Rozlúčka s „postavou k podpírání“

Vladimír Barborík17. mája 202255

Nad posledným zväzkom edície denníkov Pavla Juráčka

„Ak svoje myšlienky nezamlčiavame, ale zapisujeme ich, tak sa priznávame k svojim úvahám, ktoré sú, v tom lepšom prípade, v súlade s okamihom a miestom svojho vzniku. Nenádejame sa, že budeme pozajtra, keď si budeme myslieť opak, múdrejší. Sme takí, akí sme. Držíme pero ako ihlu seizmometra a vlastne to nie my píšeme; ale sme písaní. Písať znamená čítať sám seba.“

Max Frisch: Denníky 1946 – 1949, preklad: Zuzana Demjánová

Zvonku to vyzerá ako romantický príbeh umelca umierajúceho v zabudnutí, ktorý desať rokov po smrti začína žiť hviezdny „druhý život“. Keď sa scenárista a režisér Pavel Juráček (1935 – 1989) v roku 1983 vrátil zo Západného Nemecka, v Československu, ako citne napísala jeho posledná manželka, „nikdo na něj nečekal, nikdo ho nepotřeboval“. A naraz akoby sa jeho duch vynoril z „kopy plesnivých zošitov“, ako nazýval denníky, ktoré si s premenlivou intenzitou viedol takmer štyridsať rokov. Skvele pripravený výber Deník 1959–1974 (2003, editor Jan Lukeš), sústredený na Juráčkove najlepšie tvorivé roky a prudký pád na začiatku normalizácie, upriamil pozornosť čitateľskej obce a kritiky na režiséra asi najťažšie uchopiteľných filmov československej novej vlny, dovtedy doma i vo svete ukrytého v tieni slávnejších generačných druhov (Menzel, Chytilová, Forman, Němec…).

Život po živote

Od vydania Deníka 1959–1974 môžeme [Read More]

Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri:

Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.