je, že pôsobnosť starostlivosti o duševné zdravie dôkladne vymedzujú v hraniciach individuálnej činnosti. Opakuje sa tak neoliberálna predstava činorodého aktéra zodpovedajúceho za svoj osud a životné šťastie a obmedzuje sa možnosť artikulovať požiadavky na podmienky, v akých možno starostlivosť o duševné zdravie vôbec vykonávať. Navyše sa tým zužuje spektrum mysliteľných prijímateliek a prijímateľov starostlivosti o duševné zdravie, ako aj okruh problémov, ktoré sa považujú za legitímne a hodné nášho záujmu.
Šťastie si treba natrénovať
Na disciplinačnú funkciu psychológie poukazoval už Foucalut. Prostredníctvom merania výkonu, intelektu, ale aj stavu duševného zdravia môžeme ľudí vzájomne porovnávať a následne s pomocou rôznorodých intervencií podnikať kroky na zlepšenie v deficientných oblastiach. Všetko s cieľom dosahovať želaný výsledok v podobe činorodého, produktívneho a za seba zodpovedajúceho človeka. Správy o tom, že investície do podpory duševného zdravia sa finančne oplatia, nie sú ničím ojedinelým.
Zodpovednosť za duševné zdravie dovnútra každej a každého z nás ešte viac ukotvuje takzvaná pozitívna psychológia, ktorej popularita rastie od začiatku milénia. Cieľ pozitívnej psychológie je napohľad úctyhodný – usiluje sa prekonať fixáciu psychologických vied na problémy a poruchy, a namiesto toho hľadá spôsoby, ako pomôcť ľuďom dobre žiť. Uväznená v rámcoch individualizmu si však berie na pomoc len tie nástroje, ktoré nepresahujú hranice snaživého autonómneho jednotlivca: identifikovať svoje silné stránky a systematicky ich posilňovať; vedome sa sústrediť na pozitívne aspekty svojho života, napríklad každodenným zapisovaním troch vecí, za ktoré vďačíme; vytvárať si stratégie na oživovanie nádeje, napríklad tak, že si veľký problém rozložíme do série malých zvládnuteľných problémov.
Podmienky, v akých sa naše životy odohrávajú, akoby neexistovali alebo prinajmenšom neboli relevantné. Nezáleží na tom, čo sa deje, dôležité je prežiť to a viesť plnohodnotný život napriek všetkému. Celkom explicitne o tom hovorí výrok jedného zo zakladateľov pozitívnej psychológie Martina Seligmana: „Hoci nemáte pod kontrolou, čo sa vám prihodí, svoje interpretácie kontrolovať môžete.”
Tlak na výkon, ktorý je prítomný vo všetkých oblastiach našich životov, sa tak vkráda aj do sféry starostlivosti o duševné zdravie. Musíme sa snažiť, aby sme sa mali dobre. Každý deň nanovo trénovať spokojnosť a vnútorný pokoj. Ak ich nenachádzame, môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že je to vlastne naša vina; možno sme nespravili nič a možno len nie dosť, napokon, presný čas, ktorý treba venovať vzťahom, sa spravidla neuvádza. Pokiaľ si chceme uľaviť, nezostáva nám iné, než napnúť sily, poobzerať sa po nových tipoch, vyskúšať nové rady a dodržiavať nové zásady. Podľa štúdie Sama Binkleyho uverejnenej v roku 2011 v časopise Subjectivity začal s nástupom pozitívnej psychológie rásť počet titulov svojpomocnej literatúry, životných koučov aj vyhľadávaní termínov „šťastie“ či „pozitívna psychológia“ na internete.
Osobné je politické: aj psychické je politické
Čo však robiť, ak na šport či stretnutia s blízkymi nemáme čas, pretože pendlujeme medzi škôlkou, prácou a chorými rodičmi? Ako živiť nádej, ak pracujeme niekoľký rok po sebe na dobu určitú a na skrátený úväzok a ledva si môžeme dovoliť pokryť základné životné náklady a na dvere nám klopú exekútori? A čo v prípade, ak žijeme v násilnom vzťahu? Ako si dopriať kvalitný spánok či relaxačné cvičenie dva- až trikrát denne?
Aj vďaka sebauvedomovacím skupinám žien, ktoré začali vznikať počas druhej vlny feministického hnutia v USA, sa v psychológii aj ďalších vedách a oblastiach politiky objavila myšlienka, že naše osobné problémy vznikajú v určitom spoločenskom a politickom kontexte. Ako vysvetľuje jedna z priekopníčok feministickej psychológie Judith Worell, „osobné konflikty a ťažkosti žien sú vrastené do nerovnosti v politických, ekonomických, právnych a sociálnych štruktúrach spoločnosti, ktoré ženy oslabujú a znevýhodňujú.“
Ak niekto zažíva násilie, bolo by naivné očakávať, že bude mať pevné duševné zdravie. Násilie, útlak a vykorisťovanie pritom nepredstavujú výnimky z inak spravodlivej spoločnosti; naopak, obkresľujú vzorec spoločenskej hierarchie. Ženy, ľudia z rasových a etnických menšín, ľudia žijúci v chudobných krajinách (príznačne nazývaných krajinami tretieho sveta), ľudia s nízkym vzdelaním aj starší ľudia alebo LGBTQI ľudia sú podľa medzinárodných štatistík oveľa častejšie ohrození zlou sociálno-ekonomickou situáciou a viac sa potýkajú s psychickými problémami.
