O ľuďoch, ktorí existujú

Zraniteľnosť

bola témou tohtoročného feministického festivalu Artwife, ktorý sa konal už po siedmy raz v Liptovskom Mikuláši. Pod týmto pojmom si (v dnešnej dobe) môžeme predstaviť mnoho vecí, pocitov i situácií, a ak nie všetky, tak určite mnoho z nich sa festivalu podarilo svojím rôznorodým programom pokryť. Nechcela som spájať podujatie, akým je Artwife, s aktuálnou politickou situáciou, ale jeho tohtoročná téma až príliš odráža dianie posledného obdobia (nielen v kultúre). Práve v čase, keď v našej krajine panuje bezbrehá svojvôľa súčasnej vlády, sa viacerí a viaceré cítime zraniteľne, bojíme sa nielen o seba a blízkych, ale aj o naše inštitúcie, životné prostredie a vzťahy v spoločnosti. Rovnako ako minulý rok, keď bol ústrednou festivalovou témou Jazyk, si myslím, že Artwife si zvolil vysoko aktuálnu problematiku, ktorá sa však bohužiaľ nedostane priamo k tým, ktorí a ktoré by sa potrebovali dovzdelať v otázkach zraniteľnosti.

Zraniteľnosť, najvýraznejšie zastúpená v programe Artwife, súvisela s našimi fyzickými telami, ktoré sa v dôsledku chronickej choroby, znevýhodnenia, bolesti či iných situácií stávajú zraniteľnými. Nie však samé o sebe, ale vo vzťahu k systému, ktorý ich má tendenciu naprávať, liečiť, normalizovať, skrývať za brány inštitúcií alebo si ich rovno nevšímať. V diskusii s názvom Iné telá, iné mysle v systéme aj v dokumentárnom filme Code of Freaks zaznievala požiadavka participácie ľudí so znevýhodnením nielen na tvorbe politík, ktoré sa ich bytostne týkajú, ale napríklad aj pri tvorbe masovo šírených naratívov hollywoodskej filmovej produkcie. Príliš často totiž rozhodujú osoby bez znevýhodnenia o tom, ako sa bude k ľuďom mimo tejto normy pristupovať, ako sa budú zobrazovať alebo aký by bol pre nich „najlepší” osud. Ako poznamenal v premietanom dokumente americký výskumník Timotheus Gordon o hollywoodskych filmoch: „Namiesto toho, aby sme sledovali naše životy, všetko je len o prekonaní zdravotného znevýhodnenia, alebo o jeho použití na vysvetlenie niečoho iného, alebo na posilnenie postavenia ľudí bez znevýhodnenia, či na vysvetlenie toho, čo sa vo svete vo všeobecnosti deje.“

Ako sa ozvalo nielen z publika, normatívna predstava o znevýhodnení spočíva okrem iného v strachu zo straty kontroly a z potreby pomoci. Johanna Hedva, spisovateľ*ka, umelec*kyňa a hudobník*čka v rozhovore so Zuzanou Jakalovou však podotkli, že práve kapitalizmus nás učí, že táto potreba je nejaký problém, za vyriešenie ktorého si (samozrejme) musíme zaplatiť. Potreba starostlivosti je pritom základným a podstatným aspektom nášho žitia a neraz sa ocitáme v situácii, keď by sme bez pomoci neprežili. Podľa nich sme totiž všetci a všetky určitým spôsobom disabled – žijeme s rôznymi typmi znevýhodnení, ktoré však nemusia byť na prvý pohľad tak viditeľné, ako napríklad tie telesné. Priznajme si, koľkí a koľké z nás potrebujú denne brať lieky, aby sme vôbec išli do práce, aby nám nezlyhalo srdce, nezadusili sme sa peľmi, aby sme zvládli prezentáciu pred publikom?

Zraniteľnosť nemusíme pociťovať len pri rozpore nášho tela a normatívne nastaveného systému. Aj rôznorodosť našich sexuálnych, rodových, etnických a ďalších identít nás v našej spoločnosti (až príliš) často stavia do zraniteľnej pozície. V programe síce menej zastúpená, no rovnako dôležitá vrstva tohtoročnej témy upriamila pozornosť napríklad na šírku spektra maskulinity, problematiku spoznávania svojej sexuality u LGBTI+ ľudí, ako aj na znevýhodnenú pozíciu žien na trhu (prekarizovanej) práce a starostlivosti o iných.

Na debate Zatni zuby a buď chlap o rôznych uhloch vnímania súčasnej maskulinity zaznela potreba kritického predefinovania našej predstavy o mužskosti, vytvárania prostredia, kde nie je potreba „zatínať zuby” a samozrejme (v utopickom prípade) úplného rozplynutia rodových binarít. Smutno-smiešne skúmanie stereotypne konštruovanej maskulinity sme videli aj v kultúrnom dome vo Važci, v performance Lonesome Cowboy tanečníka a choreografa Tomáša Janypku, ktorý sa po úvodnom strnulom snažení napodobniť hádam všetky fotogenické mačo-postoje napokon od týchto noriem uvoľnil a oslobodil (nielen symbolicky, ale aj doslovne).

Zraniteľnosť sa môže prejaviť aj u zdanlivo zdravých heterosexuálnych osôb, akonáhle vybočia z požiadaviek spoločnosti ovplyvnenej neoliberálnym kapitalizmom. Keď ľudia začnú rodiť, starnúť, o niekoho sa starať či menej vládať, keď sa im dejú v podstate obyčajné životné zmeny, pre takto nastavený systém sa stávajú neviditeľnými, (finančnou) príťažou, alebo ich rovno odsúva za dvere bytov či inštitúcií.

Potrebu matiek – umelkýň tvoriť, spracovávať skúsenosti s tehotenstvom i rodičovstvom do svojich diel, ale aj potrebu zúčastňovať sa na kultúrnych podujatiach v čase starostlivosti o deti artikulovali v diskusii Rodiť umenie, či robiť deti? autorky Martina Hajdyla-Lacová a Marika Smreková. Už samotný názov diskusie reflektuje žitú skúsenosť mnohých umelkýň, ktoré sú v systéme materskej starostlivosti zvyčajne nútené vybrať si jednu z týchto možností (a okolie ich zvyčajne hodnotí či odsúdi pre hociktorú z nich). Alebo ako napríklad menopauza, ktorá nielenže zneviditeľňuje osoby, ktoré ju prežívajú, ale nedostatok výskumov o sprievodných symptómoch či podporných sietí len potvrdzuje, že sa títo ľudia dostávajú na druhú koľaj (aj kvôli strate reprodukčnej schopnosti). Vtipne, stand-upovo a v neposlednom rade emancipačne túto životnú situáciu spracovala islandská tanečníčka Lovísa Ósk Gunnarsdóttir v performance When the Bleeding Stops, ktorá nielen festival uzavrela, ale vyústila do spontánnej spoločnej oslavy „prechodu” – tancovačky publika a performeriek priamo na pódiu.

O telesnosti (nielen v ich literárnych dielach) a jej zmenách počas života sa rozprávali poetka Anna Ondrejková a prozaička Klára Vlasáková. Rozhovor smeroval od témy pôrodu a absencie možnosti napojiť sa na širšiu ženskú skúsenosť až k starnutiu a smrti, čo je podľa nich v podstate jediným demokratizujúcim prvkom pre celé ľudstvo – jedinou istou a nemennou skutočnosťou bez ohľadu na postavenie a bohatstvo.

Zraniteľnosť teda nie je slabosť, neangažovanosť ani nedostatočná priebojnosť. Zraniteľnými sme v podstate všetci a všetky v istom období nášho života a v určitom socio-kultúrnom prostredí. Zraniteľný môže byť napríklad aj samotný festival, ktorého organizácia, program a atmosféra stoja na konkrétnych ľuďoch a tí už nemusia vládať ťahať za „kratší finančný koniec”. Zraniteľná môže byť aj Belá, jediná divoká rieka na Slovensku, ktorá síce je v strednej Európe jednou z posledných, no stojí v ceste súkromným záujmom.

Počas debaty o odolnosti s českou filozofkou Alici Koubovou zaznelo, že si ju nemáme predstavovať ako nezraniteľnosť, ako súkromnú zodpovednosť a silu. Zdôraznila, že v rozhovoroch pre publikáciu Odolná společnost. Mezi bezmocí a tyranií, ktorú pripravila spolu s Barborou Baronovou, sa ukázalo, že odolnosť spoločnosti závisí najmä od toho, ako žijeme v našich vzťahoch – rodinách, komunitách, inštitúciách; že našu odolnosť máme vnímať cez siete, ktoré nás podporujú, bojujú po našom boku, združujú nás do spoločenstiev, kde nie sme sami a samé.

Zraniteľnosť, ako zaznievalo naprieč celým programom Artwife 2024, cítime najmä preto, že sme na základe normatívnych meradiel vylučovaní*é. Akonáhle sa staneme „výnimkou” z ideálu, spoločnosť nevie a pravdepodobne sa o nás ani nechce postarať, hádže zodpovednosť na nás, aby sme sa my cítili vinnými, inými, chorými. Ako však upozornila Daniela Komanická v rámci debaty o iných telách, norma môže vzniknúť štatistickým spriemerovaním množstva ľudí, výsledkom čoho je človek – priemer, ktorý však nikdy neexistoval ani existovať nebude. Tohtoročný Artwife však bol o všetkých týchto ľuďoch – z jedného i druhého okraja, zo stredu i všetkých ďalších pozícií – ktorí skutočne existujú, majú svoje potreby a svoju viditeľnosť.

Autorka je teoretička výtvarného umenia a doktorandka na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.