2018 10 ČeskoslovenskoFeministický KapitálRiadny plat nad všetku mravnostnú políciu!

Eva Gatialová9. októbra 201814

Ako vnímali české ľavicové feministky v prvej Československej republike ženskú otázku?

Názory československých prvorepublikových ľavicových feministiek na úlohu ženy v spoločnosti, materstvo, manželstvo a iné aspekty života patrili medzi najkontroverznejšie a zároveň najprogresívnejšie názory nielen v spoločenskom a politickom diskurze, ale aj v rámci vtedajšieho feministického hnutia. K postaveniu žien v spoločnosti sa snažili pristupovať v kontexte spoločenského a ekonomického zriadenia, hospodárskej situácie a patriarchálne nastavenej spoločnosti.

 

Manželstvo, materstvo a „štrajk rodičiek“

Téma materstva výrazne rezonovala v diskurze feministického hnutia v rokoch 1918 – 1945. Ľavicové feministky odmietali mystifikáciu materstva a vnímali ho veľmi pragmaticky – ako sociálny akt, ktorý si vyžaduje zabezpečenie určitých podmienok. Ak tieto podmienky nie sú zabezpečené, spoločnosť nemôže od ženy žiadať, aby rodila deti.

Priekopníčka ľavicového feminizmu a anarchosyndikalizmu[1] Luisa Landová-Štychová prišla s ideou „voľného materstva“, ktorá vychádza z presvedčenia, že materstvo a jeho odmietanie, odďaľovanie a plánovanie sa dá považovať za rovnako dôležitý druh boja proletariátu ako triedny boj. Dodávala, že ten, kto chápe socializmus ako oslobodenie každého človeka bez výnimky, nutne dospeje k logickému záveru, že plodenie detí nie je privátnou záležitosťou, tak ako ňou nie je náboženstvo, politické presvedčenie, hospodárske postavenie, zdravie a nakoniec celá výchova človeka.
„Štrajk rodičiek“ si nepredstavovala v takom rozsahu ako napríklad štrajk v továrňach – ženy podľa nej nemali prestať rodiť úplne, ale začať rodičovstvo a počatie dôsledne plánovať a pred nechceným počatím sa aj náležite chrániť.

Ako argument za plánované materstvo predkladá tvrdenie, že časté pôrody ženám škodia fyzicky aj psychicky. Unavená matka, ktorá má viac detí, než dokáže zvládnuť,  zanedbáva ich výchovu, čím sa vytvára začarovaný kruh.

Na druhej strane však materstvo nemôže byť žene ani odopierané. Socialistky a komunistky, tak ako väčšina prvorepublikových feministiek, aktívne bojovali proti celibátu učiteliek[2] a napriek výraznej kritike materstvo považovali za najposvätnejšie zo všetkých prirodzených práv človeka.

            K téme materstva sa vyjadrovala aj poslankyňa a politička Anna Malá, ktorá presadzovala koncept „revolúcie všedného dňa“. Každodenná revolučná činnosť ženy matky mala spočívať v aktívnej komunikácii s okolím, ktoré by mala presviedčať o názore, že materstvo nemôže zostať výsostne privátnou záležitosťou. Do diskurzu ako jedna z prvých vnáša pojem otcovstva – to je v podstate len mužskou formou materstva a mala by mu byť pripisovaná rovnaká dôležitosť. Kritizovala všeobecne zaužívaný názor, že materstvo je primárnou úlohou ženy a až ako matka sa stáva žena plnohodnotnou bytosťou. V umelo vytvorenom „kulte materstva“ videla alibizmus zo strany mužov, ktorý mal zabezpečiť, aby ženy pokorne prijali svoj osud.

 

Prostitúcia a kupovanie sexu

Prostitúcia bola v prvorepublikovom období pokladaná za hlavnú príčinu šírenia pohlavných chorôb, a tak boli zákonom § 14 z roku 1922 zrušené všetky nevestince a každý pokus o ich znovuotvorenie sa trestal podľa trestného zákona o kupliarstve.

Prostitúcia ale naďalej prekvitala v prostredí kaviarní, vinární a barov. Ľavicové feministky kritizovali stanovisko umiernenejších kolegýň, ktoré sa namiesto systematického riešenia snažili ženy „umravniť“, aby si vybrali „slušný život“ a chudobu namiesto zárobku.

Socialistky a komunistky sa zamýšľali nad príčinami, ktoré hľadali v štrukturálnych nerovnostiach a ekonomickom systéme. Apelovali za rovnakú mzdu pre mužov i ženy a tvrdili, že nízka (nižšia) mzda je jeden z dôvodov, prečo sa ženy začnú živiť prostitúciou: „Riadny plat za riadne vykonanú prácu je nad všetku mravnostnú políciu.“ (Landová-Štychová). Mzdy čašníčok sa napríklad často odvíjali len od sprepitného alebo výšky konzumu zákazníkov. Problematický bol tiež kultúrny aspekt fenoménu prostitúcie a jej dopad na vnímanie žien mužmi. Existencia trhu so ženskými telami vytvárala podľa nich diskurz, v ktorom bolo právo mužov na sex vnímané ako prirodzený rodový údel. Politička Anna Malá píše: „Muž, ktorý si kupuje láskanie ženy, začne okamžite nazerať na ženy ako na tovar. Jeho opovržlivé stanovisko voči prostitútke, ktorej ,lásku‘ si kúpil, prenáša na všetky ženy. Tu pramení mužský zvyk platiť za ženu ,útratu‘, bez ohľadu na to, aké je to pre samostatne zárobkovo činnú ženu ponižujúce.“

 

Umelé prerušenie tehotenstva a plánované rodičovstvo

Počas existencie prvej Československej republiky bola jednou z najkontroverznejších tém problematika interrupcií. V rokoch 1918 – 1945 boli na pôde Národného zhromaždenia podané štyri návrhy na zrušenie zákazu interrupcií, ale ani jeden z nich nebol prijatý. Umelé prerušenie tehotenstva bolo v Československu zlegalizované až v roku 1958. Socialistky a komunistky sa ako jediné, aj v rámci feministického spektra, zasadzovali za legalizáciu interrupcií. Jednotný názor nezdieľali ani členovia a členky lekárskej obce.

Zákon § 144 z roku 1852 trestal potraty z vlastnej vôle i z vážnych zdravotných dôvodov a stanovoval možný trest odňatia slobody až do výšky piatich rokov. Podľa ľavicových feministiek tento zákon bránil ženám disponovať vlastným telom, v čom videli hrozbu pre celú spoločnosť.

Zákaz potratov by v žiadnom prípade nemal slúžiť ako nástroj štátu na zvýšenie klesajúcej pôrodnosti. Štát by mal naopak zabezpečiť vhodné podmienky, aby mala pôrodnosť šancu vzrásť prirodzene, pretože klesá práve z dôvodu nevhodných sociálnych a hospodárskych podmienok v štáte.

Ešte problematickejšie bolo dosiahnuť medzi ľavicovými feministkami jednotnú pozíciu v prípade využívania antikoncepčných prostriedkov. Niektoré zastávali názor, že samotná interrupcia by mala byť formou antikoncepcie. Žiadali dokonca zriadenie verejných ústavov, kde by bola interrupcia poskytnutá každej žiadateľke bezplatne.

Opakom bol názor, ktorý vnímal interrupciu ako poslednú možnosť, ktorej by malo predchádzať používanie dostupných antikoncepčných prostriedkov. Chudobnejšie vrstvy však ochranné prostriedky odmietali – ani nie pre ich cenu, skôr pre ich novotu a nedostatočnú informovanosť. Jedným z argumentov za legalizáciu interrupcií bolo tiež menšie zdravotné riziko v porovnaní s nelegálne a často neprofesionálne vykonaným zákrokom.

Zhodujú sa však vo vnímaní ženy a jej slobodnej vôle. Populačné nároky spoločnosti v tomto prípade stoja až na poslednom mieste, keďže doposiaľ spoločnosť urobila len málo pre to, aby budúcej matke jej úlohu uľahčila. Dodávajú, že tak, ako sú pohlavné styky mužov slobodné a nikto im pod hrozbou väzenia neprikazoval, aby každý takýto styk viedol k splodeniu dieťaťa, takisto to nemôže žiadať od ženy.

Legalizácia interrupcií ako rapídny úpadok morálky?
Avšak väčšina politicky aktívnych žien a mužov mimo socialistického a komunistického ideového spektra zostávala zásadne proti interrupciám. Umelo vyvolaný potrat nevideli ako manifestáciu osobnej slobody ženy ani ako možnosť partnerov rozhodnúť sa, či chcú priniesť dieťa do nevyhovujúcej ekonomickej situácie. Túto možnosť vnímali jednoducho ako nesprávnu. Členka Agrárnej strany Božena Novotná nazvala interrupcie „zlou epidémiou“. Tvrdila, že väčšina ľudí, predovšetkým žien, vníma potrat ako zločin a jeho legalizácia by bola ich hlbokou urážkou. Otázka potratov podľa nej nemala mať čo do činenia s politikou. Je to výlučne otázka morálky a samotný potrat je „nechutným násilným útokom proti zákonom prírody (…), ktorý sa snaží zničiť jeden z jej základných zákonov, zákon života a smrti“.

Podobné stanovisko zaujala aj Anna Honzáková, jedna z prvých vysokoškolsky vzdelaných žien a jedna z prvých lekárok. Návrhy na zrušenie § 144 nazvala „katastrofálnym omylom“, ktorý by mal za následok rapídny úpadok ženskej morálky. Interrupcie mohli podľa nej ženám priniesť vážne zdravotné komplikácie. Aj keď uznávala, že mnohé ženy, resp. manželské páry budú chcieť racionálne obmedziť počet potomstva, jedinú cestu videla v sexuálnej abstinencii, a to aj počas manželstva.

 

Príchod „novej ženy“
Komunistky a socialistky kritizovali obraz ženy, ktorý predkladali ich umiernenejšie kolegyne – oduševnelú ušľachtilú bytosť, ktorá má povzniesť muža „do výšin“ svojou jemnosťou a duchom. Skutočne „nová žena“ nemá na takéto kratochvíle čas, hospodárska situácia ju prinútila starať sa o iné veci. Spoločenský tlak, ktorý ju núti k materstvu, nízka mzda a starostlivosť o domácnosť spôsobujú, že jej život nie je vôbec jednoduchý. Izoláciu domácnosti vnímali ako prekážku v osobnom rozvoji a hospodársku závislosť od manžela považovali za ponižujúcu.

Ľavicové feministky vnímali „tradičný“ typ domácnosti za prežitok – práca, ktorú musela v minulosti žena vykonávať, bola v tom čase ľahko nahraditeľná pomocou nových technológií. Navrhovali zriadiť verejné jedálne a práčovne, aby ženy viac nemuseli tieto činnosti vykonávať doma po príchode z plateného zamestnania.

Napriek všetkým týmto odvážnym a na vtedajšiu dobu pokrokovým názorom ľavicové feministky stále pracovali s premisou, že neplatená práca v domácnosti je úlohou ženy, na deľbu domácich prác medzi partnermi zatiaľ nepomýšľali.

 

[1] Anarchosyndikalizmus je anarchistický smer, ktorý sa snaží o zrušenie klasických kapitalistických ekonomických vzťahov a ich nahradenie samosprávou robotníkov, združených v odborových organizáciách.

[2] Celibát je síce tradične spájaný s mníšstvom, kňažstvom a náboženskými rehoľami, ale v prvých desaťročiach 20. storočia bol v českých krajinách povinný aj pre učiteľky.

 

Autorka je absolventka histórie, feministka a knihovníčka

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *