Kohei Saito je japonský marxistický filozof, ktorý sa začal venovať ekologickým otázkam po nukleárnej katastrofe vo Fukušime. Medzinárodnú pozornosť si získal prácou o komunizme nerastu. V rozhovore vysvetľuje, čo sa od seba môžu naučiť environmentalizmus a socializmus a prečo padli myšlienky nerastu v ekonomicky stagnujúcom a pandémiou zasiahnutom Japonsku na úrodnú pôdu.
Saitova kniha Kapitál v antropocéne vyšla v Japonsku v roku 2020 a zaznamenala nečakaný úspech: predalo sa približne pol milióna výtlačkov. Anglický preklad s názvom Slow Down: The Degrowth Manifesto vyjde tento rok.
Ako ste sa dostali k Marxovi a komunizmu nerastu?
S Marxovým a Engelsovým dielom som sa po prvý raz stretol v osemnástich rokoch, keď som nastúpil na Tokijskú univerzitu, a to v študentských skupinách angažujúcich sa v ochrane mladých pracujúcich. Najprv ma zaujímalo vykorisťovanie pracujúcich. Neskôr som sa začal zaoberať všeobecnejšími otázkami nerovnosti, ktoré sa v Japonsku stali akútnymi v dôsledku ekonomickej krízy z roku 2008. Spoločnosť čelila rovnakým problémom, pred ktorými varoval Marx, a ktoré odvtedy získali na dôležitosti, závažnosti. Téma ma zaujala natoľko, že som sa rozhodol študovať Marxovu prácu v Nemecku.
Po zemetrasení v Japonsku a nukleárnej katastrofe vo Fukušime v roku 2011 som si uvedomil, že v kapitalizme nejde len o vykorisťovanie ľudí, ale aj o významné technológie vyvinuté za účelom zisku, ktoré zničili množstvo japonských životov. Približne od roku 2013 som sa začal viac venovať všeobecným otázkam udržateľnosti a ekológie, pustil som sa do štúdia Marxových poznámok k prírodným vedám. Ukázalo sa, že Marx skúmal aj problém udržateľnosti – vzdelával sa v poľnohospodárstve, lesníctve a podobne.
K ekológii ste sa teda dostali cez tému nukleárnej energetiky, a nie klímy?
Spočiatku som bol optimistickejší, čo sa týka vývoja technológií, ale po katastrofe vo Fukušime som začal o vzťahu technológií a kapitalizmu uvažovať podrobnejšie a môj optimizmus stratil opodstatnenie. Klimatickej zmene som sa začal väčšmi venovať v roku 2014 po prečítaní knihy This Changes Everything od Naomi Klein Stále som však ostával optimistom, čo sa týka elektromobilov, obnoviteľných energií a Zelenej Novej dohody. Nazdával som sa, že socialistická politika – s plánovaním a zárukou zamestnanosti – by mohla zabezpečiť rovnosť aj udržateľnosť. Počas ďalšieho štúdia problematiky som narazil na práce Jasona Hickela, Giorgosa Kallisa a ďalšie diela o neraste.
V roku 2018 začala proti mýtu zeleného kapitalizmu a zeleného rastu vystupovať Greta Thunberg. Donútilo ma to revidovať svoj dovtedajší optimizmus a vzdať sa nádeje na zelený rast. Samozrejme, vnímal som napätie medzi Marxom a nerastom, medzi Marxom a klimatickou krízou, a pustil som sa do štúdia jeho neskorších prác. Začal som interpretovať Marxove myšlienky po novom, najmä jeho štúdie predkapitalistických spoločností. Uvedomil som si, že Marxa zaujímali preto, lebo boli v podstate zastabilizované a hoci sa neorientovali na rast, dokázali fungovať udržateľne a zabezpečiť dôstojný život pre všetkých. Tak som dospel k vlastnej práci o komunizme nerastu.
Ako sa dá prepojiť nerast a komunizmus? Nejde, zjednodušene povedané, komunistom o viac a podporovateľom myšlienky nerastu o menej?
To je napätie, o ktorom som hovoril. Socialistická politika podporuje technologický rozvoj, ktorý má zabezpečiť viac pre všetkých: potrebujeme viac rozvoja, pokroku a efektivity. Environmentalizmus však zdôrazňuje, že spotrebúvame príliš mnoho a vyrábame nadbytok, čiže potrebujeme spomaliť, aby sme ochránili prírodu.
V istom bode som si však uvedomil, že Marxa zaujímali oba problémy: ochrana života aj ochrana prírody. Nepotrebujeme viac v kapitalistickom zmysle. Keď Marx hovorí o hojnosti, nemá na mysli súkromné lietadlá či vily, ale život v hojnosti, dobrý život, v ktorom má bez peňažného sprostredkovania každý/každá prístup k zdravotnej starostlivosti, doprave, bývaniu, vode, elektrine a strave.
Taký druh hojnosti môže byť novým základom socializmu či komunizmu, pretože v ňom ide o rovnosť. Ak však chceme mať viac v súčasnom význame slova potom nás jednoducho čaká ekologická katastrofa. Strednou cestou je redefinícia hojnosti; v nadväznosti na Jasona Hickela používam spojenie radikálna hojnosť. Ide o celkom iný druh hojnosti, v rámci ktorého sa delíme o veci, pomáhame si a cítime sa bezpečne.
Dáva produktivistický ekosocializmus zmysel, ak zvážime stav našej planéty? Nepotrebujú si socialisti/socialistky uvedomiť, že starý marxistický sen je pasé?
Socialistická politika bez environmentalizmu bude o vyrovnávaní nerovností vyššou výrobou a spotrebou. Nemôžeme však všetci žiť ako Bill Gates, a dokonca ani ako vyššia stredná trieda v Nemecku. Skrátka to nie je udržateľné. Socialisti/socialistky kritizujú kapitalizmus, no sú v pasci kapitalistických hodnôt.
Potrebujeme tiež myslieť na to, že ak spotrebúvame viac energie a zdrojov, musíme viac vyťažovať energiu, zdroje a pracovnú silu globálneho Juhu. Ak však chceme uvažovať o rovnosti a udržateľnosti na globálnej škále, nemôžeme sa spoliehať len na technológie. Musíme tiež premýšľať o doterajšom spôsobe života, ako vyrábame veci. Socialistická politika je v tomto smere veľmi dôležitá, pretože za nadvýrobu a prehnanú spotrebu sú zodpovední bohatí. Potrebujeme ich teda zdaniť a zakázať luxus, akým sú súkromné lietadlá, jachty či vily.
Keby sa nám to podarilo presadiť, znížime výrobu aj spotrebu, ale získame viac voľného času, zvýšime široko chápaný blahobyt a zaistíme priestor pre rozvoj globálneho Juhu. Následne budeme musieť uvažovať o obmedzení našej materiálnej spotreby, a to najmä na globálnom Severe. Prílišná dôvera v technológie zastiera fakt, že náš spôsob života je neudržateľný.
Kritici by mohli oponovať: „Aj my chceme zdravú prírodu a stabilnú klímu, ale nie túto ideológiu.“ Musí byť environmentalizmus nutne antikapitalistický?
Áno, environmentalisti/environmentalistky by si mali uvedomiť, že kapitalizmus treba spochybniť. Veriť, že uhlíková daň vyrieši náš problém, je príliš optimistické. Potrebujeme odvážnejšie opatrenia, napríklad zákaz znečisťujúcich priemyselných odvetví a obmedzenie reklamy. Tieto kroky sú v rozpore s logikou kapitalizmu.
Keďže čelíme globálnej ekologickej kríze, potrebujeme masívne investovať do nových technológií, napríklad obnoviteľných energií. Ak by sme to však aj urobili, stále budeme musieť tvrdo a dlho pracovať a spotrebovávať čoraz viac. Len za ostatné storočie sme vyvinuli množstvo technológií, no naša pracovná doba sa neskrátila.
V kapitalizme platí, že zvýšená technologická efektivita slúži zvýšeniu objemu výroby. To je zároveň dôvod, prečo musíme pracovať stále viac, aby sme si zarobili na živobytie. Čím vyššia efektivita, tým objemnejšia výroba, a teda aj spotreba energie i zdrojov. Tadiaľ cesta k riešeniu klimatickej krízy nevedie. Nová spoločenská vízia môže vzísť iba z prepojenia environmentalizmu či nerastu a socializmu či komunizmu.
Vďaka čomu sa vaša kniha Kapitál v antropocéne stala v Japonsku takou populárnou?
Veľmi ma to prekvapilo. Marx a nerast nie sú v Japonsku práve populárnymi témami, no aj tak sa predalo približne pol milióna výtlačkov. Nemecký preklad sa podľa Der Spiegel dostal do desiatky najlepšie sa predávajúcich kníh. Čosi sa teda deje. V Japonsku vyšla kniha uprostred pandémie, v čase, keď sme boli donútení spomaliť. Reštaurácie boli zatvorené, ľudia pracovali z domu a nechodili von. Namiesto toho trávili viac času s rodinami, varili si doma. Vďaka spomaleniu sme získali čas prehodnotiť dovtedajší životný štýl. Prečo sme každý deň dochádzali za prácou viac ako hodinu? Prečo sme každý večer pili pivo s ľuďmi, ktorých sme v skutočnosti nemali radi? Prečo sme si kupovali toľko oblečenia? Uvedomili sme si, že dovtedajší životný štýl nám neprinášal nijaké šťastie; držali sme sa ho len zo zvyku. Ale zmena je možná.
Počas pandémie boli takzvaní „pracovníci/pracovníčky základnej infraštruktúry“ vystavení najväčšiemu riziku nákazy, no zarábali veľmi málo a pracovali veľmi dlho. Naopak, ľudia, ktorí pracovali z bezpečia domova, zarábali omnoho lepšie – zvlášť počas pandémie. Táto ekonomická nerovnosť sa v Japonsku stala spoločenským škandálom a veľkou témou. Do diskusie som sa zapojil s kritikou zľava a mnohí prijali argument, že problém spočíva v kapitalizme.
Zdá sa, že japonská ekonomika sa vracia na predpandemickú úroveň. Krajina je však desaťročia známa nízkym ekonomickým rastom a demografickými ťažkosťami. Napomohlo to úspechu vašej knihy?
V Japonsku sa o postraste diskutovalo už pred pandémiou. Mnohí sa pýtali, prečo rovno neprejdeme k postrastu, keď ekonomika aj tak nerastie? Väčšinou šlo o pohľad starších ľudí, mladí/é s ním nesúhlasili. Mladším generáciám sa nepozdávalo, že im o potrebe prekonania rastu hovorili ľudia, ktorí zažili staré dobré časy 80. rokov minulého storočia, keď bolo Japonsko poprednou svetovou ekonomikou. Mnohí mladí/é, ktorí zápasili s chudobou a pracovali v biednych podmienkach, ich považovali za pokrytcov. U mňa je to však iné: hoci patrím k mladšej generácii, tvrdím, že sa musíme stať spoločnosťou postrastu. V prvom rade kvôli klimatickej zmene, v druhom rade v záujme rovnosti a bezpečnosti.
Recesia a nerast sú dva odlišné javy. V ostatných desaťročiach Japonsko zažívalo recesiu, nie nerast. V kapitalizme pritom platí, že ak niet trvalého rastu, kapitalistická spoločnosť má obrovský problém. Potrebujeme vedome prejsť k postrastovej spoločnosti. Mileniáli/mileniálky a príslušníci/príslušníčky generácie Z si nemôžu pamätať slávne 80. roky, v otázke budúceho pokroku Japonska nie sú optimistickí/é. Požadujeme teda novú spoločnosť, ktorá nebude závislá na raste. O takú ide v komunizme nerastu.
Ako sa k nej môžeme dopracovať? Je možné dosiahnuť nerast len prostredníctvom revolúcie, ako tomu bolo v prípade klasického komunizmu?
Nevolám po revolúcii z roku 1917. Nemyslím si, že systém dokážeme rozbiť tým, že získame moc. Ak by sme aj ovládli národný parlament, ekonomický systém to nezmení. Omnoho realistickejšou je myšlienka revolučnej reálpolitiky prostredníctvom reforiem, ako ju formulovala Rosa Luxemburg. Ide v nej napríklad o zdanenie bohatých, ktoré by fakticky znamenalo príjmový strop. Reformy a rôzne opatrenia môžu zmeniť naše každodenné vnímanie a správanie. Hoci neprinesú okamžité prekonanie kapitalizmu, získame priestor pre radikálnejšie požiadavky. V Nemecku, vo Francúzsku a dokonca i v Spojených štátoch amerických volajú najmä mladí ľudia práve po takom druhu transformácie. Ide o postupný proces. V 30. rokoch podľa mňa zažijeme práve takúto transformáciu, ktorá na globálnej úrovni prinesie systémovú zmenu.
Sú rozvinuté kapitalistické ekonomiky, ako napríklad Japonsko a Nemecko, na komunizmus nerastu pripravené najlepšie?
Mestá ako Amsterdam, Barcelona, Paríž či New York majú obrovský potenciál. Na lokálnej úrovni sa implementujú myšlienky, ako je napríklad donutová ekonomika. Neverím v zmenu zhora, ako tomu bolo v prípade ruskej revolúcie, ale v zmenu zdola. Mestská úroveň ponúka množstvo príležitostí na politické intervencie a podnietenie transformácie. V mestách by sme mali bojovať viac, a odtiaľ by sme mohli postúpiť na vyššiu úroveň.
Nestraší zbytočne komunizmus nerastu svojím názvom? Niektorých/é znepokojuje už nerast, a vy k nemu ešte pridávate komunizmus a celú tú tiaž 20. storočia.
Práve preto ma prekvapilo, že kniha Kapitál v antropocéne mala v Japonsku taký úspech. Marxizmus má u nás silnú tradíciu najmä na akademickej pôde, ale mimo univerzít nejde o príliš pozitívny pojem. Japonsko je v zásade kapitalistickým štátom, väčšinová spoločnosť neverí marxizmu ani socializmu. Ľudia sú však z kapitalizmu unavení, japonská ekonomika dlhodobo zlyháva. Mnohí preto hľadajú radikálnejšiu alternatívu. Moja kniha sa však stretla aj s kritikou a prijímam výhradu, že pre niekoho môže byť idea komunizmu nerastu za čiarou. Túto terminológiu však používam provokatívne. Chcem ňou dosiahnuť to, aby si čitatelia uvedomili, že kapitalizmus nefunguje a jeho oprava nestačí. Myšlienky nerastu a komunizmu musíme skúmať ako nové možnosti. Ak ľudia začínajú diskutovať o myšlienkach presahujúcich rámec kapitalizmu, svoju knihu považujem za úspešnú
Komunistické štáty boli známe centrálnym plánovaním. Potrebujeme sa vrátiť k myšlienke ekonomického plánovania, teda silnejšej pozícii štátu pri ekonomických rozhodnutiach, ako je napríklad objem výroby?
Áno, práve preto sa nerast potrebuje inšpirovať komunizmom či prinajmenšom socializmom, ktorý má dlhú tradíciu ekonomického plánovania. Existujú veľmi problematické podoby plánovania, ako bola napríklad jeho extrémne centralizovaná byrokratická verzia v Sovietskom zväze. Avšak plánovanie môže vyzerať aj inak. Mali by sme sa zaoberať odlišnými a demokratickejšími spôsobmi plánovania. Podporovatelia/podporovateľky nerastu o tom často nechcú ani len počuť, pretože si akékoľvek plánovanie spájajú so stalinizmom, a namiesto toho uprednostňujú drobné zmeny a reformy. Lenže to podľa mňa nestačí – musíme totiž hovoriť aj o plánovaní infraštruktúry, ktoré z jej súčastí potrebujeme viac a ktoré nepotrebujeme vôbec.
Kapitalizmus nebude investovať do ochrany prírody ani výstavby veľkých infraštruktúrnych projektov, pretože to nie je ziskové. Pre ochranu planéty potrebujeme uvedomelé plánovanie a štátne intervencie. Pomôcť by nám mohla umelá inteligencia, využívať by sme mohli miestnu demokraciu. Nijaké definitívne odpovede nemáme, ale okamžite potrebujeme plán pre prechod k spoločnosti, akú si prajeme.
Ako by vyzeral bežný deň človeka v komunizme nerastu?
Dnes pracujeme päť dní v týždni, často viac než 40 hodín. Pracovný týždeň by sme mohli okamžite skrátiť na štyri dni. S pomocou technológií by sme mohli mať v budúcnosti len trojdňový pracovný týždeň, ktorý by zodpovedal 25 hodinám práce týždenne. Ako by sme získaný voľný čas využili? Boli by sme viac s rodinou. Venovali by sme sa záhradke, mohli by sme športovať. Boli by sme dobrovoľníkmi/dobrovoľníčkami, zaoberali by sme sa politikou: plánovaním toho, čo budeme produkovať, a samosprávou. Necestovali by sme autami, ale autobusmi a električkami. Naše pracoviská by boli menej hierarchické. Vyskúšali by sme si rôzne pracovné pozície, aby si najlepšiu prácu neuzurpoval jeden človek a ostatní/é by ho obsluhovali. Vďaka novým technológiám by sme mohli prácu viac zdieľať a presúvať sa
medzi rôznymi pozíciami. Ako univerzitný pedagóg by som mohol tiež vyučovať v komunitnej škole alebo napríklad vo väznici. Svoje schopnosti, zručnosti a čas by sme využívali nie na zarábanie peňazí, ale na budovanie komunít a výchovu budúcich generácií.
Podstata života by sa však nezmenila. Doma by sme si dali pivo či zašli do sauny. Netrávili by sme čas v obchodných centrách, a zrejme by sme si na víkend nezaleteli do Kórey alebo na Taiwan. Namiesto toho by sme boli viac v prírode a všeobecne na miestach, kde sa dá spomaliť. Nevrátime sa však k životnému štýlu spred 120 rokov. Stále budeme využívať technológie, stále sa budeme tešiť z dobrého jedla s priateľmi/priateľkami a rodinou.
Preložil Martin Makara
Vychádza s povolením Green European Journal
Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.
