2020 03 NeposlušnosťTematický KapitálPrečo potrebujeme neposlušnosť

Robert Mihály9. marca 2020732

 

 

Väčšina ľudí sa zhodne v tom, že poslúchať zákon, ktorý zakazuje vraždiť, je správne. Deťom sa veľmi často hovorí, že by mali poslúchať. Taká Rosa Parks však neuposlúchla zákonom stanovenú segregačnú vyhlášku a urobila dobre. Naopak, až príliš ochotne poslúchal dobové nariadenia Adolf Eichmann a skončil so slučkou okolo krku. Tento text sa bude snažiť poukázať na to, že o vzťahu medzi poslušnosťou a neposlušnosťou je potrebné premýšľať z rôznych perspektív, dialekticky a v kontexte nezhody rozdielnych logík politických praxí.

 

Ľudské dejiny sú sledom konfrontácií poslušnosti a neposlušnosti. Kým vynucovanie poslušnosti prenikalo po stáročia pod rúškou častokrát skrytého a zamlčaného pravidla samozrejmosti do najrôznejších sfér života, akty neposlušnosti sa na javisku dejín objavujú len ojedinele a takmer zakaždým sa na ne nahliada s podozrievavým pohľadom, ako na možné ohrozenie spoločnosti, mravov a poriadku. Neposlušnosť je v istom zmysle škandál, extrémny čin. No vždy vzhľadom na niečo – vzhľadom na prevládajúci poriadok. Nejde tu o žiaden súboj medzi dobrom a zlom. Bolo by chybou nahliadať na každú poslušnosť ako na cnosť a na neposlušnosť ako na zlo, ktoré je za každú cenu nutné eliminovať. A rovnakú chybu by predstavovalo aj zmýšľanie v opačnom garde. Ak chceme tento vzťah pochopiť, musíme sa v prvom rade pýtať, čo vlastne slová ako poslušnosť a neposlušnosť znamenajú.

 

Na počiatku bolo slovo – a akt neposlušnosti

 

Neposlušnosť je vedomá schopnosť človeka povedať nie. Adam a Eva neuposlúchli Boha a napriek jeho zákazu jedli zo stromu poznania. A tak sa po vyhnaní z rajskej záhrady do sveta definitívne stali ľuďmi. Prométeus pre svoju lásku k ľuďom neuposlúchol príkaz najvyššieho z bohov a tajne im na zem zniesol oheň. Radšej zostal za trest prikovaný o skalu, kde mu každodenne ujedával orol z pečene, než by prosil Dia o milosť či odpustenie. Písomné pramene týchto dvoch príbehov patria k symbolickým základom západnej civilizácie, ktorá sa dodnes odvoláva na kontinuitu grécko-židovsko-kresťanskej tradície. Sú to príbehy o neposlušnosti par excellence.

 

Erich Fromm raz napísal, že ľudská história začala aktom neposlušnosti a nie je nepravdepodobné, že sa skončí aktom poslušnosti. Kým v prípade spomenutých príbehov o počiatkoch ľudstva ide o symbolické konštatovanie, v kontexte súčasnej situácie sveta je, naopak, celkom konkrétne. Vývoj ľudstva dospel do štádia, v ktorom niekoľko jednotlivcov disponuje reálnou možnosťou zničiť život na tejto planéte stlačením jediného červeného tlačidla. Stačí, aby niekto vydal rozkaz a našiel sa niekto, kto by ho poslúchol. Od uverejnenia Frommovej eseje v období studenej vojny sa však možnosti spôsobov totálnej deštrukcie života na Zemi zmnohonásobili. Napriek tomu, že dnes už o existenčných problémoch planetárneho rozsahu máme dostatok informácií, akoby nič nenasvedčovalo tomu, že sa ľudstvu podarí vyhnúť katastrofe. Zygmunt Baumann túto situáciu opísal tak, že ešte nikdy sme neboli takí slobodní, no zároveň sme ešte nikdy neboli takí bezmocní. Vieme napríklad pochopiť princípy, podľa ktorých fungujú svetové burzy. Ale keď sa nad nimi zamyslíme, nevyhnutne dospejeme k záveru, že ide o čisté šialenstvo. Šialenstvom sú presiaknuté mnohé vzťahy tohto sveta. Čírym šialenstvom je predstava o nekonečnej reprodukcii kapitálu na planéte s obmedzenými zdrojmi. Ničím iným než šialenstvom sú environmentálne dohody uzatvárané súbežne s kontraktmi na výstavbu nových uhoľných elektrární. Šialenstvom je neustály celosvetový rast výdavkov na zbrojenie a sú ním aj neustále sa roztvárajúce nožnice početných nerovností. A šialenstvom sa riadi aj súčasný fetiš poriadku. Neskorý kapitalizmus je totiž zrejme jediným socioekonomickým systémom, ktorý sa pri svojej legitimizácii neodvoláva na potvrdenie predtým stanovených prísľubov, ale na proklamovanú racionalitu a neexistenciu žiadnej inej životaschopnej alternatívy.

 

Na túto diagnózu nejestvuje žiadna jednoduchá odpoveď. Už zo samotnej podstaty neexistuje možnosť vytvorenia dokonalého politického systému prostredníctvom vopred nadizajnovanej architektúry. Konsenzus v oblasti klimatologickej vedy a súčasné prognózy však zdôrazňujú, že zásadná odpoveď v podobe radikálnej premeny spôsobov výroby, spotreby, spoločenských vzťahov a samotného pohľadu na život je nevyhnutná a nemôže mať podobu akéhosi budúceho prísľubu. Ak chceme pomýšľať na možnosť zachovania ľudskej existencie na tejto planéte, k zmene musí dôjsť tu a teraz.

 

Neposlušnosť ako politické konanie

 

Na začiatku výzvy k zmene sveta stojí otázka: čo je to vlastne zmena? Čo máme na mysli pod týmto slovom? Ako by povedal Alain Badiou, svet je miesto, ktorého štruktúra je založená na princípe opakovania. Ak preto chceme hovoriť o skutočnej zmene, je nutné túto štruktúru narušiť. Vytvoriť v kolobehu opakovania ruptúru. Znamená to urobiť niečo, čo je nemožné v zmysle aktuálnych pravidiel štátu; nie potvrdenie niečoho, čo je ako možné predpísané samotným štátom. Znamená to vynájdenie novej možnosti a nutnosť vzniku miesta pre túto možnosť. Jedným z mnohých príkladov takéhoto konania je generálny štrajk, ktorý je pre štát nemožný, je ťažké ho zorganizovať a z perspektívy poriadku je absolútne nepredstaviteľný. Napriek tomu však predstavuje istú možnosť.

 

Čo teda znamená byť neposlušnými? Nie je to neposlušnosť pre neposlušnosť samotnú, vzdor pre vzdor, ani, ako sa niekedy hovorí, rebélia bez príčiny. Neposlušnosťou, v zmysle zásadného politického prejavu a praxe, sa chápe vedomé konanie, ktorého cieľom je identifikovať štruktúry hierarchie a dominancie, ako aj samotné inštitúcie, ktoré obmedzujú ľudský rozvoj, a následne ich vystaviť výzve na preukázanie svojej legitimity. Ak tohto preukázania nie sú schopné, je to signál, že ich treba rozbiť a zmeniť. Takto chápaná neposlušnosť môže mať rôzne formy, niektorí ju považujú za taktiku, iní za samotné východisko politickej praxe. Ich zjednocujúcim znakom je však aspekt kolektívneho konania pred zrakom verejnosti a tvorivá schopnosť sebaorganizácie, ktoré konfrontujú ohniská moci pomocou ľudskej schopnosti politickej imaginácie.

 

Tak ako v histórii boli prostredníctvom aktov neposlušnosti dosiahnuté zásadné spoločenské zmeny ako rušenie privilégií a rozširovanie princípov egalitárstva, tak aj dnes dochádza k rôznym formám mobilizácie. Neposlušné mestá bojujúce proti nedotknuteľnosti špekulatívneho súkromného majetku, neposlušní ľudia obsadzujúci uhoľné elektrárne a infraštruktúru fosílneho priemyslu, neposlušní hasiči zápasiaci v parížskych uliciach s policajtmi, zamestnanci a zamestnankyne podávajúce hromadné výpovede, okupované verejné priestory. Problém, ktorému dnes čelíme, je globálny, a preto sa môže zdať, že roztrúsené lokálne ohniská odporu nemajú dostatočný potenciál a zatiaľ sa im nedarí osloviť dostatočnú časť spoločnosti, resp. pretaviť toto konanie do reálneho narušenia štruktúr aktuálneho poriadku. Ale rovnako ako v minulosti, aj dnes sú akty neposlušnosti založené na nevydarených pokusoch a budovaní organizácie vzťahov zdola, preto na ne treba nazerať ako na dlhodobý projekt radikálnej politickej praxe a vedenia, ktorý sa neustále vyvíja. Často sa stretávame s tendenciou redukovať historické udalosti na zástupné symboly. Preto si mnohí neuvedomujú, že aj prípad Rosy Parks by bol dodnes len jedným z mnohých zabudnutých príbehov, nebyť miestnych komunít, odborov a ďalších organizácií vytvárajúcich dlhé roky solidárne siete a ohniská odporu.

 

Neposlušnosť nemusí mať iba podobu odmietnutia poslušnosti konkrétnemu zákonu, norme či inštitúciám, ktoré sú nespravodlivé alebo sa vzdialili svojmu účelu (Rawls, Arendt), čo častokrát v konečnom dôsledku znamená iba potvrdenie lojality voči poriadku ako celku. Neposlušnosť môže byť chápaná aj ako odmietnutie donútenia poslúchať, ktoré zo svojej podstaty existuje ešte predtým, ako ľudia vôbec môžu vedieť, čo im bude nariadené. Legislatívne nariadenia by totiž bez apriórneho predpokladu prijatia kontrolnej moci ako takej nemali žiadnu platnosť, čo vedie k paradoxu, že povinnosť poslúchať je príčinou a zároveň dôsledkom existencie štátu (Virno).

 

Okrem toho, že je táto problematika dôležitá z perspektívy možnosti skutočnej zmeny sveta, tak ako ju interpretuje Badiou, je zároveň čoraz aktuálnejšia v súčasnej situácii, v ktorej na akty neposlušnosti z repertoáru environmentálnych hnutí reagujú niektoré štáty posilnením represívnych opatrení, právomocí polície či sprísňovaním trestných zákonov prostredníctvom „protiextrémistických“ stratégií. Vyvstáva tak otázka, či je možné naďalej sa opierať o liberálnu teóriu neposlušnosti, ktorá neposlušnosť legitimizuje iba ako krajnú možnosť po vyčerpaní všetkých ostatných možností a zároveň vidí morálny kredit v prijatí sankcie za svoje konanie, čo paradoxne znamená preukázanie lojality voči pravidlám hry trestajúceho štátu.

 

Autonómia a heteronómia

 

Spomenutý trend, keď sa aktom neposlušnosti prisudzujú prívlastky ako extrémizmus a dochádza k perzekúcii jej aktérov a aktérok, súvisí s pojmom heteronómna spoločnosť. Heteronómna spoločnosť je taká, ktorá nie je schopná spochybniť svoje vlastné normy, má sklon k uzatváraniu sa a konzervovaniu. Takáto spoločnosť nerozlišuje rozmanité východiská kritiky, ktorá jej v momente odmietania splýva v jedno. Fašisti, antifašistky, teroristi, squatterky. K takejto heteronómii má sklon takmer každý súčasný politický systém či usporiadanie spoločnosti. Opakom heteronómnej spoločnosti je spoločnosť autonómna.

 

Dlhé roky dominantný neoliberálny diskurz chápal autonómiu ako vnútornú slobodu jednotlivcov, na ktorých je skrz ekonomickú mriežku nazerané ako na neustále strategizujúce a racionalizujúce jednotky, pohybujúce sa v určitých stanovených rámcoch. Inak povedané, môžete sa spolu s ostatnými slobodne pohybovať v tomto vymedzenom priestore, ale nepokúšajte sa meniť jeho tvar a hranice. Starajte sa v prvom rade o seba, ostatné vyriešia zákony a trh. Ako by však povedal filozof Cornelius Castoriadis, autonómia je projektom, ktorý nerozlučne zahŕňa ako jednotlivca, tak aj spoločnosť. Autonómny človek či spoločnosť si preto musia neustále klásť tieto otázky: Sú zákony našej spoločnosti dobré? Napĺňajú inštitúcie účel, pre ktorý boli vytvorené? Aké zákony by sme mali vytvoriť? Je to, čo si myslím, pravdivé? Môžem vedieť, či je to pravdivé – a ak áno, ako?

 

Autonómia teda spočíva v tom, že nekonáme v súlade s akýmisi nemennými zákonmi, ktoré sú formulované raz a navždy, ale naopak, v procese neustáleho sebaspytovania o týchto zákonoch, ich pôvode a obsahoch. Neexistuje nič, čo by nebolo možné zmeniť, žiadne normy spoločnosti ani žiadne zákony totiž zo svojej podstaty nie sú večné.

 

Podľa už spomenutého Fromma môžeme touto optikou nazerať aj na poslušnosť. Poslušnosť voči inému, inštitúcii či moci je v tomto zmysle podriadenosťou. Je vzdaním sa autonómie a prijatím cudzej vôle. Je to vzťah, ktorému je najbližšie vzťah pána a otroka. Otrok musí poslúchať a nemôže neposlúchať. Jej opakom je autonómna poslušnosť, ktorá je poslušnosťou iba v metaforickom význame, keďže je skôr potvrdením, ktoré vychádza z vlastného presvedčenia.


Buď zmeníme svet, alebo skončíme v pekle

 

Vráťme sa na záver opäť k Frommovým slovám: „Nie je nepravdepodobné, že dejiny ľudstva skončia aktom poslušnosti.“ Je to práve viac než pravdepodobné. Bolo by však mylné domnievať sa, že čistý odpor môže byť prostriedkom zmeny spoločnosti sám osebe. Neposlušnosť, naopak, zhmotňuje Foucaultovu tézu o relačnom charaktere vzťahov moci – kde je moc, tam je odpor. Neexistuje jediný bod moci, ani na strane štátu, ani na strane odporu, ale iba mnohosť bodov a vzťahov, ohnísk a sietí. To však nie je dôvodom na marazmus. Naopak, môže to byť povzbudením k aktivite, ktorá sa častokrát môže javiť ako boj proti večnému molochovi. Platí totiž to, čo raz Alexej Jurčak opísal nasledovne: „Všetko bolo večené, až kým to neskončilo.“

 

Výzvou pre sociálne hnutia dvadsiatehoprvého storočia musí byť vynachádzanie politických praxí, ktoré nepovažujú rovnosť za cieľ, ale za predpoklad konania, ktorý sa v praxi verifikuje a konfrontuje hegemonický poriadok. Neposlušnosť ako radikálna politická prax totiž nemá za cieľ vyrovnávať rozdiely v hierarchickom svete nerovnosti, ani hľadať ten typ riešení, ktoré by sľubovali, že dočasne praktizovaná nerovnosť môže v budúcnosti priniesť rovnosť. Cieľom ľudí, ktorí chcú zmeniť súčasný poriadok by mala byť zmena samotných pravidiel hry – vytváranie nových spôsobov spoločného bytia, myslenia a konania, a tým aj priame pretváranie spoločnosti na takú, v ktorej by agenti tohto konania chceli žiť. Práve toto hľadanie novej politickej možnosti, praxe a vedenia je najväčšou výzvou pre súčasnosť i akúkoľvek dohľadnú budúcnosť. Nebojme sa byť neposlušnými. Sú totiž len dve možnosti. Buď zmeníme svet, alebo skončíme v pekle.

 

 

 

Autor pôsobí ako doktorand na FiF UK

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *