Rozlúčka s „postavou k podpírání“

„Ak svoje myšlienky nezamlčiavame, ale zapisujeme ich, tak sa priznávame k svojim úvahám, ktoré sú, v tom lepšom prípade, v súlade s okamihom a miestom svojho vzniku. Nenádejame sa, že budeme pozajtra, keď si budeme myslieť opak, múdrejší. Sme takí, akí sme. Držíme pero ako ihlu seizmometra a vlastne to nie my píšeme; ale sme písaní. Písať znamená čítať sám seba.“

Max Frisch: Denníky 1946 – 1949, preklad: Zuzana Demjánová

Zvonku to vyzerá ako romantický príbeh umelca umierajúceho v zabudnutí, ktorý desať rokov po smrti začína žiť hviezdny „druhý život“. Keď sa scenárista a režisér Pavel Juráček (1935 – 1989) v roku 1983 vrátil zo Západného Nemecka, v Československu, ako citne napísala jeho posledná manželka, „nikdo na něj nečekal, nikdo ho nepotřeboval“. A naraz akoby sa jeho duch vynoril z „kopy plesnivých zošitov“, ako nazýval denníky, ktoré si s premenlivou intenzitou viedol takmer štyridsať rokov. Skvele pripravený výber Deník 1959–1974 (2003, editor Jan Lukeš), sústredený na Juráčkove najlepšie tvorivé roky a prudký pád na začiatku normalizácie, upriamil pozornosť čitateľskej obce a kritiky na režiséra asi najťažšie uchopiteľných filmov československej novej vlny, dovtedy doma i vo svete ukrytého v tieni slávnejších generačných druhov (Menzel, Chytilová, Forman, Němec…).

Život po živote

Od vydania Deníka 1959–1974 môžeme sledovať postupne sa rozbiehajúci juráčkovský edičný boom. Doteraz je to asi desať zväzkov, ktoré vo viacerých edíciách približujú jeho publicistickú a literárnu tvorbu, no najmä písanie spojené s filmom (scenáre, filmové poviedky, explikácie, kritické články…), pripravujú sa ďalšie. A pred dvomi rokmi vyšli memoáre Juráčkovej tretej manželky D. Horákovej s veľavravným titulom O Pavlovi (v Kapitáli 10/2020 recenzoval D. Želinský). Ale svoje centrum, okolo ktorého sa točí všetko ostatné, si aktuálna recepcia Juráčkovho viacvrstvového tvorivého odkazu – vrátane vrcholných filmov Postava k podpíraní (1963) a Případ pro začínajícího kata (1969) – našla v denníkoch. Nakladateľstvo Torst v druhej polovici minulého roku zavŕšilo Deníkom IV. 1974–1989 rozsiahly projekt ich nového vydania v štyroch zväzkoch, každý v asi tisícstránkovom objeme.

Pri pohľade zvonku to vyzerá ako klasicizácia: hrubizné, typograficky luxusne vybavené bachanty, veľkorysé edície, ktorým neunikne ani najmenší zdrap popísaného papiera z pozostalosti… Nedajme sa však zastrašiť prvým dojmom. Čítavosť a sugestívnosť Juráčkových denníkov má zdroj v autorovej schopnosti spojiť na prvý pohľad nespojiteľné – filmový kritik Jiří Cieslar ho charakterizoval ako „člověka spojitých protikladů“ –, teda využiť všetky, aj zdanlivo vylučujúce sa možnosti žánru. Tak napríklad: uplatňovať tradičnú diferenciu medzi „autenticitou“ a „štylizovanosťou“ či literárnosťou na Juráčkove osobné záznamy nevedie k ničomu. Aj pomimo denníka bol Juráček sebavedomý, štýlovo suverénny, formulačne presný a zároveň mimoriadne sebakritický pisateľ s presným cítením žánru: „… já považuju žánr za strašně důležitou věc, protože žánr je řád, protože žánr jsou pravidla… Svoboda, která je nechce respektovat, není svobodou, ale blbostí. […] Neboť co by to byl za hovado třeba hrnčíř, který by se rozhodl, že udělá něco, co svět neviděl, a vyrobil by hrnec bez dna!“ Citát nie je z denníka, ale z explikácie k filmu Případ pro začínajícího kata, no práve o tej J. Cieslar napísal, že „vznikla z ducha a stránek Juráčkova deníku“. Je rozdiel, ale nie rozpor medzi jeho tvorbou pre film a privátnym písaním: v denníkoch viackrát vyjadril predpoklad či vieru, že raz budú zverejnené, aj do evidentne „chlebových“ scenárov dokázal vpísať niečo osobné, nehovoriac už o dvoch filmoch, ktoré naozaj považoval za svoje. Štýlové kvality Juráčkových privátnych zápiskov sú vo vyváženom pomere k relevancii ich námetových východísk. Autor žil v správnom čase a vedel byť na správnom mieste, pričom správny čas pre denník nemusí znamenať dobré časy pre autora či spoločnosť.

Juráček sa pohyboval v atraktívnom a lukratívnom, na podnety bohatom prostredí filmu šesťdesiatych rokov ako jeho koncepčný pracovník a relevantný tvorca. Bola to doba, v ktorej o niečo išlo, podobne ako aj v nasledujúcom dvadsaťročí, i keď Juráček ponúkajúcu sa rolu dejinotvorného subjektu nebral vždy rovnako vážne. A bol to aj dramaturgicky dobre vystavaný príbeh vzostupu a pádu. Hoci pisateľ autentického denníka o celku života môže len tušiť, hoci otvorenosť do budúcnosti je základnou podmienkou tohto žánru vo vzťahu k autorovi, pre čitateľa a čitateľku sú dramatické životné zvraty rovnako príťažlivé ako v románe.

Denník a jeho zdroje

Ak čítame Juráčkove denníky ako príbeh, štvrtá kniha by sa dala charakterizovať ako „pád“. Takéto zovšeobecnenie však vnáša do recepcie osvojenú literárnu a spoločenskú perspektívu, kým tá autorova taká jednoznačná nie je. No neistota začína pri tom najvlastnejšom, teda pri denníkovom charaktere knihy, pri zdrojoch, z ktorých vychádza. Nie vždy ide o intencionálne denníkové záznamy. Veľkú časť tvoria zápisy z diárov, niekoľkoslovné záznamy o dni, operatívne sumáre životnej prevádzky (výdavky, nákupy, enumerácie vypitého alkoholu), krátke vety týkajúce sa vzťahov a k nim pridané značky zastupujúce opakované dianie (hviezdička = súlož). Súčasťou vydania sú aj listy či náčrty nerealizovaných projektov. Nerovnorodosť zdrojov však dobre odráža osciláciu medzi prevádzkou a príbehom, v diároch je zachytený aj obraz normalizačnej každodennosti, hoci Juráček určite nebol štatistickým občanom. Deník IV nemá kontinuitný charakter, absentujú záznamy z rokov 1984 – 1986, posledné dva roky Juráčkovho života sa zmrštili do pár desiatok strán poznámok zapísaných do diára.

Vlastný denník začína až po tristo stranách a má podobu autoterapeutického návratu k písaniu ako takému a k sebe, bez ohľadu na obsah: „Člověk, jenž se po obrně učí znovu chodit, zajisté nepřemýšlí, proč kráčí, kam kráčí a kam chce dojít, jde mu o chůzi samotnou; teprve později se začne zabývat cíli…“. Na chvíľu to pomáha: „Ale opravdu je mi líp. Hle, dám podmět k přísudku, dám slovo ke slovu, hle, je z toho věta, jíž lze rozumět a jež má hlavu a patu, a člověk si hned myslí, že z něho po nějakém čase bude Shakespeare nebo Dietl“. Aj tu, tak ako v predchádzajúcich denníkoch, je samotné, neustále spochybňované písanie jedným z leitmotívov: „Teď se stylizuji. Sleduji se. Dávám pozor, co píšu, dávám pozor, jestli se mi to líbí.“

Pomery: urazený na dejiny

Svoj život v súvislosti s vonkajšími okolnosťami zachytáva Juráček ako proces postupnej abdikácie zo spoločnosti a dokonca aj z „dejín“: „… jsem uraženej na historii, na dějiny…“. V roku 1971 ho normalizačné vedenie českého filmu prepúšťa z Barrandova kvôli protiokupačným postojom, odvtedy je bez zamestnania a pravidelného príjmu, existenčne sa nezabezpečí ani počas pobytu v zahraničí, a napriek podpisu Charty 77 sa nezaradí ani medzi disidentov. Skúša sa udomácniť na vidieku, v dome neďaleko Slapskej priehrady, a chvíľami dokáže mať radosť z najobyčajnejších vecí („V Praze jsem ve dne neměl o co přijít, ale tady je mi líto přicházet o slunce, o déšť, o rosu, o zvířata, o les, o vítr…“), obyčajných ľudí („Dopoledne jsem strávil s telefonisty, kteří na plácku vyměňovali vyvrácený sloup.“) a obyčajného života, z varenia či rúbania dreva („Dost práce, ale protože se mi to líbilo, dvakrát nebo třikrát jsem si znovu oblékl větrovku a šel pracovat ještě jednou.“). Stretávame sa s ním v prekvapivej podobe suseda, bodrého krčmového kumpána a kartára, ktorý vie veľa vyhrať a ešte viac prehrať, prekvapivej vzhľadom na jeho dovtedajší spoločenský status umelca a intelektuála. Akokoľvek zvláštne môže pôsobiť táto znovuobjavená (?) plebejskosť či ľudovosť u výsostného individualistu Juráčka, uvoľnené anekdotické zápisky venované krčmovo-susedskému spoločenstvu patria k najsilnejším a najšťavnatejším pasážam jeho posledného denníka, pričom vyvracajú to, čo si ich autor často pripisoval – že vie písať len o sebe. Nebol by to Juráček, keby vzápätí nepoprel nastolené a po stránkach venovaných lokálnemu spoločenstvu sa opäť nezaoberal smútkom, ktorý mu prináša samota – a keby napokon sám nespochybnil oprávnenosť svojich sťažností na osamelosť, keď mu pohľad do diára prezradí, že v uplynulých troch mesiacoch strávil polovicu nocí s niektorou zo štyroch žien, ktoré ho vtedy navštevovali (nerátajúc do toho „jakousi děvku“, ktorá nemá meno). Bol človekom „medzi“, najmä medzi viacerými ženami, o ktorých písal ešte nedotknutý politickou korektnosťou („Protože si ustavičně kladu otázku: Jsou ženský lidi? A znovu si na ni odpovídám: Ne, nejsou.“). Ale aj medzi „chcem“ a „mal by som“, pričom jednoznačne volil „nechce sa mi“, medzi potrebou nezávislosti a doliehajúcou samotou, medzi potrebou domova a rodiny („Jak by ostatně mohlo někoho napadnout, že mým nejvroucnějším snem je život na Starém bělidle.“) a neschopnosťou udržať si ich („Nemám domov a nejsem si jist, jestli o něj stojím.“).

Ešte raz – prečo ho čítame? Juráčkova vyhrotená protikladnosť niečo v nás oslovuje viac ako všetky vzorové príbehy, rozumieme jej, aj keď ju sami „vyžiť“ nevieme. Vo svojej podstate sú jeho denníky antivýchovným románom, resp. románom výchovy zlým príkladom, rozprávaním o premárnených šanciach, premárnenom talente a premárnenej dôvere blízkych. Svojou vypätou subjektivitou napĺňajú podstatu žánru, ktorý znesie všetko, avšak s podmienkou osobného ručenia.

Publikovaním štvrtej knihy Juráčkových denníkov v edícii vydavateľstva Torst sa uzatvára druhý, literárny život protagonistu. Lúčime sa s tvorcom filmu s dvojznačným názvom Postava k podpírání: Pavel Juráček asi nedokázal byť nikomu dlhodobou oporou, no sám dôrazne odmietal, aby niekto podoprel jeho.

Pavel Juráček: Deník IV. 1974–1989. Torst, 2021.

Autor je literárny historik a kritik