O prospešnosti politickej propagandy

Jakub Kapičiak8. marca 2018892

„Naším úspechom bude, ak teraz budú nasledovať vaše vlastné akcie.“

V januári navštívil projekt Pussy Riot Theatre so svojou multimediálnou performanciou Riot Days niekoľko nemeckých miest. Krátko nato organizátori Pohody ohlásili zaradenie projektu do festivalového programu. V nasledujúcom článku by som rád performanciu priblížil a trocha o nej pouvažoval.

Performancia je adaptáciou rovnomennej knihy Márie Aľochinovej, jednej zo zakladajúcich členiek Pussy Riot, ktorá si odsedela dva roky v ruskej väzenskej kolónii za akciu v Chráme Krista Spasiteľa v roku 2012. Projekt síce názvom odkazuje na legendárnych Pink Floyd, ako v prológu pred vystúpením v mníchovskej Muffathalle 20. januára priznal režisér Jurij Muravitskij, no k ich spektakularite má ďaleko. Okrem Aľochinovej na performancii participujú Kiryl Mašeka a duo AWOTT, tvorené Maximom a Nasťou, v minulosti speváčkou Pussy Riot.

Autori vybudovali ústrednú naratívnu líniu viac než hodinovej performancie na kľúčových momentoch Aľochinovej knihy. Performancia tak v skratke rozpráva o Márii Aľochinovej ako členke Pussy Riot. Osvetľuje vznik Pussy Riot, priebeh súdneho procesu a pobyt vo väzenskej kolónii. Okrem tradičných prvkov divadla ako dialóg, gestika a mimika performerov, masky alebo kostýmy pracuje performancia aj s hudbou v podaní dua AWOTT (klávesy, bicie, saxofón, vokály), so scénickým čítaním (alebo recitáciou) a s videoprojekciou.

Voda zmyla hranicu javiska

Jednou z ústredných vlastností každej performancie je interaktivita, ktorú definuje fyzická prítomnosť performerov a divákov na určitom mieste v určitom čase. Každá performancia je jedinečná udalosť, ktorej začiatok aj koniec určujú performeri spolu s divákmi. Ich vzájomná interakcia vedie k rôznym vnútorným aj vonkajším reakciám. Tie podnecujú reťazec ďalších.

Počas Riot Days reagovali diváci navonok rôzne – kričaním, pískaním, smiechom, tlieskaním, tancom. V jednej chvíli som si všimol diváčku, ktorá utekala čo najďalej od pódia s dlaňami na ušiach. Prekážal jej prenikavý zvukový efekt. K vonkajším diváckym reakciám však patrí aj fotografovanie, natáčanie videa, vzájomný rozhovor, zakašlanie, smrkanie, pohyb po sále a pod.

Interakcia medzi performermi a divákmi bola najvýraznejšia, keď Kiryl Mašeka začal publikum oblievať vodou z pollitrových fliaš. Hoci išlo o relatívne banálnu materializáciu a pokus o intenzifikáciu rozprávania o waterboardingu ako rozšírenej metóde výsluchu ruskou políciou, bol to najjasnejší kontakt medzi divákmi a performermi. Dá sa povedať, že vodou sa materializovalo a intenzifikovalo nielen rozprávanie, no i interakcia. Práve intenzívnejší fyzický kontakt zohráva veľmi dôležitú úlohu pri performanciách, pretože destabilizuje vžité opozície ako fikcia – realita alebo verejné – súkromné. Slúži ako podnet pre dovtedy nedostupné reakcie a vedie k malej osobnej skúsenosti so situáciou prahu – medzi fikciou a realitou, medzi verejným a súkromným a pod. Voda z fľaše ponúkla možnosť uvedomiť si, ako poľahky sa dá prekročiť hranica medzi javiskom a hľadiskom, že performeri a diváci patria do rovnakého sveta. Práve to je kľúčovým posolstvom Riot Days, čo odhalili záverečné slová Márie Aľochinovej po skončení podujatia: „Naším úspechom bude, ak teraz budú nasledovať vaše vlastné akcie.“

Kto sú dnes Pussy Riot?

Cieľom performancie tak bolo naviesť divákov, aby konali, čiže hovoríme o agitačnom podujatí. Za aké myšlienky však Pussy Riot agitujú? Aké akcie divákov by mali nasledovať? Pussy Riot nereprezentujú insitné idey živelnej revolúcie či protirežimového vzdoru. Nie sú a neboli extravagantnými a naivnými chuligánkami. Dnes reprezentujú myšlienky systematickej a organizovanej občianskej angažovanosti. Po prepustení z väzenia založila Mária Aľochinová spolu s Nadeždou Tolokonnikovovou organizáciu Zóna práva a nezávislé médium Mediazona. Oba projekty majú ľudskoprávne zameranie. Mediazona systematicky monitoruje porušovanie ľudských práv a diskrimináciu v Rusku a Zóna práva bojuje za zlepšenie podmienok pre ľudí vo výkone trestu odňatia slobody a poskytuje im právnu pomoc.

Od svojich prvých akcií Pussy Riot usilovne pracovali s médiami a spoločenským vedomím. So svojím mediálnym obrazom pracovali aj vo väzbe počas súdneho procesu. Pred každým pojednávaním chceli byť čo najviac upravené, aby vyzerali sympaticky a príťažlivo. Tieto aspekty treba nevyhnutne brať do úvahy pri posudzovaní súčasných aktivít členiek Pussy Riot. Vysvetľujú, prečo dnes siahajú po jazyku popkultúry, ktorým reagujú na súčasné dianie v Rusku alebo vo svete. Platí to aj v prípade Riot Days. Performancia pracuje s už etablovanými nástrojmi, ako upútať divákov: výrazné heslá, strhujúce momenty zo súdu a väzenia, zaznie aj fragment z piesne Bohorodička, vyžeň Putina, rozstrekovanie vody a pod. Ktosi by mohol povedať, že ide o umeleckú neschopnosť, estetický nevkus alebo konformizmus. Pohľad do dejín ruskej kultúry 20. storočia však ukazuje, že je to zložitejšie.

Autenticita politického?

Podľa ruskej avantgardy malo umenie svet pretvárať a nie ho zobrazovať. Z tohto dôvodu mnohí jej predstavitelia uvítali revolúciu a angažovali sa v novovznikajúcich orgánoch kultúry. Realita bola pre nich základný materiál, čo podaktorých priviedlo až k zavrhnutiu samotného avantgardného umenia pre potreby socialistickej revolúcie. Z tohto hľadiska je potom – ako presvedčivo ukázal Boris Groys – socialistický realizmus radikalizáciou avantgardy. Podľa hlavného ideológa socialistického realizmu Alexandra Ždanova mali diela socialistického realizmu spĺňať požiadavku vysokej ideovosti a ľudovosti. Znamená to, že mali byť ideologicky tendenčné a komunikatívne, zrozumiteľné. Po druhej svetovej vojne sa v neoficiálnej sfére umenia objavili soc-art a konceptualizmus, ktoré reagovali na sovietsky diskurz a mytológiu. Vyrovnávali sa s nimi ich hyperbolizáciou alebo konfrontáciou s fragmentmi protirečivých diskurzov. Soc-artisti a konceptualisti operovali s vedomím, že niet autentickej sociálne, kultúrne či diskurzívne nezaťaženej výpovede. Viera v takúto výpoveď by znova ústila k utópii a totalite. Vedomie podmienenosti výpovede bola pre nich dôležitá nielen pre skúsenosť so socialistickým realizmom, ale aj pre charakter povojnovej sovietskej kultúry, ktorá kládla dôraz na morálku a etiku.

Na takomto podhubí vyrástli nielen Pussy Riot, ale aj súčasné politické umenie v Rusku. Oxana Šalyginová, spoločníčka Piotra Pavlenského, založila vydavateľstvo a časopis Politická propaganda. Tento názov prezrádza mnohé nielen o dvojici, ale aj o Pussy Riot a Pussy Riot Theatre. Hovorí o skúsenosti o podmienenosti každej výpovede – každá výpoveď je politickou propagandou. To paradoxne otvára možnosť autentickej výpovede, zatiaľ čo tie, ktoré deklarujú apolitickosť, autenticitu, nezávislosť a objektívnosť, sa stávajú podozrivými.

Autor je básnik a rusista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: