Degrowth (v slovenčine sa zatiaľ neustálene používajú termíny ako nerast, bezrast či odrast) začína byť predmetom širšej pozornosti, čo súčasne vzbudzuje dôležité otázky týkajúce sa jeho politických stratégií. Tieto otázky zdôrazňujú potrebu prepojenia s ďalšími emancipačnými prístupmi. Aj keď ekosocializmus a degrowth zdieľajú mnohé ciele, ekosocializmus prináša užitočné skúsenosti do diskusie o aktéroch transformácie.
Koncept degrowth a hnutie, ktoré okolo neho pôsobí, si získava v posledných rokoch veľa pozornosti od rôznych spoločenských aktérov a aktériek. Myšlienky a praktiky spojené s environmentálnou udržateľnosťou a so sociálnou spravodlivosťou sú dnes vo všeobecnosti chápané ako pozitívne. A to nielen v očiach aktivistov a aktivistiek, chvália sa nimi aj mnohé verejné inštitúcie a podniky. Konkrétne návrhy degrowth politík, ktoré zahŕňajú napríklad nepodmienený základný príjem a maximálny príjem, demokratizáciu pracoviska, skrátenie pracovného času, ekologickú daňovú reformu či ukončenie investícií do vysoko znečisťujúcej výroby, sú do určitej miery už dnes implementované aj v Európskej zelenej dohode a ďalších nadnárodných i lokálnych politikách.
Napriek tomu, že analyticky sa dá degrowth považovať za radikálny smer, pomerne nekonfliktná implementácia jeho praktických návrhov do zavedených dominantných štruktúr vyvoláva dôležité otázky. Nakoľko sa vlastne politicky a strategicky odlišuje od dnes už obsahovo a emancipačne vyprázdnených konceptov, ako sú „udržateľný rozvoj“ alebo „zelený rast“? Ako môže zabrániť vyprázdneniu a kooptácii dialóg s ďalšími emancipačnými smermi, ktoré takisto zdôrazňujú nutnosť sociálno-ekologickej transformácie, ako sú ekosocializmus a zelený marxizmus?
Spoločné korene a ciele
Ekosocializmus a degrowth zdieľajú viaceré historické korene, veď so samotným francúzskym termínom décroissance pracoval už v 70. rokoch 20. storočia socialista André Gorz. Napriek tomu, že oba koncepty majú spoločnú heterogénnu paletu myšlienkových vplyvov, ktoré formovali ich základné tematické oblasti, existuje významný rozdiel v ich historickom vývoji. Ekosocializmus sa opiera o dlhodobú ľavicovú tradíciu a stojí na viacerých teoretických prúdoch vrátane zeleného anarchizmu, sociálnej ekológie a marxizmu. Aj keď prvé myšlienky stojace za konceptom degrowth boli formulované pred polstoročím, samotný koncept sa ustálil až po roku 2000.
Spoločným cieľom ekosocializmu aj konceptu degrowth je zosúladiť hospodárstvo so sociálnymi a s ekologickými cieľmi. Oba prístupy sú v ostrom kontraste s liberálnymi ekomodernistickými smermi, ktoré hľadajú príčiny ekologickej a environmentálnej krízy v jedincoch, ich (ne)vedomostiach a hodnotách alebo v nedostatočne nastavených tržných rámcoch pri využívaní a spotrebe technológií a tovarov. Hlavným dôvodom krízy je podľa nich skôr to, že náš spôsob života a možnosti spotreby sú formované primárne sociálno-ekonomickým systémom založenom na akumulácii a maximalizácii zisku, neustálom ekonomickom raste a expanzii.
Oba prístupy tak zdôrazňujú význam analýzy výrobných vzťahov a tvrdia, že súčasné nastavenie hospodársko-politického systému vytvára tlak na neustále prekračovanie biofyzikálnych limitov, čo má dopad nielen na environmentálnu, ale aj sociálnu stabilitu. Preto by sa tieto dva smery zhodli aj na princípoch, ako je znižovanie nerovností pomocou prerozdelenia bohatstva či relokalizácia, dekomodifikácia a diverzifikácia spôsobov produkcie.
Socializmus bez rastu
Hoci ekosocializmus aj degrowth zdôrazňujú problematiku ekologických limitov a udržateľnosti produkcie a spotreby, existujú rozdielne názory na to, do akej miery je degrowth súčasťou ekosocializmu. Niekto ho chápe ako integrálnu súčasť ekosocializmu, iní a iné ho považujú za teoreticky rozdielny smer v rámci ľavicového a ekologického myslenia. Toto zaradenie sa odvíja aj od autorstva a časového obdobia, keďže degrowth má pomerne rozmanité korene.
V poslednom desaťročí prebieha pomerne živá debata medzi oboma smermi. Teoretici a teoretičky ekosocializmu napríklad poukazujú na teoretickú nejednoznačnosť konceptu degrowth pri vytváraní strategického programu zmien. Rovnako zdôrazňujú nejasnosť rozdelenia toho, čo je podľa konceptu degrowth v spoločnosti potrebné zredukovať a čo treba naopak rozvíjať. Kritici a kritičky sa tiež pýtajú, či nie je chybou chápať pojmy ako „rast“ a „rozvoj“ len v kvantitatívnom a produktivistickom zmysle a či by sa v ekosocialistickej spoločnosti s ekologicky a demokraticky nastavenými inštitúciami nemali kvalitatívne premeniť na kreatívnejšie prvky.
Diskutovaná je aj nejednoznačnosť a nekoherentnosť vzťahu ku kapitalizmu, ktorá vyplýva z pluralitnej tradície a rôznych interpretácií konceptu degrowth. Ekomarxista John Bellamy Foster vysvetľuje, že ak degrowth chápeme len ako inštrumentálnu kritiku antirastovej pozície, taký prístup je nedostatočný, pretože nezachytáva komplexný rozsah a korene problému. V súčasnosti však väčšina zástancov a zástankýň chápe degrowth ako jednoznačne antikapitalistickú pozíciu. Zdôrazňujú, že nestačí len prevrátiť koncept rastu naruby; je potrebný úplne nový systém výroby a spotreby s odlišnými cieľmi.
Dlhoročné diskusie medzi prívržencami a prívrženkyňami ekosocializmu a degrowth viedli k spoločnému manifestu s názvom Za ekosocialistický degrowth, ktorý v roku 2022 zmapoval dôležité oblasti zhody a vzájomné ideologické presahy. Napriek určitým teoretickým nuansám došlo k súladu v tom, že pre dosiahnutie ekologických aj emancipačných cieľov musí celková výroba a spotreba zodpovedať limitom prírodného prostredia.
Stratégia zmeny
Napriek tomu, že v jadre konceptu degrowth nájdeme analýzu tlaku kapitálu na ekonomický rast a maximalizáciu zisku, strategicky a politicky je stále pomerne fluidný. Snaha o znižovanie ekonomickej produkcie, využívanie menšieho množstva energie a materiálov či spravodlivejšia redistribúcia tovarov a služieb predstavuje pre kapitalistický spôsob produkcie priamu výzvu. História nás však naučila, že kapitalizmus je veľmi dynamický systém, schopný kooptovať rôzne formy odporu a často z nich aj ťažiť. Otázkou teda je, ako tieto zmeny dosiahnuť bez toho, aby sa nestali len ďalším motorom kapitalistického rozvoja.
Degrowth dlho neponúkal jasnú odpoveď. Okrem niekoľkých návrhov politík uvedených na začiatku textu nebol schopný dostatočne riešiť otázku stratégie ani identifikovať hlavné sociálne subjekty sociálno-ekologickej transformácie. Ekosocialistka Stefania Barca je jednou z prvých, ktorá kritizovala hnutie degrowth za ignorovanie triednej politiky a za to, že stále nevybudovalo dostatočný dialóg s pracujúcimi o perspektívach emancipácie od súčasného nastavenia a vzťahov produkcie, čo obmedzuje možnosť politickej akcie. Zároveň navrhuje prestaviť pohľad na triednu analýzu, aby sa neobmedzovala len na námezdnú prácu. Miesto toho by sme mali skúmať širší koncept práce ako mediátora sociálneho metabolizmu, teda vzťahu medzi spoločnosťou a prírodou. Tento vzťah neexistuje len v továrňach, ale aj v kanceláriách, pričom pracujúci nemajú kontrolu nad týmto procesom. Volá teda po emancipačnom ekologickom vedomí, čo podľa nej znamená uvedomenie si, že klimatická zmena predstavuje najnovší prejav triedneho boja.
Historické, politické aj strategické skúsenosti socialistických hnutí naznačujú, že medzi politickými subjektmi takýchto transformácií by nemala chýbať trieda pracujúcich, ktorá sa nachádza priamo v jadre kapitalistickej produkcie so všetkými jej paradoxmi, rozpormi a dopadmi. Na rozdiel od tradičnejších marxistických a syndikalistických prístupov má však ekosocializmus navyše tendenciu nespoliehať sa iba na pracujúcich/e a ich organizácie, ale zdôrazňuje význam prepojenia bojov a koalície viacerých hnutí, ktoré na prvý pohľad nemusia mať spoločný presah, napríklad s klimatickým hnutím. Takéto prepojenie je, samozrejme, zložité a vyžaduje konštantné úsilie a prípravu. Ak chce však hnutie degrowth dosiahnuť zníženie dopadov súčasného sociálneho metabolizmu založeného na rastových a produktivistických imperatívoch a zároveň zvyšovať sociálny blahobyt a rovnosť, musí dôrazne zohľadniť zapojenie širokej škály spoločenských aktérov a aktériek do oblasti práce a výroby.
Vzájomná debata a priority týchto prístupov otvárajú otázky týkajúce sa mnohých strategických rozhodnutí. Napríklad, ako zabezpečiť redukciu produkcie a spotreby tak, aby bol dopad na ľudí aj prírodu čo najmenší? A ako by malo hnutie degrowth komunikovať a zapájať triedu pracujúcich do praktickej realizácie svojich cieľov? Skúmanie úloh, pochopenie perspektív a využívanie skúseností triedy pracujúcich pri prechode na alternatívnu ekonomiku by mohlo prispieť k riešeniu nedostatku degrowth stratégií, ktorým stále chýba jasnejšia vízia toho, aké politické subjekty a aké procesy môžu požadovanú zmenu uskutočniť.
Patrik Gažo je environmentálny sociológ. V súčasnosti pôsobí na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako výskumný pracovník Stredoeurópskeho inštitútu pre výskum práce (CELSI). Venuje sa téme sociálnoekologickej transformácie spoločnosti z hľadiska práce, výroby a (auto)mobility.
Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.
