Skúsenosti na nezaplatenie

Audio verzia článku

Hlas zapožičala Michaela Malíková.Je pre nás dôležité, aby mal prístup k našim textom každý, preto je odteraz náš obsah dostupný aj v audio forme – napríklad pre ľudí so zrakovým znevýhodnením.
 Hlas pre audioverziu zapožičala Michaela Malíkova. Text bol konvertovaný pomocou AI nástroja. Túto možnosť vám prinášame vďaka podpore programu Perspectives. Viac o audioverzii

Za každú prácu sa platí.
Za každú prácu sa platí.
Za každú prácu sa platí.
Za každú prácu sa platí.

A predsa v istý večer dostávam hneď dve pozvánky do diskusií, kde v jednej má byť mojou odmenou „prirodzená motivácia odovzdať mladším novinárom a novinárkam moje skúsenosti“, v druhej mi má byť honorárom „jedlo a dobrý pocit“.

Pozvaniam sa poteším, ale dobrý pocit nemám. Pred očami mi totiž naskakuje správa zo Sociálnej poisťovne, ktorá mi v čase konsolidácie pripomína úskalia freelance novinárky, kultúrnej pracovníčky, komunikačnej manažérky, živnostníčky a najnovšie aj dlžníčky: „Dobrý deň, pre SZČO evidujeme dlh 66,09 eur“.

Opäť stojím pred pomyselnou stenou neplatenej práce. Koľko času ma bude stáť príprava a samotné podujatie? Viem zladiť termíny s ďalšími povinnosťami? Zvládne to ešte moje telo energeticky? Ak odmietnem, budem pôsobiť arogantne a nenažrane? Možno. Ak však prikývnem, budem akceptovať kolotoč prekarizácie, ktorý si neziskový, kultúrny, mediálny či akýkoľvek kreatívny sektor niekedy nevedome, často však až príliš vedome, udržuje.

Zapálenosť až do vyhorenia

Mojím zámerom nie je očierniť žiadnu konkrétnu organizáciu ani z nikoho spraviť terč hejtu. Sama dobrovoľne pracujem v neziskovom sektore vyše desať rokov. Veľmi dobre viem o dlhodobom štrukturálnom probléme podfinancovania, o úzkostlivom naháňaní grantov a donorov, ktoré sprevádza zahlcujúca byrokracia hraničiaca s absurditou. Celú krehkosť systému navyše zrazil na kolená organizovaný brutálny celoštátny rozklad občianskej spoločnosti pod hlavičkou ministerstva kultúry, aký sme doteraz v demokratickom Slovensku ešte nemali.

Ak si ale osvojíme argument, že kvôli vlastným finančným ťažkostiam očakávame od ľudí solidaritu, ktorá sa prejavuje tým, že pre nás zadarmo poskytnú svoje služby, vedomosti a skúsenosti, nie sme obeťou systému, ale jeho aktívnou súčasťou. Vytvárame prostredie, v ktorom si prácu v neziskovom sektore môžu dlhodobo dovoliť len tí*e, ktorí*é majú finančné zázemie inde. Ostatní*é skôr či neskôr odídu, nie preto, že by chceli, ale preto, že musia.

Výsledkom sú spočiatku nadšení ľudia, ktorí s dobrým úmyslom kočírujú niekoľko projektov a nevýhodných úväzkov naraz. Až do momentu, keď ich zvuk prichádzajúcej správy a v kalendári blikajúcej porady neprivedie do absolútneho kolapsu a stavu vyhorenia s dodatkom – „už ďalej nevládzem“. Koľkí*é sme sa v tom našli?

Pozvánku do prvej diskusie odmietnem, druhú prijmem. Prvá diskusia je súčasťou väčšieho podujatia, na ktoré majú organizátori peniaze z projektu. Druhú pripravuje aktivistický kolektív dobrovoľnícky a bez rozpočtu.

Neziskové kamošstvá a trápne ticho

Mimovládny sektor na Slovensku v pomere so štátnou správou a súkromným sektorom tvorí pomerne malý okruh ľudí. Viaceré organizácie sa prepájajú, vďaka čomu vznikajú hodnotné umelecké výstupy, partnerstvá a projekty.

Mám skúsenosti zo všetkých troch sektorov a myslím, že priateľstvá a hlbšie spojenectvá, ktoré vznikajú práve v nezisku, sú niečím výnimočným. Tvoria sa organicky a sú založené na spoločnom hodnotovom vnímaní sveta. Túto spriaznenosť v hlboko polarizovanej krajine považujem za veľmi potrebnú pre medziľudský život. Za všetky mne blízke osoby, ktoré som mohla vďaka práci spoznať, som nesmierne vďačná.

Kamarátske a uvoľnené vzťahy však so sebou prinášajú aj odvrátenú stranu. Najmä v otázke finančného ohodnotenia. Vybojovať si dôstojný plat je vždy na strane toho, kto sa pýta, náročné. O to viac, ak je tento vzťah zafarbený dôvernosťou.

Poznám prípady, keď ľudia čakali na vyplatenie faktúr aj niekoľko mesiacov, lebo im bolo trápne opakovane sa dopytovať. Vykonávali hodiny až dni nadpráce bez finančnej kompenzácie, pretože „v nezisku všetci robíme všetko“. Dochádzalo aj k tomu, že za tú istú prácu bol vyššie ohodnotený externý člen ako človek z vlastného tímu. Akosi automaticky sa počíta s tým, že pokiaľ máte nejakú expertízu alebo skúsenosť, budete ju pre svoju organizáciu poskytovať zadarmo, hoci to môže byť nad rámec vašej pracovnej pozície.

Koľkí*é z nás opakovane prekračujeme vlastné hranice a v duchu si to ospravedlňujeme tým, že to robíme pre zmyslupnú vec? Pristúpime na prekarizáciu, pretože oponovať známym vyžaduje veľké mentálne úsilie, po ktorom často ostáva trápne ticho. V horšom prípade rozpad vzťahov. A náš projekt, na ktorom nám záležalo tak veľmi, že sme do príprav skočili po hlave a boli sme ochotní*é mu obetovať fyzické aj psychické zdravie, akoby zrazu nemal hodnotu.

Výberové konania ako neplatená práca

Tento problém sa neprejavuje len v spoluprácach, ale aj v samotnom vstupe do organizácií. Už niekoľko rokov pozorujem, ako si neziskový sektor pri výberových konaniach osvojil taktiky korporátneho sveta. Samozrejme, okrem platových podmienok.

Pri kreatívnych pozíciách sa zavádza niekoľko kôl pohovorov s praktickými úlohami. V jednej organizácii odo mňa chceli, aby som od piky vymyslela a napísala grantový projekt, v druhej pripravila komunikačný plán, v tretej vypracovala stratégiu značky. Toto nie sú úlohy, ktoré majú preveriť schopnosti. Toto sú komplexné zadania, ktoré predstavujú hodiny až dni práce bez nároku na odmenu.

Počas jedného pohovoru začal potenciálny budúci kolega hodnotiť môj výzor. Môj životopis bol vraj veľmi profesionálny, ale nejako mu to nezapadá, pretože naživo mám „taký dievčenský šarm“. Dostala som aj otázku, čo ma motivuje vstať o piatej ráno a ísť do práce. Nemohla som ani úprimne odpovedať, že je ním plat. Ten bol totiž tak nízky, že nedosiahol ani priemer v odbore.

Na koľko sa oceníš?

Každú ponuku spolupráce si veľmi vážim a dôkladne zvažujem. Keď však hneď v prvom e-maile nevidím ani zmienku o honorári, viem, že bude nasledovať vyjednávacie tango. Väčšinou ide o dve možnosti – buď sami nevedia, koľko má spolupráca stáť (a to je problém, pretože ako zadávateľ si nespravili ani len základný cenový prieskum svojho projektu/udalosti/workshopu a túto úlohu prenášajú na vás), alebo druhá a tá smutnejšia možnosť je, že skúšajú, či sa nenaceníte nižšie, ako je ich rozpočet.

Raz ma oslovila jedna veľká nezisková organizácia s ponukou, či pre ich program na podporu občianskych organizácií pripravím žurnalistický workshop. Veď ako výherkyňa novinárskej ceny som na danú tému expertka. Dostala som rozsiahle materiály na preštudovanie a spolu s prípravou a samotným workshopom by ma to stálo niekoľko dní práce. Keď som sa opýtala na honorár, bolo mi blahosklonne vysvetlené, že expertom neplatia, ale ak by som sa osvedčila, v budúcnosti si vedia predstaviť platenú spoluprácu. Keď som sa ohradila, dostala som odpoveď – „keď na tom veľmi trvám, podarí sa mi vybaviť nejakých 50 eur“. Ponuku som odmietla.

Nechápte ma zle: ak verím, že spolupráca mi dáva zmysel, vždy som ochotná spraviť kompromis. Rozumiem, že v istých prípadoch peniaze skrátka nie sú. Avšak neustále vypytovanie sa, či za prácu dostanem zaplatené, a pretrvávajúci pocit, že sa musím naceniť tak, aby som zapadla do kolónky nejakého grantu, a ideálne lacnejšie, je nedôstojné a vyčerpávajúce.

Popri tom všetkom rastie tlak na výkon. Očakáva sa, že budeme robiť viac, flexibilnejšie, s väčším nasadením. Lenže flexibilita v praxi často znamená niečo iné: viacero nevýhodných úväzkov, dlhšie pracovné dni a neustálu dostupnosť. Pracujeme na živnosť bez benefitov a istôt. A keď príde kríza, ráta sa s tým, že ešte viac zabojujeme, vymyslíme nové projekty, nové stratégie, nové spôsoby, ako organizáciu udržať pri živote.

Čo sa dá robiť?

Princíp ako v lietadle: kyslíkové masky najprv sebe, potom ďalším. Inak povedané, organizácia má mať najprv stabilný tím, až potom ambíciu robiť viac projektov a zapájať sa do nových aktivít.

Rešpektujte hranice ľudí, s ktorými pracujete. Bodka. Neprekračujte ich. Ak sa dohodnete na istom spôsobe fungovania, dodržujte vlastné pravidlá. Nie, počas dovolenky sa nepíše, neskúša, či ten, kto má voľno, náhodou nie je na telefóne. Urgentnosť, ktorú potrebujete okamžite vyriešiť, zvyčajne dokážete vyriešiť bez problémov neskôr alebo iným spôsobom. Ak vám kolega*gyňa povie, že ďalšie úlohy nezvláda, počúvajte ich a nesnažte sa ich neskôr obmäkčiť alebo zlomiť.

Ako organizácia si musíte vedieť povedať: na čo máme a na čo nie. Aj symbolický honorár v desiatkach eur je znakom toho, že si čas, energiu a prácu človeka, ktorého do spolupráce pozývate, vážite. Niekto sa rozhodol vzdať honoráru? Perfektné. Ich finančné kapacity im to zrejme umožňujú. Nepodmieňujte tým ale ďalšie spolupráce. Finančné možnosti ľudí sa výrazne líšia – napríklad medzi novinármi*kami v etablovaných médiách a tými na voľnej nohe.

Ak vediete organizáciu, projekt alebo tím, komunikujte transparentne o možnostiach odmeny už pri prvom oslovení. Nastavíte si jasné očakávania a možnosti externej  spolupráce. Nemáte na honorár, ale chcete s niekým spolupracovať? Povedzte to narovinu. Ľudia oceňujú úprimnosť pred vykrúcaním a zahmlievaním.

Vodu či olej?

Neziskový sektor je postavený na ľuďoch, ktorí na seba dobrovoľne berú bremeno práce v štrukturálne podfinancovanej oblasti. Spájať sa naprieč organizáciami a vyjadrovať si vzájomnú solidaritu je v aktuálnej kríze kľúčové. Ak však pritom prehliadame kapacity vlastného tímu v záujme nejakého vyššieho cieľa, sme skutočne solidárni*e?

Súhlasím s autorom článku Vitajte v Doniolande, že zachraňovať zdravotníctvo, školstvo a kultúru cez verejné zbierky sa donekonečna nedá a treba vytvárať kontinuálny tlak na štát, aby vykonával to, čo je jeho úlohou.

Aj v tom, keď píše: „Určite nemá zmysel hovoriť človeku, ktorý celý zafúľaný od dymu vybieha z horiaceho domu len s tým najnutnejším, že má premýšľať nad štrukturálnym riešením svojho problému. Teraz mu treba pomôcť vyniesť z horiaceho domu, čo sa dá.“

Dlho nezodpovedanou otázkou ale je, či v tom horiacom dome neostali ľudia, ktorí za záchranu nasadili všetko a my sme im namiesto vody priniesli olej. A keď sa popol usadí, im bez toho, aby sme ich ošetrili, ponúkneme len podhodnotenú príležitosť budovať ďalší krehký dom.