V redakcii sme s radosťou privítali dve výrazné slovenské spisovateľky, Etelu Farkašovú a Irenu Brežnú. Obom vyšli minulý rok významné knihy: Farkašová zaujala románom (nielen) o starnutí, Scenár, za ktorý získala cenu Anasoft litera, a Brežná zbierkou esejí, próz a reportáží Postrehy emigrantky. Rozprávali sme sa s nimi o tom, čo majú emigrácia a starnutie spoločné, ale aj o tom ako starnutie pôsobí na ich tvorbu i osobný život.

 

Tomáš Hučko: Existuje pre vás niečo ako staroba? Ako vnímate slová starý, starnutie, staroba?

Irena Brežná: Nedá sa povedať, že človek je starý, lebo najprv je starší, je to proces. Otázka je, ako veľmi starnutie pociťujeme individuálne a nakoľko je to spoločenský fenomén. Ako medzi sebou interagujú tieto dva pohľady: ako ma vidia okoloidúci a ako vnímam seba. Pre mňa ako emigrantku je starnutie ako emigrácia, pretože človek neustále pomaly opúšťa dôverne známe miesta, a to nielen svoje telo, ale aj spôsob myslenia a to, ako sa prezentuje vo svete – a to sa mení. Čiže prichádzam do niečoho nového a akoby som sa stretávala s novou krajinou, v ktorej sa musím znova a znova zorientovať. Ale starnutie je postupná emigrácia, lebo keď emigrujete, musíte hranicu prekročiť v jednom okamihu. V tomto zmysle to nie je také brutálne ako ozajstná emigrácia, pri ktorej človek pred niečím uteká, ale zo začiatku je to rovnaký pocit straty – niečo známe sa začína meniť a ide o to, aké kompenzačné mechanizmy si začnem vytvárať a zisťovať, čo je na tej situácii aj pozitívne. Takisto reaguje emigrant, keď sa dostane do úplne nového prostredia, v ktorom môže mať najprv pocit, že iba všetko stratil, a musí sa dopracovať k tomu, aby zistil, čo môže získať.

TH: Ako vnímate tento motív starnutia a straty vy?

Etela Farkašová: Na starnutie možno nazerať a definovať ho zvonka i zvnútra, zvonka sa naň môže pozerať každá vedná disciplína prostredníctvom svojho pojmového aparátu a uchopovať ho svojím jazykom, inak by to videla sociológia, inak kulturológia či filozofia, medicína alebo psychológia a ďalšie vedy, napokon by však dospeli k istému spoločnému záveru. Zaujímavé je však rozlíšenie medzi takýmto definovaním starnutia zvonka a tým, ako sa človek sám vekovo identifikuje, do ktorej vekovej kategórie by sa on sám zaradil na základe vlastného sebaprežívania, sebapreciťovania. Tu by mohlo dôjsť – a aj dochádza – k značným odlišnostiam. Mám priateľky, ktoré aj po sedemdesiatke slovo staroba tvrdošijne odmietajú, odmietajú sa identifikovať so samotnou starobou, hovoria: „My sme stále duchom mladé a mladými aj navždy ostaneme.“ Slovo staroba vyčleňujú zo svojho slovníka ako slovo, ktoré znehodnocuje toho, ku komu ho priradíme. Myslím si, že strach použiť ho vypovedá čosi dôležité o spoločnosti, ktorá ten strach plodí a živí. S takou spoločnosťou, kde sa človek bojí povedať, že starne alebo už je starý, aby nebol znevýhodnený alebo prehliadaný, niečo nie je v poriadku, je to o nej zlý signál. Ak si osvojíme tento strach, osvojíme si aj názor, že staroba predstavuje iba úpadok, nedostatok, stratu, nie je nijakou hodnotou, a otvárame sa všetkým tým hrám, do ktorých spoločnosť jednostranne očarená ideálmi mladosti vháňa svoju staršiu a starú populáciu. Myslím tým najrôznejšie hry na omladzovanie, na predstieranie večne mladých, teda aj zdravých, výkonných, ziskotvorných – a spoločensky žiadaných… Faktom je, že už sa neviem tak pružne hýbať, ako som sa vedela predtým, moje prechádzky sú oveľa kratšie, ako bývali pred rokmi, dokonca mám od jari paličku a priznám sa, že psychicky sa s ňou vyrovnať nie je celkom ľahké, pribúdajú diagnózy, pri fyzickej práci sa unavím oveľa skôr ako v minulosti, ale môžem preto starobu vymedziť len ako stratu, ako čosi iba negatívne, nedostatkové? Sama na sebe vidím, že vekom aj čosi získavam. Niečo, čo by som bez zostarnutia, teda bez nažitých rokov, nikdy nemohla získať, a to sú práve tie veci, ktoré súvisia so zmenou pohľadu na priority a hodnoty, s tým, že napríklad musím prijať isté limity, paradoxne, tie mi však zase niečo nové otvárajú, niečo nové mi umožňujú a vďaka týmto posunom mi sčasti preformulovali moju filozofiu života, medziiným môj postoj k času alebo vnímanie toho, čo sa bežne pokladá za aktívne alebo pasívne. Novosť pohľadu vynikne najmä v konfrontácii so súčasnou dobou, v ktorej je všetko podriadené diktátu rýchlosti, navonok zameranej efektívnosti, úspešnosti, v konfrontácii so spoločnosťou, v ktorej platí heslo: nielen čím viac, ale aj čím rýchlejšie; čoho dôsledkom je všade panujúca hektika, stres, strata zmyslu pre mieru, strata trpezlivosti. Staroba akoby mi umožnila uvidieť aj rub týchto tendencií.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *