2020 03 NeposlušnosťTematický KapitálKeď sa odpor stáva povinnosťou

Bod Obratu9. marca 20201835

 

 

Nové idey a sociálne hnutia – postoje nekompatibilné s predchádzajúcou tradíciou – bývali silou, ktorá poháňala dejiny. Dnešok je zdanlivo koncom tohto vývoja. Všetky alternatívy sa formujú v rámci panujúceho socio-ekonomického modelu, a nie v protiklade k nemu. Človek však nemôže žiť mimo dejín, preto dejiny neskončili, len zmenili pohonnú látku. Teraz ňou nie sú nové prevratné idey či hnutia, ale nové technológie. Jediné zmeny, v ktoré je spoločnosť ešte ochotná uveriť, sú zmeny technologické. Táto strata politickej imaginácie je fatálna. Prelomiť ju je jednou z najväčších výziev akejkoľvek radikálnej zelenej a sociálnej alternatívy.

 

Myslíme si, že doba, keď sme mohli prostredníctvom volieb prepožičiavať zodpovednosť za náš osud politikom a političkám, skončila. Oni najlepšie reprezentujú spomínanú stratu predstavivosti. Ich impotencia je zvlášť viditeľná v porovnaní s nečakanými úspechmi zdola organizovaných hnutí. Ukázalo sa, že riešenie environmentálnej krízy nemôžeme prenechať dominantnej technokratickej vrstve, zloženej z expertných, politických a podnikateľských špičiek. Vedľajšie efekty ekonomického rastu dopadajú na celú spoločnosť a to dáva nám všetkým právo vyjadriť sa – a nielen to, dáva nám to právo klásť odpor.

 

Čo na tom, že o ekologických hodnotách sa v posledných troch dekádach písalo a hovorilo stále viac, keď popritom celkové množstvo emisií narastalo? Hodnoty neexistujú tým, že ich deklamujeme. Žijú len v činoch. Sloboda neexistovala, keď o nej hovoril americký prezident vo svojom prejave, zjavila sa až v momente, keď sa Siuxovia fyzicky postavili na odpor proti ropovodu, presadzovanému týmto prezidentom. Ak sa nám nepodarí zameniť rétoriku za činy, môžu si zelené témy osvojiť fašisti a iné reakčné sily ťažiace z všeobecnej frustrácie.

 

Hovoria nám, že zmenu máme začať od seba, korigovaním vlastného spotrebiteľského správania. Podobné apely vychádzajú z mylného predpokladu, že motorom ekonomiky sú ľudské potreby: ak ich dokážeme zosúladiť s požiadavkami na riešenie environmentálnej krízy, sme zachránení, pretože trh okamžite reflektuje zmeny v spotrebiteľskom správaní a prispôsobí sa; neekologické produkty nebude nikto kupovať, a teda sa prestanú vyrábať. Táto perspektíva ľahko skĺzava k moralizovaniu a predpokladá absolútnu slobodu vo sfére spotreby. Zabúda na to, že naše voľby sa odohrávajú v širšom rámci, ktorý sme nedefinovali my, ale systém, v ktorom žijeme. Kapitalizmus produkuje rigidné štruktúry, v rámci ktorých potom realizujeme naše viac-menej marginálne voľby. Za moralizovaním sa navyše skrýva alibizmus: separujem odpad, nepoužívam plastové slamky, nejem mäso, teda mám čisté svedomie a politickú angažovanosť môžem prenechať druhým. Ale čo zavážia naše spotrebiteľské rozhodnutia v porovnaní so silami, ktoré stupňujú vykorisťovanie prírody? Bola to snáď vôľa spotrebiteliek a spotrebiteľov, aby sa tieto sily dali do pohybu, aby zaťažovali prírodu chrlením stále väčšieho množstva tovarov, a teda odpadov? Čo by sa stalo, ak by sme uznali, že environmentálne problémy majú prevažne systémový charakter, a nie sú vecou osobnej voľby? Nebolo by potom načase nahradiť apely na občianske cnosti apelom na občiansku neposlušnosť?

 

Ale naivní sú aj tí ľudia, ktorí za pôvodcu klimatickej zmeny nepovažujú všeobecne prijaté formy spotrebiteľského správania, ale skupinu mocných, ktorá z nemorálnych pohnútok zneužíva spoločnosť a prírodu na svoje ciele. Veria, že ak sa zbavíme tejto kapitalistickej a politickej elity alebo ju prinútime správať sa ináč, všetko sa zmení. Tento prístup vychádza z nesprávneho (príliš optimistického) predpokladu, že neplánovanú ekonomiku niekto plánuje, a vedie ku konšpiračnému mysleniu. Stroj trhu je síce priživovaný každým a každou z nás, avšak nikto konkrétny ho neriadi.

 

 

Radikalizmus nemusí znamenať slepý fanatizmus, ale dôslednosť a neústupčivosť

 

Jedno z populárnych (pretože jednoduchých) riešení navrhujú technooptimisti. Civilizácia funguje na určitom technologickom stupni vývoja, ktorého dôsledkom sú globálne zmeny klímy, a preto ho treba prekonať ďalšou technologickou revolúciou. Je to len adaptácia krízovej poučky kapitalizmu: riešiť všetky problémy rastom. V skutočnosti sa nové technológie nezavádzajú kvôli radikálnej zmene, často len zrýchľujú, zmnožujú a zefektívňujú to, čo tu už je. Na otázku, prečo by problémy, ktoré evidentne spôsobuje nekonečný rast a nedomyslené následky technológie, mal vyriešiť ďalší rast a nové technológie, technooptimisti odpoveď nedávajú. Vzniká podozrenie, že čakanie na ďalšiu technologickú revolúciu, keď máme objektívne času tak málo, je len alibizmom mocných. Asi musíme začať rozlišovať ilúziu pokroku od pokroku skutočného, ak sa chceme v súčasnosti vyznať. Zdanlivý progres, to je kaleidoskop malých, často kvantitatívnych zmien, ktoré sa nám mihajú pred očami, aby nakoniec zapadli do obrazca spoločnosti identického s obrazom pôvodným. Placebo novej generácie technológií a objavov v prírodných vedách len odsúva pocit beznádeje z nezmeniteľných štruktúr súčasného socio-ekonomického zriadenia. Skutočným progresom by bolo transformovanie spoločenských vzťahov umožňujúcich chod systému ako celku, rovnako ako vzťahov civilizácie voči prírode.

 

Dostávame sa k prístupu, ktorý je nášmu kolektívu najbližší. Predpokladáme, že prvoradým pôvodcom environmentálnej krízy je systém založený na nekonečnom raste v konečnom svete. Týmto systémom je globálny kapitalizmus, ktorý nepoháňajú ľudské potreby, ani žiaden konkrétny aktér, ale nekonečná špirála hromadenia kapitálu – teda tvorba a reprodukovanie zisku. Pri tomto pohľade nie je kapitalizmus sprisahaním nemorálnych kapitalistov proti bezúhonnej triede pracujúcich, ale systémom nevyhnutností, do ktorého sme zapletení všetci a všetky, aj keď s odlišnou motiváciou a, samozrejme, pri nerovnomernom a nespravodlivom rozdelení zisku a strát. Systémová perspektíva umožňuje vysvetliť správanie jednotlivcov aj sociálnych skupín bez moralizovania. Vníma krízu v jej dlhom historickom vývine, ale zároveň pripúšťa jej riešenie, na rozdiel od teórií odsudzujúcich ľudskú povahu či prirodzenosť. Je protikladom konšpiračného vedomia, keďže neobviňuje žiadnu konkrétnu množinu ľudí, ale neosobné mechanizmy systému. Iste má aj tento prístup svoje slabiny. Môže viesť k cynizmu či rezignácii, veď systém je všetko a nič, a tak sa každý konkrétny lokálny odpor zdá byť absolútne neúčinný – žiadna aktivita už nie je postačujúca, ak chceme meniť celý systém. Napriek tomuto riziku si volíme systémový pohľad. Zdá sa nám byť najkomplexnejším aj najradikálnejším zo všetkých spomenutých. Radikalizmus tu neznamená slepý fanatizmus, ale dôslednosť, tvrdohlavosť a schopnosť postaviť sa nekompromisne za to, čo sme si predtým dokázali racionálne odôvodniť.

 

Nikto už nemôže položiť otázku alternatívy blahosklonne, tak, ako sa kládla v deväťdesiatych a nultých rokoch: „Kritizujete, ale akú ponúkate alternatívu?“ Potom ako sme prijali, že konštatovanie zásadného vplyvu ľudskej činnosti na klímu nie je názor, ale fakt, stalo sa povinnosťou všetkých účastníkov a účastníčok debaty, aby alternatívu hľadali – teda aj tých, čo kladú túto otázku. Utópiou už nie je hľadanie alternatív, z ktorého sa stala historická nevyhnutnosť; málo realistická je naopak predstava, že bez radikálnej zmeny máme možnosť na prežitie.

 

 

Establishment si môže dovoliť čakať, my nie

 

Európu obchádza strašidlo – strašidlo extrémizmu. Lenže opakom extrémizmu je normalizácia a z tej mrazí rovnako. V reakcii na nárast takzvaného extrémizmu sa obhajuje údajný normálny chod kapitalistických štátov. Zabudlo sa na to, že kapitalizmus pestuje extrémy v sebe samom a normalizovať tieto excesy môže byť skutočným nebezpečenstvom. Kapitalizmus mobilizuje obrovské produktívne sily, uvoľňuje neskutočné množstvo zdrojov, zrýchľuje a zmnožuje produkciu. Zároveň zapríčiňuje nerovnosť, krízy, nadvýrobu, nezmyselné plytvanie, vykorisťovanie a degradáciu prírody. Je permanentnou vojnou jednotlivcov proti sebe navzájom, jednej triedy proti inej, štátu proti iným štátom, jednotlivých korporácií proti iným korporáciám, civilizácie proti prírode, človeka proti spoločnosti, prítomnosti proti minulosti aj budúcnosti. Vytvára umelé opozície a konflikty a zatemňuje tie reálne. Premieňa krízy a kolízie na ďalší rast, používa katastrofy, ktoré vyvolal, ako nové impulzy. To všetko sa nedeje kvôli prosperite spoločnosti a prírody, či kvôli uspokojovaniu životných potrieb, skrátka kvôli životu. Naopak, každá použiteľná vitálna sila, každý ľudský a prírodný zdroj sa využije a spotrebuje v nekrofilnom procese akumulácie kapitálu.

 

Klimatické hnutie je medzi inými emancipačnými hnutiami súčasnosti vo zvláštnej pozícii. Nezastupuje partikulárne záujmy žiadneho národa, menšiny či záujmovej skupiny. Je dôsledne univerzalistické – chce osloviť celú spoločnosť v mene celej biosféry. Mohlo by sa zdať, že tým pádom nebude mať nepriateľov. Opak je pravdou. Má tých najsilnejších. Nemajú telo – sú abstraktní – a predsa rastú, získavajú moc a bránia sa. Je to kapitál a sú to štáty, ktoré sa – poháňané konkurenciou – ženú k vykorisťovaniu stále nových zdrojov, k likvidácii ďalších ekosystémov. Navyše, moc sa už definuje len sama sebou a nie nejakým programom. Čisto intelektuálna kritika nemôže znepokojiť flexibilnú, neideologickú, technokratickú moc, ktorá dokáže v jednej chvíli hovoriť o sociálnej a environmentálnej politike a vzápätí o rozširovaní fosílneho priemyslu, vediac, že na globálnej ekonomickej mašinérii rétorika nič nezmení. Establishment je cynický a môže si dovoliť jednoducho čakať na moment, keď entuziazmus protestných hlasov vyšumí a ľudia sa, dotlačení nutnosťou, ponoria späť do praktického života. Ak nenaberieme odvahu vypovedať poslušnosť, mechanizmus, v ktorom sme sa ocitli, dospeje k nenapraviteľným dôsledkom vlastnej zotrvačnosti.

 

V kapitalizme sa vždy straty prenášajú na celú spoločnosť, kým zisky zostávajú súkromné. Platí to aj v časoch krízy, či už ekonomickej, alebo ekologickej. Zisky, ktoré plynú zo stupňovaného ekonomického rastu, má v rukách mizivé percento svetovej populácie, zatiaľ čo straty – v podobe zamorenia odpadom, klimatickej zmeny či masového vymierania druhov – sa prenášajú na celé ľudstvo a mimoľudskú prírodu. Nespravodlivosť sa stala všeobecnou a zlomiť ju môže len globálne organizovaný odpor. Slovami Bertolta Brechta: „Keď je nespravodlivosť zákonom, odpor je občianskou povinnosťou.“

 

 

 

Kolektív Bod obratu je súčasťou globálneho hnutia za klimatickú spravodlivosť

Jeden komentár

  • Nicolas Giroux

    11. marca 2020 v 16:27

    Výborný text!
    Pripomína mi môj článok „Ich ekológia a naša“:
    https://dennikn.sk/blog/1768829/ich-ekologia-a-nasa/

    „Ich ekológia je extrémistická. Extrémista je ten, ktorý nerozmýšľa. Hovorí “áno” na všetko. Všimnite si, že človek, ktorý hlavou krúti “áno”, robí pohyb zaspávania. Slepo verí a nespochybňuje. Má svoje riešenie, iba jedno pre všetky problémy (veda a technologický pokrok) a chce ho presadiť tak či tak.

    Naša ekológia je radikálna. Radikál je ten, ktorý rozmýšľa. Hovorí “nie!”. Všimnite si, že človek, ktorý hlavou krúti “nie”, robí pohyb budenia. Otvorí oči a vždy spochybňuje. Dbá na to, aby sa problémy riešili dlhodobo. Rieši koreň problémov (radicalis = koreň po latinsky).“

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *