2019 01 NezostarnešEsejistický KapitálNezaradenéNech čas plynie ako hudba a kultúrne vzory pôsobia ako botulotoxín

Táňa Sedláková9. januára 2019116

Starnutie. Starý. Staroba. Aké obrazy sa pri týchto slovách rodia vo vašich mysliach? S akými skúsenosťami sa tieto obrazy spájajú a ako sa pri nich cítite? Slovenčina – spevavý jazyk s plnými priehrštiami mäkučkých výrazív – sa veru nemôže pýšiť tým, že by tieto slová obsahovali významové nánosy, ktoré by nám na tvárach okrem náznakov horizontálnych čiar vyvolali aj výraz zvedavý. Starnúť, opotrebovať sa, kaziť sa. Niektorí z nás by tieto slová pre ich konotácie najradšej zo svojich slovníkov úplne vyškrtli. Zabudli by na ne, prepočuli by ich a možno by dokonca radi prehliadli aj to, čo označujú – bytie v čase. Je však pravdepodobné, že skôr ako „časom sa kaziaceho človeka“ potrebujeme opraviť spôsob, ktorým týmto slovám dodávame významy, a na pamäti by sme pritom mali mať aj celý kontext, v ktorom diskutujeme.

Bytie v čase ako biologický úpadok. A to je všetko?   

Starnutie je prostým bytím v čase. Deje sa nepovšimnute, od samého začiatku, vrátane momentu, ktorý práve prebieha, a bez jednoznačného bodu nárazu v podobe vysokej torty s krémovou päťdesiatkou alebo šesťdesiatkou. Existujeme v čase, sme, starneme. Celkom prirodzene a ľahučko, gravitáciou prišpendlení k zemeguli a v jej časopriestorových pravidlách, dostávame možnosti vyvíjať sa. Možnosti spoznávať, učiť sa z vlastnej skúsenosti a skúseností druhých, stávať sa komplexnejšími, tvoriť viac či menej kvalitné vzťahy a viac či menej úspešné systémy. Napriek tomu, že je to také jednoduché, starnutie v súčasnosti ako prirodzený celoživotný proces nevnímame a stotožňujeme ho predovšetkým s úbytkom buniek, poruchami orgánov, chorobou, prípadne samotou, depresiou a závislosťou od druhých. Tento trend nášho uvažovania o plynutí životného cyklu následne generuje rôzne typy obáv, strachov, zahanbení a celú reťaz obmedzení ďalších možností, ktoré popisujú aj niektoré texty v tomto čísle Kapitálu.   

Prečo o starnutí uvažujeme takýmto jednostranným spôsobom? Čiastočne a azda aj prirodzene preto, že po uplynutí času prichádza smrť ako opak života. Do veľkej miery však preto, aké „hodnotové podlažia“ sú medzi nami v súčasnom sociokultúrnom prostredí oceňované a vyhľadávané, a aké, naopak, prehliadame alebo odsúvame do úzadia. A áno, nosí sa predovšetkým mladosť ako jednoznačná nositeľka rastu, úspechu a pokroku. Oceňuje sa produktivita a s ňou spájaná ambicióznosť, rýchlosť a výkonnosť v práci či vo voľnom čase (ak nejaký zostal), práca na sebe a svojom osobnostnom rozvoji. Trendy je tiež nezávislosť a samostatnosť, prípadne ďalšie hodnoty, okolo ktorých je vystavaná súčasná konzumná a individualistická spoločnosť. Toto sú sily, ktoré napínajú naše každodenné úsilia a formujú naše očakávania, voľby a preferencie vrátane toho, akým spôsobom vnímame a prijímame vlastné starnutie a starnutie ďalších ľudí okolo nás.  

A keďže myslieť dualisticky máme v neskonalej obľube, starnutie zostáva na druhom – spravidla menej obľúbenom – brehu rieky ako nepopulárny opak úspechu mladých, produktívnych a samostatných ľudí. Na tento breh sa najradšej pozeráme z diaľky. Tak je to pohodlné, tak je to menej riskantné. Pri pohľade z diaľky však človek stráca citlivosť pre detail, čo v kontexte starnutia môže znamenať aj obmedzenú šancu na učenie sa zo skúseností druhých, ktorou prejdeme – pri dostatočnom šťastí a zdraví – raz aj my sami. A tak ako sa nám Tatry z vrchu Kráľovej hole zdajú „len“ modrým zhlukom vysokých kopcov, tak sa nám život šesťdesiatosemročného a deväťdesiatdvaročného človeka z diaľky javí ako jednofarebné územie staroby, a prekladateľka svetových románov, predavačka kryštálu aj zakladateľ prvého hydrovýskumného ústavu ako dôchodcovia tucet rokov po svojom „produktívnom odbobí“.

Prehliadané rozpaky z veku

Esejistka a kritička Susan Sontag v jednom zo svojich rozhovorov s Jonathanom Cottom upozornila: „Starí ľudia majú v neprimeranej miere rozvinutý pocit menejcennosti. Sú v rozpakoch z toho, že sú starí, a my všetci si tieto rozpaky až do istého bodu nevšímame a prehliadame ich.“ Sontag už v polovici osemdesiatych rokov opakovane upozorňovala na to, že polarizácia mladý – starý a polarizácia mužský – ženský sú dva prevládajúce typy stereotypov, ktoré nás uväzňujú v obmedzených možnostiach. Hodnoty spájané primárne s mladosťou (a mužmi) sú v našom prostredí stále považované za normy, ostatné hodnoty následne za menejcenné. Želateľným stavom je snáď vytváranie priestorov pre výber z viacerých ako dvoch možností a podpora druhých – starších aj mladších (ženy aj mužov) – v tom, aby boli schopní robiť rozhodnutia sami za seba a zaujali čo možno najslobodnejší postoj (okrem iného) aj k životu vo vyššom veku. Postoj, ktorý by bol v ideálnom prípade oslobodený od predstáv o starnutí ako o výlučne biologickom chátraní osamelých a depresívnych babičiek a dedkov s palicami, prípadne naopak predstáv o nikdy nekončiacej aktivite upravených sivovlasých (škandinávskych) seniorov s konštantným žiarivobielym úsmevom.

Podľa feministky Margaret Morganroth Gullettovej (2004, 2011) a ďalších teoretičiek a teoretikov z oblasti cultural a ageing studies, stereotypy o starnutí, ktoré prevládajú v západných spoločnostiach a sú založené na biologickom determinizme, od nás vyžadujú, aby sme nepopierali telesné aspekty starnutia, ale tiež vnímali, že starnutie je okrem biologickej skúsenosti aj sociálnym a kultúrnym konštruktom. Naše osobné predstavy o ňom – pozitívne, negatívne aj tie nejednoznačné – sú preto výrazne formované kultúrnymi interpretáciami, ktoré na nás pôsobia. A ak medzi nami prevládajú výlučne obávané obrazy staroby ako biologického úpadku, ktoré metaforicky fungujú ako čierna diera pohlcujúca ostatné varianty, potom je na mieste pýtať sa otázky, aké efekty tieto dominantné konštrukty spôsobujú a tiež komu ich dôsledky vyhovujú.

Práve dôsledky rozšírených vekových stereotypov a akceptované a prehliadané zážitky diskriminácie na základe veku – napríklad na trhu práce, ale aj v zdravotníckych a sociálnych inštitúciách či v našich každodenných vzťahoch a konverzáciách – vytvárajú „úzkostiplné vrásky“ v sebaponímaní niektorých ľudí a takisto bariéry medzi rôznorodými ľuďmi, a tým zbytočne zabraňujú potrebnému prenosu vedomostí, zručností a skúseností v našich medzigeneračných vzťahoch. Platí preto, že skôr ako obavy zo starnutia samotného sú na mieste obavy z rozšíreného a akceptovaného ageizmu, a teda stereotypizácie a diskriminácie na základe veku. Celkom priamo to popísala spisovateľka a aktivistka Ashton Applewhite (2016): „Nie fakt, že ženy majú vagínu, robí ich život ťažším. Dôvodom je sexizmus. Nie láska k mužovi je tá, ktorá robí životy gejov ťažšími. Môže za to homofóbia. A nie je to plynutie času, ktoré robí starnutie o toľko ťažším, než by malo byť. Je to ageizmus.“

Metaanalýza štúdií, ktoré sa zaoberali vplyvom vekovo stereotypizujúcich podnetov na výkon starších ľudí v rôznych oblastiach, potvrdila negatívne účinky týchto podnetov na pocit sebahodnoty a výkony predovšetkým v oblasti kognitívnych schopností (Lemont, Swift, Abrams, 2015). Podobne ako výskumy iných autoriek a autorov, aj táto metaštúdia poukazuje na to, že pod vplyvom negatívnych vekových stereotypov sa výkony starších ľudí v oblasti pamäti a pozornosti, niektoré ukazovatele telesného zdravia, miera sebaúcty a dokonca aj subjektívny pocit spokojnosti so životom znižujú a dochádza k efektu sebanaplňujúceho sa proroctva. Zjednodušene povedané, ak denne pozeráte televíziu, v ktorej sú staršie hrdinky seriálov spravidla nevrlé a neatraktívne dôchodkyne, ktoré sa sťažujú na choroby a v strede každej vety im vypadnú dve slová, alebo opakovane počúvate v televíznych správach hovoriace hlavy roztomilých osamelých babičiek s vždy napečenými koláčmi, o ktoré nikto nestojí, potom tieto obrazy veľmi pravdepodobne (a spravidla už oveľa skôr ako v neskoršom veku) na váš vlastný pocit sebahodnoty a sebaúčinnosti pôsobia ako ubíjajúce. Sami starší ľudia potom môžu byť a sú tými najčastejšími nositeľkami a nositeľmi vekových autostereotypov.

Samozrejme, existujú výnimky, ktoré od vekových stereotypov „chránime“, a/alebo výnimky, ktoré sú voči ich internalizácii „odolné“. Sú nimi napríklad niektorí verejne známi ľudia, často naši vlastní príbuzní a pre mnohých tiež tí, ktorí vlastnou aktivitou a snažením dokázali týmto stereotypom „vzdorovať“. Emíliu Vášáryovú, Ivana Štrpku alebo Micka Jaggera by sme asi ťažko nazvali pri vstupe do električky na Obchodnej dôchodcami a našu vlastnú mamu by sme lekárovi na chirurgii veľmi pravdepodobne neopisovali ako „zlatú babičku“. Platí však, že internalizácia ageistických stereotypov môže byť a je nebezpečná, pretože do životov niektorých (starších) ľudí – a nie je ich málo – prináša zbytočné obavy, rozpaky a zahanbenia z nedostatočnosti či menejcennosti, a to na miestach, kde iní – spravidla tí, ktorí mali počas svojho života dostatok príležitostí a disponujú dostatkom sociálneho a kultúrneho kapitálu cítia slobodu.

Kontinuum „Na mne už nezáleží. Som na to starý…“ až „Vek je len číslo…“

Pre časť ľudí sa vekové stereotypy stávajú očakávanou realitou, v ktorej sa prestávajú vnímať ako aktérky a aktéri. Pohodlne sa do nej usadia a… čakajú. Na povšimnutie, pomoc, na tému valorizácie dôchodkov, na to, kým konečne prídu vnúčatá zjesť upečené koláče. „Som na to už príliš stará/starý…“ Stará na modré šaty/účes z časopisu/príjemný zážitok.  Starý na možnosť dobrovoľníctva/novú milujúcu partnerku/náštevu vianočného večierka/bicykel a tak ďalej. Výsledkom týchto rôznych súvah je spravidla spojenie „príliš starý“, a to ešte skôr, ako zvážim svoje túžby a vyhodnotím aktuálne možnosti. V tomto scenári sa z jedinečných ľudí a výnimočných aktérov často bohužiaľ predčasne a dobrovoľne stávajú „čakajúce rezignované objekty“. O tom, komu táto situácia vyhovuje, nechám premýšľať politológov, politických stratégov a kritikov farmaceutického priemyslu.

Iná časť ľudí pri prvých rozpakoch z veku preberá ešte výraznejšie „hodnoty poľa, v ktorom sa hrá“. A keďže v našom hracom poli platí, že hodnotu má ten, kto je mladý, výkonný a samostatný, vyhráva scenár „forever young“, často spojený s kolotočom nákladného boja s vlastným starnutím. „Vek je len číslo, zabudni naň!“, „Tento nový krém na trhu vás zbaví vrások a vaša pleť nadobudne pružnosť ako v mladosti“, „Po tejto diéte, týchto zhyboch, zákrokoch a v tejto košeli vo farbách roka budete mať opäť tridsaťpäť“. Za pocity zdanlivej bezvekosti platíme anti-ageing businessu a niektorým častiam rýchlo sa vyvíjajúcej anti-age medicíny. Ako oddané a nekritické konzumentky a konzumenti anti-age reklamy, produktov a služieb bojujúcich proti telesným známkam starnutia okrem iného aj legitimizujeme ageizmus a sexizmus.

Kultúrne reprezentácie starnutia rozšírené okolo nás teda zavážia. Tie v marketingu, vyjadrení lekárov a iných odborníkov, tie v televízii, literatúre aj vo filmoch. A naším šťastím je fakt, že okolo nás existujú aj jednotlivci, ktorí nechávajú čas plynúť ladne ako hudbu a sú si vedomí vlastnej hodnoty bez ohľadu na to, ktorý rok práve ukazuje kalendár, kto je na obrazovkách TV shows a koľkokrát počas dňa im kontextová reklama ponúkne botulotoxín, ktorý má zahnať predpokladanú úzkosť z diktátu normy do kúta.    

Všímavé advokátky a advokáti proti ageizmu  

Narastajúca stredná dĺžka života aj demografické trendy poukazujú na to, že našu spoločnosť, inštitúcie a vzťahy bude potrebné, okrem prebiehajúcej klimatickej zmeny,  migrácie, globalizácie a digitalizácie, pripraviť aj na vyšší počet dlhšie žijúcich ľudí. V takomto prostredí budeme potrebovať vystúpiť zo začarovaného kruhu dualistického premýšľania a opustiť refrény mladý – starý, aktívny – pasívny či produktívny – neproduktívny. Na miestach, kde dnes delíme realitu ostrím noža na dve jasne hodnotovo zaťažené a oddelené polovice, budeme potrebovať solidaritu a vzájomnosť. Potrebné bude tiež povzbudzovať čo najväčší počet ľudí okolo nás (špeciálne zamestnankyne personálnych agentúr či študentov personálneho manažmentu) v tom, aby nezabúdali na práva ľudí, ktorí majú výrazné a opakujúce sa problémy s vekovou diskrimináciou na trhu práce dlho pred formálnym odchodom do dôchodku, čo následne formuje okrem iného aj to, ako obdobie na dôchodku trávia (Neumark, Burn, Button, 2017). Nemôžeme zabúdať ani na práva starších ľudí s neistotami okolo vlastného zdravotného stavu alebo trvalou disabilitou, ktorých sa dotýka kvalita – či skôr nekvalita – obrovských sociálnych a zdravotníckych zariadení s nedostatkom kvalifikovaných zamestnankýň a zamestnancov, ageistická komunikácia lekárov/lekárok a farmaceutov/farmaceutiek v nich či absencia efektívneho zákona o dlhodobej starostlivosti na úrovni legislatívy. Nezabúdajme ďalej na práva tých ľudí, ktorí sa o starších ľudí s hendikepom dennodenne a často bez adekvátnej finančnej odmeny a pozornosti okolia starajú. Buďme všímaví k neformálnym poskytovateľom starostlivosti v našich rodinách, profesionálnym opatrovateľom a opatrovateľkám, sanitárom a sanitárkam a zdravotným sestrám a zdravotníkom, ktorí poskytujú psychicky a telesne náročnú dlhodobú starostlivosť ľuďom na Slovensku aj v zahraničí. Myslime tiež na tých starších ľudí, ktorí sú dnes na okraji nášho záujmu, a ak je to možné, vťahujme ich do deja, pýtajme sa ich na ich predstavy a podporujme ich v tom, aby pomenúvali záujmy, ktoré majú, a problémy, s ktorými žijú, a aby spolu s nami hľadali ich riešenia.

Iba v otvorených a rovnocenných medzigeneračných vzťahoch bez zbytočných bariér a stereotypov dochádza k potrebným obojsmerným transferom vedomostí a skúseností. A iba vo vekovo rôznorodých komunitách a spoločenstvách dokážeme kontinuálne postupovať k lepšej kvalite života pre všetkých. Možno niektorých z nás čakajú časy, keď budeme mať dostatok možností a nadhľadu zostarnúť podľa vlastných predstáv a kvalitne. Naše vlastné telá možno raz budú dopĺňať technológie (snáď dostupné pre čo najväčší počet ľudí), ktoré čiastočne odstránia naše obmedzenia alebo iné výzvy. Uvidíme. Už dnes však môžeme pre seba aj druhých vdýchnuť do týchto tém čerstvý vzduch.

 

Táňa Sedláková

Autorka je sociálna psychologička, pôsobí na Fakulte sociálnych štúdií MU a v OZ Zrejme

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *