Nájom s ručením obmedzeným? Spolubývanie ako riešenie krízy bývania

Novú spolužiačku míňam v dverách univerzity. Po prednáške sa pýta, kde bývam. Odpovedám, že za rohom. A sama? Zasmejem sa a čakám, že ona tiež. Myslí to vážne a ja premýšľam, dokedy sa  žije v spolubývaní a či sa putovanie bytmi a izbami končí diplomom a stabilným platom. Viem, aká je odpoveď: nekončí. Trh bytov sa nehýbe v náš prospech a my hľadáme spôsoby, ako sa v ňom udržať.

V seriáli Priatelia sa útešne dozvedáme, že aj pracujúci tridsiatnici žijú spolu v trojizbákoch a vyhovuje im to. Motív spoločného bývania trochu zmierni strach z vlastného zlyhania či budúcej reality – že väčšina z mladých dospelých si na vlastné bývanie nesiahne. Vštepovaná životná línia: vysoká škola, práca, svadba, dom mizne asi tak rýchlo, ako peniaze na našich sporiacich účtoch.

„V ideálnom prípade by som chcela žiť sama, pretože ma už nebaví bývať v spolubývaní. Napriek tomu, že mám pomerne dobrý plat, na vlastný byt nemám. Mohla by som si ho dovoliť jedine vtedy, ak by som celý mesiac jedla iba rohlíky,“ hovorí Apoléna (24) z Prahy, ktorá žije v zdieľaných bytoch už tri roky. Spolužitie v prenájme ktoré zvykneme spájať s prechodným štádiom študentstva, sa stáva v posledných rokoch trvalou stratégiou nielen pre mladých dospelých.

Hľadáme niečo, čo by sme dokázali nazvať domovom. Do vysneného domčeka, ktorý nás učili kresliť v škôlke, pridávame ďalšie postavy – kamarátov, neznámych, spolubývajúce… Keď sa kapela Berlin Manson pýta, kde budeme bývať, moja odpoveď znie: niekde snáď áno, ale osamote to zrejme nebude. A vadí to vôbec?

Frederika (24), ktorá žije v Brne, sa o byt delí s tromi ľuďmi a o izbu s partnerom. „Chcela som bývať niekde, kde mám pocit domova a nielen krabice s posteľou. Ak raz budem mať peniaze, tak by som chcela ísť do jednoizbového bytu.“ K spolubývaniu ju počas štúdia priviedli zlé skúsenosti kamarátok a kamarátov na internáte. Podmienky študentského bývania sú samé o sebe alarmujúce a neraz nedôstojné. Frederika preto zostáva v spolubývaní a faktor peňazí kladie na prvú priečku dôvodov prečo.

Podľa urbánnej sociologičky Lýdie Grešákovej bývanie nie je iba otázkou ekonomiky alebo bytovej architektúry. Bývanie rovná sa priestor, kde sa koncentrujú nerovnosti, kde sa rozvíjajú a padajú vzťahy, kde sa formuje každodenný život aj my sami. „Je to základné ľudské právo, pretože má vysoký význam ako bezpečný priestor a základná ľudská potreba. Dnes sa však domov čoraz častejšie mení na majetkové aktívum a investíciu na trhu, čo znižuje jeho pôvodný význam,“ hovorí. Výrazným motorom tohto vývoja sú developerské rozhodnutia, ktoré určujú ceny bytov v súlade s logikou finančného trhu. Ten hľadí skôr na zisk, než na bývanie ako priestor, v ktorom hľadáme domov, nielen miesto na prespanie.

Štrnásť rokov nejesť a nebývať

„Vnímam vlastné bývanie ako luxus. Nečakám na rodinu, budem to riešiť, keď budem mať našetrené na hypotéku,“ hovorí Katarína (25), ktorá po dokončení štúdia medicíny žije so svojou sestrou v Košiciach. Tam je situácia dostupnosti bývania v rámci Slovenska najkritickejšia. Podrobné dáta o nájomnom bývaní na Slovensku však chýbajú. Lýdia Grešáková túto medzeru považuje za samostatnú krízu.

V Česku dnes v podnájme žije asi pätina domácností – približne 1,8 milióna ľudí – najmä mladí do štyridsiatky. Väčšina bytov je prenajímaných na krátkodobú zmluvu. Dosť na to, aby si človek stihol vybaliť hrnčeky, ale nie vždy na to, aby svoje metre štvorcové nazval domovom. Práve nízka stabilita je pre nájomné bývanie typická a tiež dôvodom, prečo väčšina ľudí preferuje vlastné bývanie. Na to ale často nemá prostriedky.

„Viem, že som jeden z mála ľudí, ktorí v mojom veku vlastnia byt. Ale nebyť pomoci od rodiny, žijem ďalej v spolubývaní a o vlastnom ani neuvažujem. Šesťsto eur za nájom by mi zhltol viac ako tretinu výplaty,“ vysvetľuje Daniel (26), ktorý žije v Bratislave. Podľa neho je spolubývanie jediná reálna možnosť pre človeka na začiatku kariéry. Výdavok, ktorý spomína, by pritom nemal prekročiť hranicu tretiny príjmu. Čokoľvek nad tým predstavuje riziko, že sa človek pohybuje na hrane dôstojného životného štandardu.

Daniel hovorí, že zo svojej stredoškolskej partie kamarátov je jediný, kto nehnuteľnosť vlastní. Ostatní žijú v podnájmoch, prevažne v zdieľaných bytoch. Pri otázke vlastného bývania si vždy pripomeniem, že byt v Českej republike stojí v priemere takmer 14 rokov života – 13,6 ročných platov. Ak sa vám podarí 14 rokov nejesť a hlavne nebývať, dovolíte si vlastnú kúpeľňu, kuchyňu, spálňu a pri troche šťastia aj obývačku.

Dokáž svoju hodnotu

„Kto skôr príde, ten skôr melie,“ čítam v inzeráte na prenájom dvojizbáku v Brne. Cestou na obhliadku si pre istotu opakujem: buď sama sebou. A potom tam stojím, zoznamujem sa s potencionálnymi spolubývajúcimi a rýchlo mi dôjde, že je to skôr výberové konanie než prehliadka bytu. Za každú cenu je nutné dokázať svoju hodnotu.

„V Česku a na Slovensku sa často pracuje s pojmom zásluhovosti – človek si musí bývanie zaslúžiť,“ hovorí Grešáková. V praxi to znamená, že vlastný byt je vnímaný ako potvrdenie dlhoročnej a dobre odvedenej práce a nájom ako režim, v ktorom sa vyžadujú slušnosť a dodržiavanie pravidiel majiteľa. Práve v čase, keď ceny bytov rastú rýchlejšie než mzdy by mohlo byť riešením spolubývanie ako kolektívne súžitie, namiesto bývania vo vlastnom. „Majiteľky a majitelia však majú často k nájomníkom nedôveru. Predpokladajú, že v nájme žijú ľudia, ktorí nejako zlyhali, a boja sa, že im zničia majetok,“ vysvetľuje. Podľa Grešákovej je slovenská nájomná kultúra stále len v začiatkoch a prísne požiadavky na nájomníkov sú toho dôkazom. „U nás ešte spolubývanie nevzniká ako premyslená stratégia, ako odolávať bytovej kríze. V Česku existujú siete, ktoré spoločným bývaním bojujú proti tlaku trhu, napríklad zdieľané domy.“

„Hľadám bývanie v Prahe kdekoľvek, kam dôjde električka,“ informuje instagramový príbeh na účte kdebudemebývať, ktorý zverejňuje ako dopyt, tak ponuky bývania naprieč Českom a Slovenskom. Za posledný polrok účet prezdieľal viac ako 700 príspevkov, ktoré byty a domy na prenájom viac hľadajú, než ponúkajú. Preferencie lokality záujemcov sa stupňujú od „v okolí práce“ ku „kdekoľvek blízko zelene a metra“ až po „zháňame čokoľvek, kdekoľvek a to ihneď“.

Hustota vzťahov, teda sociálny kapitál, spolu s ekonomickým kapitálom prispievajú k úspechu pri hľadaní bývania. Občas viac ponúk prinesie stretnutie na pive, než inzertný portál. „Na hľadanie cez stránky musí mať človek fakt šťastie. Po krčmách som hovorila, že hľadám byt – a nejako mi to vyšlo,“ spomína Apoléna. Danielovi sa podarilo nájsť si izbu v Bratislave prvýkrát cez facebookové skupiny a druhýkrát cez internetovú zoznamku Grindr. Skupina mojich kamarátov zas v snahe nájsť byt vytlačili inzertný plagát a oblepili ním výklady Brnenských podnikov.

Vyrásť do dospelosti

„Mám pocit, že nie som úplne dospelá, kým nežijem sama alebo s partnerom,“ hovorí Apoléna. Výskumy naznačujú, že súčasná podoba dospelosti nezačína, keď adolescencia končí, ale prechádza do nového medzistupňa. V školách ostávame dlhšie než predošlé generácie, odďaľujeme tiež manželstvo a rodičovstvo. Fáza prechodu do dospelosti sa tak predlžuje a mladí dospelí sa ocitajú v perióde „post-adolescencie“.

Apoléna predpokladá, že sa najbližšie bude sťahovať až s potenciálnym partnerom. „Medzitým by som chcela zažiť bývanie úplne sama. Som sklamaná, že sa mi to pravdepodobne nepodarí. Človeka to môže veľa naučiť o sebe a zdá sa mi to prínosné – len si to takmer nikto nemôže dovoliť.“ Odlišne nad dospelosťou premýšľa Daniel: „Nevnímal som spolubývanie ako osobné zlyhanie, pretože všetci v mojom okolí, aj tí, čo robili všetko správne, žijú v zdieľaných bytoch.“

Bytová kríza rozbíja predstavu, že „v dospelosti“ automaticky prichádza samostatné a bezpečné bývanie. V sociológii hovoríme o kariére bývania – o trajektórii, ktorou človek počas života prechádza naprieč rôznymi formami domova. Od bývania u rodičov cez internáty a spolubývanie až po hypotéku. Pre mnohých sa kariéra bývania zastaví v nájmoch alebo dočasných riešeniach.

Dôvody, prečo volíme spolubývanie, nemusia byť nutne podfarbené krízou či finančnou tiesňou. Alternatívnou motiváciou prečo spolu bývať, môže byť stabilita či vytvorenie si akejsi záchytnej siete zo svojich priateľov. Šimon (25) býval sám dva roky, no neskôr sa vrátil do spolubývania s kamarátmi. „Mali voľnú izbu, oslovili ma, či s nimi nechcem bývať. Bolo to pekné gesto – ty si ten, s kým chceme bývať.“ Aj keď ho okolnosti netlačili, rozhodol sa pre zmenu – kvôli lepšej štvrti aj pocitu samoty, ktorý ho občas sprevádzal. „Nalákala ma predstava, že tých ľudí už poznám. Mal som dôveru, že máme rovnakú predstavu o spôsobe bývania,“ dodáva Šimon. Keď prejdete niekoľkými bytmi s rôznymi ľuďmi, systém starostlivosti o domácnosť – upratovanie, vynášanie košov či zdieľanie jedla na sporáku sa stane pomerne zásadnou otázkou.

Pocit domova na prenájom

Do bytu vchádzam pomaly. Netrieskam dverami. V chodbe si vyzúvam topánky, ktoré uložím k ďalším desiatim párom. Správu „nechala som ti večeru na stole“ čítam pri umývaní riadu zo včera. Z chladničky na mňa civí tabuľka rozpisov upratovania. Znova meškám.

Spolubývanie je lemované rešpektom, schopnosťou komunikovať a zdieľanou predstavou o tom, ako sa o byt a seba navzájom treba starať. Naplniť tento balíček mi trvalo presne štyri roky, tri byty a osem rôznych ľudí – od najlepších kamarátok až po úplne cudzích. Poznať hranice je tu ostro vítané. Apoléna si tie svoje nastavuje na dvoch úrovniach – upratovanie a režim. „Občas chodím spať skoro, občas pijem a viem byť hlučná. Keď sme spolubývali štyria, robili sme párty a budili sa navzájom. Je dôležité si povedať, kedy je to za čiarou a kedy ide o chvíľkový záchvev.“

Sieť vzťahov na byte chápeme ako formu vybranej rodiny – ale len vtedy, ak nejde o čisto účelové zdieľanie priestoru. A to zvyčajne nejde. Výber „rodiny“ vo vedľajšej izbe nebýva vždy dobrovoľný. Je zvláštne zdieľať domov s niekým, kto nie je príbuzný, partner ani kamarát. Platí totiž, že pocit bezpečného priestoru je posilnený intenzitou bezpečných vzťahov.

Danielova cesta mimo rodičovský dom začala na vysokoškolskom internáte. Tam sa stretol nielen s takmer neobývateľnými podmienkami izieb, ale aj s útokom na jeho kvír identitu. Keď sa neskôr ocitol v zdieľanom byte, staré obavy sa vrátili. „Izbu som si zamykal pre pocit bezpečia. Nevieš, koho máš vedľa seba. Býval som polroka s dvomi spolubývajúcimi, ktorých som ledva videl. Necítil som sa ani bezpečne, ani doma.“

S cudzími ľuďmi žila aj Apoléna: „Bola som nervózna a nechcela som sa s nimi veľmi stretávať. Hanbila som sa aj prať.“ Teraz žije so známym, priateľom by ho nenazvala: „Ak by som s ním nebývala, asi by som sa s ním až tak nebavila. Nie je to človek, ktorého by som si vybrala do blízkeho kruhu. Ale funguje nám to.“ Spokojná je hlavne vďaka vzájomnej tolerancii.

Frederika hovorí, že niečo ako hranice sa v ich domácnosti neuplatňuje, ide skôr o akýsi prirodzený rešpekt o nerušenie toho druhého. „Aj keď človek býva s priateľmi, vždy sa nájde deň, keď spolubývajúci vojde do izby, hoci spíš,“ opisuje. „V starom byte som mala spolubývajúcu, ktorá vždy prišla v najnevhodnejších chvíľach, ľahla si ku mne do postele a chcela sa rozprávať – a k tomu klasika: tenké steny, takže je počuť všetko, čo sa deje vedľa, aj to, čo človek radšej počuť nechce,“ dodáva.

Bývať spolu často znamená deliť sa o priestor, čas aj raňajky. Každý po prvom mesiaci pochopí, že miera upratanej kuchyne sa líši v závislosti na tom, kto sa ju snažil upratať. „Na upratovanie sme mali rozvrh – cítila som sa ako vo väzení,“ spomína Frederika s nadsádzkou. „Majitelia sa snažia dať do bytu čo najviac ľudí, a tak sa občas stane, že je izba prechodná. U nás to vyzeralo tak, že priateľ musel vstávať so mnou o šiestej a čakať, kým sa zobudí spolubývajúci vedľa kuchyne, aby ho nerušil,“ opisuje. „Chalan vstal práve vtedy, keď som si šla po raňajky, išiel na záchod a doteraz spí – a priateľ je chudák hladný,“ píše mi Frederika v správe ráno po našom rozhovore. Z postele sa dívam na otvorené dvere, ktorými cez moju izbu pred chvíľou prešiel spolubývajúci.

Intímny priestor, ktorý prepožičiavame iným

Bývať spolu ale nutne neznamená trpieť. „Je divné stretávať cudzích ľudí doma. Ale ak bývaš sám, tak máš pocit, že ťa tam nikdy nič neprekvapí,“ popisuje Šimon. Za kľúčové považuje zhodnúť sa na predstave „domova“. Tá jeho bola v minulosti ohrozená hlučnými párty či návštevami neznámych ľudí, ktoré narúšali jeho súkromie. „Doma“ chce mať na výber, či bude sám v izbe, alebo si napríklad o polnoci s niekým pokecá v kuchyni.

Tak, ako Šimonovi cudzí ľudia v byte skôr prekážajú, iným suplujú návštevu kaviarne. „Som rada, že som nútená do kontaktu, inak by som týždeň nevyšla z bytu a nikoho nestretla. Občas je toho na mňa priveľa, ale vieme si to so spolubývajúcimi vykomunikovať,“ hovorí Apoléna. Mnohým vyhovuje šanca niekoho doma stretnúť striedaná s časom pre seba. Šimon popisuje, že spolubývanie je, ako keď ideš prvý školský deň medzi nových spolužiakov, ktorých nepoznáš – musíš sa zoznámiť, byť proaktívny, nahlodať svoje hranice a dokázať ich verbalizovať. Katarína si preto bývanie so sestrou pochvaľuje. Po rokoch na internáte si nechce na nikoho znova zvykať a chce hovoriť všetko na rovinu.

Respondentky a respondenti sa snažia k pocitu domova priblížiť najviac, ako je to možné. Pre Frederiku je domovom jej partner, s ktorým zdieľa izbu. Ostatné a ostatní si upravujú izby podľa svojho vkusu – plagáty na stenách, črepníky s kvetmi, obľúbená deka na kresle či presúvanie nábytku. Domov sa zliepa v maličkostiach. Ja sama som vláčila stôl od otca a nástennú mapu po dedovi po všetkých bytoch, v ktorých som bývala.

Možnosť uspôsobovať priestor okolo seba, je nevyhnutná pre vlastnú integritu aj pre tvorbu miesta, do ktorého otláčame svoju identitu. To, kde a ako bývame, definuje a manifestuje naše sociálne postavenie – majetné vily, sídliskové bytovky alebo život v dodávke. V prenájmoch je možnosť zasahovať do priestoru mierne oklieštená tým, že nie sme jeho vlastníkmi. Sociálna antropologička Soňa G. Lutherová popisuje, že vlastníctvo samo o sebe pre mladých ľudí nepredstavuje univerzálny predpoklad pocitu domova. Oveľa dôležitejšie je, či si priestor dokážu skutočne osvojiť – bez ohľadu na to, či ho vlastnia, alebo prenajímajú. Rozhodujúci je individuálny vzťah k miestu.

Spôsob, akým domov vzniká v spolubývaní, sa líši od tradičného vytvárania väzby na priestor. Domov sa tu utvára v zdieľaní, kedy svoj intímny priestor čiastočne prepožičiavame iným a jeho hranice s nimi musíme neustále vyjednávať. Nie vždy za podmienok dobrovoľnej voľby, skôr jej absencie. Kľúčovým pojmom je tu tiež dočasnosť. Ledva si stihneme jednu izbu pretvoriť na domov, už ju musíme kvôli neraz prekérnym nájomným podmienkam opustiť a presunúť svoj „domov“ k iným ľuďom a do iného priestoru.

Večer zhasínam svetlá v kuchyni. Na stole ostáva miska, ktorú niekto zabudol znova umyť, na vešiaku cudzia bunda, v kúpeľni pribudla ďalšia zubná kefka. A predsa sa ráno budím s pocitom, že som doma aspoň tak, ako to ide. Možno práve preto, že tu nie som sama.

Autorka študuje sociológiu, rozhlasovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku a je dlhodobá spolubývajúca.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.