Čie problémy zavážia
Spôsob, akým sa formuluje predmet psychológie a starostlivosti o duševné zdravie všeobecne, má navyše ďalekosiahle politické dôsledky. Ukazuje to ďalšia zo zakladateliek feministickej psychoterapie Judith Herman, ktorej kniha Trauma a uzdravenie vyšla v slovenskom preklade vo feministickom vydavateľstve ASPEKT: „Systematické štúdium psychickej traumy teda závisí od toho, či má v konkrétnej spoločnosti
politickú podporu. Vskutku, politickou otázkou je sám fakt, či sa takýto výskum môže verejne uskutočňovať a či sa o ňom môže verejne diskutovať. Výskum vojnovej traumy je možný len v takom spoločenskom kontexte, ktorý spochybňuje obetovanie mladých mužov vo vojne. Výskum traumy v sexuálnom živote a súkromí je možný len v takom kontexte, ktorý spochybňuje podriadenosť žien a detí.“
Problémom zdôrazňovania individuálnej zodpovednosti a prehliadania životných podmienok, v ktorých naše ťažkosti vznikajú, nie je len to, že sa starostlivosť o duševné zdravie stáva pre určité skupiny nedostupná – či už z finančných, časových alebo akýchkoľvek iných dôvodov. Výber niektorých aspektov z komplexnej dynamiky vzniku a priebehu duševných problémov aj z procesu uzdravovania a prehliadanie iných nás vedie tiež k definovaniu toho, čo ako spoločnosť považujeme za legitímny problém hodný našej pozornosti a starosti a čo, naopak, odsúvame za okraj záujmu.
Zdá sa, že namiesto toho, aby sme ľuďom pomáhali získať moc – a mám na mysli skôr silu než moc nad niekým – a aby sme utvárali spoločnosť, v ktorej sa budeme cítiť bezpečne a milované, učíme ľudí, ako si na nespravodlivosť privykať. Namiesto budovania svojpomocných komunitných skupín, ktoré sa stali jedným z prvých nástrojov feministickej psychoterapie, a ktoré majú nielen ozdravný účinok, ale utvárajú tiež potenciál kolektívneho politického a občianskeho konania, posielame ľudí, aby si šli individuálne posedieť na terapiu. A ak chodia na skupinovú terapiu, nezriedka im zakážeme stretávať sa mimo nej, aby sme predišli interferencii s terapeutickým procesom. Namiesto toho, aby sme sa učili, ako bojovať proti útlaku a nespravodlivosti, ktoré poznačia nielen naše vlastné prežívanie, dostávame tréning v prerámcovaní negatívnych zážitkov na pozitívne výzvy.
Štyri kroky k lepšiemu duševnému zdraviu
Mojím cieľom nie je spochybňovať alebo dokonca zosmiešňovať terapie či svojpomoc, po ktorých ľudia siahajú, aby sa cítili lepšie. Sama som si viacerými prešla a skutočne je zrejme aj vďaka nim môj život v mnohých ohľadoch jednoduchší. Kritický pohľad na spôsoby, akými sa dnes najčastejšie staráme či aspoň máme starať o svoje duševné zdravie, môže však pomôcť tiež.
Prinajmenšom umožňuje odmietnuť tézu, že nesieme výlučnú zodpovednosť za všetky svoje ťažkosti aj ich nápravu, čo je v určitých chvíľach nadmieru oslobodzujúce. Navyše nám tento kritický pohľad dáva možnosť vymedziť sa voči patologizácii toho, ako prežívame aktuálne spoločenské a politické dianie; posilňuje legitimitu našej starosti o budúcnosť či iných ľudí, ktorú zrejme mnoho z nás má a ťažko nesie. Nie je výsledkom slabej sebadisciplíny ani nedostatku spánku, že cítime strach z klimatickej katastrofy či hnev a úzkosť pri pohľade na to, ako sa zaobchádza s ľuďmi – či už ide o ženy, ktoré kvôli zle nastaveným politikám aj presvedčeniam politickej reprezentácie nemôžu odísť z násilných vzťahov, o ľudí žijúcich v chudobe, ktorí sú každodenne a v každej oblasti svojho života vystavení otvorenému aj inštitucionálnemu rasizmu, či o všetkých „bežných“ ľudí vydaných napospas ekonomickým záujmom zahraničných investorov, voľnému trhu s pôžičkami alebo slabému záujmu štátu o kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti, vzdelávania či sociálnej starostlivosti.
Ak chceme skutočne premeniť problémy na pozitívne udalosti, ako nám radí pozitívna psychológia, možno by sme mohli vyskúšať takéto štyri kroky k lepšiemu duševnému zdraviu: 1. zhlboka sa nadýchnuť; 2. spísať si tri privilégiá, za ktoré vďačíme; 3. identifikovať slabé stránky, v ktorých je potrebné niečo zmeniť; 4. udržiavať pri živote nádej v spravodlivejšiu spoločnosť.
Autorka je feministka
