Americký filozof Fredric Jameson napísal, že ktosi raz napísal: „Je ľahšie predstaviť si koniec sveta než koniec kapitalizmu.“ Bez ohľadu na to, kto prišiel s výrokom ako prvý, táto veta pre mňa vyjadruje hlbokú pravdu o ére kapitalistickej globalizácie. Veľa sa povedalo i popísalo o problémoch a zlyhaniach kapitalizmu v ostatných storočiach, ale možná podoba nekapitalistického sveta je diskutovaná relatívne málo. Príčinou sú sčasti špecifické problémy historickej sémantiky: dnes je takmer nemožné hovoriť o socializme a tobôž o komunizme bez toho, aby sa človek nezaplietol s takzvanými reálnymi socializmami a komunizmami z nedávnej minulosti. Neostáva nám teda iné, než odznova premyslieť globálny kapitalizmus, sociálnu demokraciu a štátne formy, ktoré z nich vzišli. Perspektívu pokrokovej zmeny je potrebné chápať ako dlhodobý proces vyjednávania a kľučkovania; napokon aj prekonania týchto foriem.
Vo svojej knihe The Transnational Capitalist Class (2001) som venoval jednu kapitolu doteraz málo preskúmaným dôsledkom kapitalistickej globalizácie, ktoré možno poňať ako korporátne zmocnenie sa udržateľného rozvoja a (podľa Antonia Gramsciho) vznik historického bloku udržateľného rozvoja. Tvrdím, že vzťahy medzi globálne kapitalistickým a globálne environmentálnym systémom možno najplodnejšie skúmať z hľadiska koalícií, ktoré sa formujú okolo istých bodov v kontinuu, a nie z hľadiska dvoch vzájomne sa vylučujúcich a nezmieriteľných množín spoločenských síl či historických blokov.
Boj o životné prostredie sa začal prejavovať v 60. rokoch minulého storočia v súvislosti s vlastníctvom, redefiníciou a praktickým monopolom verejného vyvlastnenia udržateľného rozvoja, ako sa tento pojem začal označovať neskôr. A nesporne, hoci je myšlienka udržateľného rozvoja omnoho staršia, korporátny záujem o udržateľnosť našich vzťahov s planétou sa začal vážnejšie prejavovať až v 60. rokoch. Pravdepodobným podnetom bola prelomová kniha Rachel Carson Silent Spring (slovensky Tichá jar, 2023), ktorá najprv vychádzala na pokračovanie v magazíne New Yorker a následne vyšla samostatne v roku 1962.
Nepodarené pokusy veľkých amerických korporácií zdiskreditovať ju mali paradoxný výsledok: Rachel Carson a jej podporovatelia/podporovateľky získali v masmédiách priestor hovoriť o environmentálnej kríze. Autorke sa pripisujú zásluhy za podnietenie prudkého rozvoja environmentálneho hnutia v Spojených štátoch amerických aj v zahraničí. Jej kniha sa stala medzinárodným bestsellerom a bola preložená do francúzštiny, nemčiny, taliančiny, dánčiny, švédčiny, nórčiny, fínčiny, holandčiny, španielčiny, portugalčiny, japončiny, islandčiny, hebrejčiny a srbochorvátčiny. Úspech Silent Spring a negatívny obraz, ktorý kniha vytvorila o globálnych korporáciách v USA, vyvolal urgentnú potrebu adekvátnejšej reakcie korporácií na environmentálne problémy.
Je iróniou, že veľká časť environmentálneho výskumu je kritická voči mnohým stránkam kapitalistickej spoločnosti, ale prakticky vôbec nespochybňuje samotný kapitalizmus ani neformuluje otázky ohľadom nekapitalistickej spoločnosti, ktoré by sa mohli týkať dogmy neustáleho rastu, piliera kapitalistickej globalizácie, ortodoxného marxizmu, sociálnej demokracie či rozvojového štátu. Od nich by sa mohla odraziť diskusia o konviviálnom neraste, teoreticky osnovanom aktivistickom hnutí, ktoré sa usiluje o dekolonializáciu fantázie rastu (neustály ekonomický rast ako najvyššie dobro) a ustanovenie nerastu ako „sedliackeho rozumu“ udržateľnej a konviviálnej budúcnosti.
Nerast by mal byť jadrom nášho uvažovania o udržateľnom rozvoji, ekomodernizme a antropocéne – či už by malo byť pozitívne, negatívne alebo kritické. Ak pojem nerastu prepojíme s konceptom „priveľkého“ Donny Harraway a spoločne ich zasadíme do kontextu klasickej Schumacherovej štúdie Small is Beautiful (1973; česky Malé je milé aneb Ekonomie, která by počítala i s člověkem, 2000), začne sa črtať východisko z našej dilemy. Schumacherova kniha spochybnila ortodoxiu kapitalistickej a socialistickej ekonómie, najmä ich posadnutosť rastom. Reakcia na seba nenechala dlho čakať: autor bol označený za crank (v preklade kľuka, hovorovo tiež blázon). Schumacher zareagoval na verbálny útok sebe vlastným spôsobom. „Čo je zlé na crank? Je to predsa malý, jednoduchý nástroj, ktorý si nevyžaduje žiadnu veľkú investíciu, predstavuje relatívne nenásilnú technológiu a zapríčiňuje revolúcie (revolutions, tiež obrátky),“ kontroval.
Nikto však zatiaľ nevyriešil hlavnú dilemu: ako pomôcť najchudobnejším ľuďom zo všetkých kútov sveta k dôstojnejšej životnej úrovni bez prehlbovania ekologických škôd spôsobených ľudskou činnosťou. Veľká časť literatúry venovanej udržateľnému rastu, ktorá sa zaoberá paradoxom Číny, kde sa „milióny podarilo pozdvihnúť z chudoby“ (v metafore rétoriky rastu) s dôsledkom rozvoja celostnej kultúry – ideológie konzumerizmu, robí túto dilemu zvlášť nástojčivou. Ako opakovane konštatuje Naomi Klein v knihe This Changes Everything: Capitalism vs. The Climate (2014; česky Tím se všechno mění – Kapitalismus versus klima, 2023).
Klam spočíva v predstave, že „udržateľná spotreba“ a „udržateľná výroba“ sú v podstate dve strany rovnakej mince. Skutočný problém však podľa mňa nespočíva v „udržaní“ výroby a spotreby, ale v ich úplnej redukcii, čo by zminimalizovalo ich deštruktívny vplyv na všetky ekosystémy a systém Zeme ako celku. Do popredia sa tak opäť dostáva kontroverzná otázka nerastu, o ktorej ešte bude reč. Ba čo viac, ekológovia/ekologičky oddaní udržateľnému rozvoju tvrdia, že „napĺňanie potrieb“, „zvyšovanie kvality života“ a „zvyšovanie environmentálneho výkonu“ sú súčasťou riešenia ekologickej krízy. Lenže nie sú. Sú súčasťou jej problému, najmä čo sa týka rozlišovania skutočných a umelých potrieb a stanovenia všeobecných štandardov ekologicky rozumnej kvality života namiesto podpory rétoriky nekonečného rastu založenom na kultúre – ideológii konzumerizmu. Z dlhodobého hľadiska nemôže nikto získať na deštrukcii schopnosti planéty podporovať ľudský život.
Čo by znamenal nerast v období prechodu k nekapitalistickej komunite, ktorá postupne vystupuje z hierarchického štátu? Po prvé by kultúru – ideológiu konzumerizmu nahradila kultúra – ideológia ľudských práv a zodpovednosti, spomedzi ktorých by na prvom mieste bol vážny záväzok k zabezpečeniu dôstojného a udržateľného životného štandardu pre
všetkých. Zaiste by to tiež znamenalo, že bohatí by prišli o časť svojho majetku a chudobní by ho, naopak, nadobudli. Okrem toho by všetci získali na nemateriálnom bohatstve. Aby sa však tento proces rozbehol, celá kritika kapitalizmu sa musí vzdať nádeje, že všetky pokrokové alternatívy voči nemu sa môžu presadiť priamym napadnutím trhu. Iba tým, že ho odignorujeme, sa totiž môžeme vyhnúť katastrofickým dôsledkom kapitalistickej globalizácie. Môže to znieť utopicky (hoci od minulých aj súčasných utopických komunít sa podľa mňa máme čo naučiť), avšak iba ak si neuvedomíme, že Achillovou pätou globálneho konzumného kapitalizmu je jeho závislosť na spotrebiteľskej suverenite. Spotrebiteľov/spotrebiteľky nemožno donútiť ku konzumu nekvalitného jedla a nápojov, k akceptovaniu mizernej kultúry a k podľahnutiu závislostiam. Ak ľudia nadobudnú odhodlanie sami produkovať jedlo, ktoré potrebujú, nikomu nebude chýbať globálny potravinársky priemysel uprednostňujúci zisk pred výživovou hodnotou a kvalitou potravín. Vplyv kapitalistického marketingu, reklamy a ideologických korporátno-štátnych aparátov je hrozivý. Ak by sa však podarilo priviesť dospelých/é k plnému uvedomeniu si, ako trh poškodzuje ich samých/samé a deti, planéta a všetci jej obyvatelia/obyvateľky by mali nádej.
Pre British Journal of Sociology som recenzoval knihu Degrowth: A Vocabulary for a New Era (D’Alisa et al. 2014), prvý titul o tejto téme v angličtine. Hoci som vyjadril aj výhrady, v kritike som formuloval nasledujúci záver: „Táto kniha by mala byť povinným čítaním pre všetkých študentov/študentky univerzít a uchádzačov/uchádzačky o štúdium na nich. A úrady by ju mali zakázať. Možno by sa, podobne ako vo Fahrenheit 451 (slovensky 451 stupňov Fahrenheita, 2015), na ceste k nerastu pár idealistov/idealistiek naučilo naspamäť niekoľko týchto krátkych a inšpiratívnych básní v próze, ktoré ukazujú, že iný svet je možný. Ak nás však korporátne zmocnenie sa udržateľného rastu čomusi učí, potom ide o poznanie, že nijaké zákazy nie sú nevyhnutné, keďže ideologickí podnikatelia/podnikateľky transnacionálnej kapitalistickej triedy sa už o nerast znepokojivo zaujímajú.“
La Décroissance (Nerast): tak znie názov populárneho francúzskeho mesačníka vychádzajúceho od roku 2004 s rubrikou venovanou „nonsensu neudržateľného rastu“. Sociálne hnutie známe ako Décroissance sa inštitucionálne sformovalo na parížskej konferencii v roku 2008, po ktorej nasledovali podobné podujatia v ďalších európskych mestách. V súčasnosti ide o medzinárodnú výskumnú a aktivistickú sieť, sociálne hnutie s antikapitalistickým zameraním. Existuje množstvo dôvodov, prečo je nerast na trhu myšlienok okrajovým konceptom. Formoval sa prevažne v neanglofónnom svete. Výraz décroissance ako prvý použil sociálny teoretik André Gorz v roku 1972 na verejnej diskusii v Paríži, v rámci ktorej vzniesol otázku, či je zlučiteľný s kapitalizmom. Dodnes nie je zodpovedaná. Medzi teoretikmi/teoretičkami nerastu neexistuje zhoda na nevyhnutnosti kapitalistickej expanzie. Ja zastávam názor, že kapitalizmus by nerast neprežil a že nerast podmieňuje ľudské prežitie na Zemi. Ústredné sociologické koreláty nerastu, ktoré väčšina sociológov/sociologičiek bohužiaľ prehliada, zvyčajne predstavujú zdieľanie, jednoduchosť, konvivialitu, starostlivosť a verejné statky. Moje úvahy o výrobno-spotrebiteľských kooperatívach boli prinajmenšom sčasti inšpirované diskusiami, ktoré podnietil práve koncept nerastu.
Alternatívou k neschopnosti predstaviť si koniec kapitalizmu je pokus o „reformu“ kapitalistickej globalizácie socialistickým smerom. To je tá jednoduchšia možnosť. Akokoľvek náročné je začať si predstavovať koniec kapitalizmu a hierarchického štátu a nevyhnutnosť nerastu, čím dlhšie to odkladáme, tým náročnejšie ich bude uskutočniť.
Leslie Sklair je emeritný profesor sociológie na London School of Economics and Political Science. Je prezidentom Global Studies Association so sídlom vo Veľkej Británii. Vo svojej práci sa zameriava na alternatívy voči kapitalizmu, antropocén a transnacionálnu kapitalistickú triedu. Jeho najnovšia kniha vyšla pod názvom Second
Thoughts on Capitalism and the State (Cambridge Scholars, 2022).
Preložil Martin Makara
Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.
