Ak si ešte spomeniete na začiatok tohto roka, bol to smiech cez slzy. Predchádzajúci rok sme uzatvárali s masívnymi požiarmi Amazonského pralesa a nový sme vítali s doslova horiacim kontinentom, požiarmi v Austrálii. Netrvalo dlho a americký prezident Trump nám skoro zaistil vstupenku do tretej svetovej vojny. Aj tento rok nám Oxfam pripomenul postupujúcu nespravodlivosť vo svete, ktorej pomyselné nožnice sa viac a viac otvárajú. Všetci, ktorí tvrdili, že každému sa v tomto systéme nakoniec niečo ujde, sa veľmi mýlili. Naprieč svetom padali teplotné rekordy, vrátane tých na Antarktíde. Hodiny súdneho dňa posunuli vedci o dve minúty dopredu. Takto blízko sa ručička k polnoci nepriblížila od čias studenej vojny. V Grécku, na hraniciach Európskej únie, sa odohráva boj, v ktorom sú utečenky a utečenci rukojemníkmi. Svetom hýbu americké primárky a na Slovensku sa skladá po parlamentných voľbách nová vláda. Zrejme najkonzervatívnejšia v histórii. Stačí sledovať titulky v novinách a nejednej behá mráz po chrbte. Obranným mechanizmom sa stávajú cynické memečká na Twitteri a snaha nezblázniť sa. Súčasťou takejto snahy je aj neustále vzdelávanie či organizovanie sa. Bolo by možno jednoduchšie sa vzdať, bolo by možno pohodlnejšie nechať to na druhých. My si to však nemyslíme a veríme, že každý a každá z nás môže nejakým spôsobom vzdorovať aj v každodennosti.

Neúprosný nápor informácií o tom, kam svet smeruje, človeka často vedie k pocitu bezradnosti. Ocitli sme sa v časoch krízy planetárneho charakteru, vzostupu reakčných síl krajnej pravice a neustupujúceho útlaku menšín. Potláčania spravodlivejšej a sociálnejšej vízie sveta. Bol začiatok leta 2017 a v Česku sa konal historicky prvý Klimakemp. Jeho súčasťou bola aj nenásilná blokáda povrchovej bane Bílina, kde prelomenie limitov ťažby odsúhlasila vláda. Bola to moja prvá skúsenosť s neposlušnosťou takéhoto charakteru a bola som tam v oslnivo žiarivej veste s nápisom „press“, ako stážistka v novinách. Neviem, či som mala viac šťastia ako rozumu, no ujali sa ma dvaja robotníci a „na tajňáša“ ma sprevádzali po bani. Sedela som zababušená v špinavej bunde na zadnom sedadle ich auta a na zdrapy papiera som si technickou ceruzkou písala poznámky pre článok do novín. Pamätám si ten pocit bezradnosti, keď som videla, ako moje kamarátky a kamarátov, s ktorými sme len pred chvíľou sedeli v autobuse, mláti polícia, odopiera im vodu či tieň na najspodnejšej úrovni rozhorúčenej prašnej bane. Viac než dva roky nato súd po sťažnosti aktivistiek a aktivistov uznal, že polícia konala neprimerane. Malé veľké víťazstvo. Rok na to som vyrazila do Nemecka na protest na záchranu Hambašského lesa. Pamätám si na ten, len ťažko opísateľný pocit, ktorý som zažívala pri blokáde koľajníc na prevoz uhlia do najšpinavších nemeckých elektrární, keď sa nám ich spoločne podarilo symbolicky ochromiť vlastnými telami. Pamätám si na najstudenšiu noc v živote, ktorú som tam s takmer tromi tisíckami aktivistiek a aktivistov strávila. Na ten nesmierny pocit súdržnosti a emancipácie, ktorý nasledoval a zohrieval nás.

Keď sme sa o téme neposlušnosti rozprávali v rámci redakcie, Tomáš sa hneď ozval, že číta skvelú knihu o pirátoch a rád by prispel do čísla práve s touto témou. O pirátoch? Väčšinu z nás to zaskočilo, aj sme sa rozosmiali. Áno, o pirátoch a živote na lodi, o možno prekvapivých súvislostiach ich dobrodružstiev i o tom, prečo sa ženy z proletárskej vrstvy prezliekali za mužov, sa dočítate v recenzii Tomáša Hučka. Na otázku, čo vôbec neposlušnosť môže znamenať, nám odpovedá hneď v úvode Robert Mihály vo filozofickej úvahe. Environmentálny sociológ Arnošt Novák vo svojom texte približuje kontext nemeckého a českého klimatického hnutia. Trošku z iného kraja o tejto téme píše novinár českého Deníka Referendum Petr Jedlička, ktorý vo svojom texte približuje význam neposlušnosti v krajinách Latinskej Ameriky, kde sa za uplynulý rok konalo množstvo masových demonštrácií. Zaujímavý je aj pohľad na duševné zdravie skrz optiku kritického feminizmu v texte Alexandry Ostertágovej.

Nech nás hnev a nádej posunú v ústrety spravodlivejšej spoločnosti. Pretože ak súčasný systém spôsobil krízy, ktorým teraz čelíme, je na mieste ho analyzovať a súčasne premýšľať o jeho alternatívach. Nielenže je samo osebe šialené, aby sme pokračovali v usporiadaní sveta, ktorý je založený na útlaku, nerovnosti a ničení mimoľudskej prírody, ale šialenejšie je pokračovať a nepokúsiť sa voči tomuto všetkému brániť. Lebo, čo je dnes vlastne neposlušnosťou? Ak je to vzbura voči danému poriadku, ktorý je v skutočnosti neporiadkom a vedie nás v ústrety skaze, pokojne to ďalej nazývajme neposlušnosťou. Malo by totiž byť našou povinnosťou postaviť sa za slabších a za mimoľudskú prírodu, aj za cenu, že nás niekto nazve neposlušnými.

Laura Kovácsová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: