Rozhovor s Bobom Ostertagom
Nasledovný, dlhšie odkladaný rozhovor sa mal pôvodne odvíjať od Ostertagovej knihy Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat (PM Press/Kairos, 2021), ktorej rozsiahlejšiu recenziu sme priniesli v minuloročnom júlovom čísle Kapitálu. No keďže ju Ostertag napísal ešte pred koronamatrixom, náš dialóg sa toto leto logicky rýchlo zvrtol na iné, hoci príbuzné témy, ktoré súvisia s takmer kataklizmatickými posunmi v súvzťažnostiach medzi človekom, digitálnymi technológiami a ekologickým i spoločenským kolapsom. Reč bola o meniacom sa postavení experimentálnej hudby uprostred týchto bezprecedentných globálnych ruptúr.
Vaša kniha Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat ponúka tri pohľady na mnohé dôležité problémy súčasného sveta; na problémy rôznych kultúr a umenia v neskorých fázach fatálne zlyhávajúcich spoločenských systémov (či už neoliberálne transkapitalistických alebo neliberálne postsocialistických) v ére všadeprítomných digitálnych technológií, internetu a zároveň v čase prebiehajúcej katastrofálnej devastácie ekosystémov. Myslíte si, že počas globálnej koronakrízy sa všetky naše problémy ešte viac znásobili? Ako pandémia ovplyvnila oblasti, o ktorých ste písali pred jej vypuknutím?
Zdá sa mi, že procesy, ktoré som v knihe opísal, sa práve dejú a budú prebiehať naďalej. Ako sa hovorí: vlak sa už rozbehol. Je mi z toho veľmi smutno. Svoju úlohu vnímam v hľadaní možností, ako môžeme byť za daných okolností štastní a utvárať humánne vzťahy, a zároveň byť schopní zmysluplnej politickej akcie pri odolávaní realite, ktorá nás obklopuje.
Ako ovplyvnila koronakríza od jej vypuknutia na jar 2020 vaše aktivity ako umelca, aktivistu, človeka? Cestovali ste a navštívili znova niektoré miesta, o ktorých ste písali vo svojej knihe?
Vrátil som sa napríklad do Yogyakarty v Indonézii a budem sa tam vracať opäť. Mám blízky vzťah s Orim, mužom, ktorý využíval sociálne siete na to, aby zabezpečil jedlo pre svoju rodinu. Tiež som tam nadviazal vzťah s kolektívom waria. Waria sú ľudia, ktorých by sme naším dnešným slovníkom označili ako transrodové ženy, teda pri narodení ich identifikovali ako chlapcov, avšak sami sa cítia a žijú ako ženy (pojem waria vznikol spojením indonézskych slov wanita, ktoré znamená žena a pria, ktoré znamená muž – pozn. prekl.).
Covid, samozrejme, zasiahol všetko. Rovnako ako lesné požiare, ktoré sú v časti sveta, kde žijem (v Kalifornii, pozn. red.), aktuálne veľkým problémom. Zdá sa, že sa stanú bežnou súčasťou cyklu ročných období a bude ich čoraz viac.
Počas pandémie som veľa necestoval a obrátil som svoju pozornosť a kreativitu od hudby k písaniu.
Existujú názory, že už nežijeme v euroatlantickom svete neskorého kapitalizmu, pretože ten de facto zmutoval na digitálny feudalizmus (Y. Varoufakis) – dokonca, že radi preberáme a aplikujeme niektoré prvky z jeho čínskej neliberálnej mutácie, nebývalej kapitalistickej kontroly a riadenia spoločnosti. V tomto storočí ste Čínu navštívili viackrát a o jej premenách ste tiež vo svojej knihe písali. Všimli ste si, že v tzv. západnej civilizácii sme dnes už konfrontovaní s aplikáciou niektorých prvkov jej systému?
Nie je mojím štýlom myslieť v pojmoch -izmov: kapitalizmus, feudalizmus, digitalizmus atď. Viem, čo je kapitál, kto je kapitalista a čo je to kapitalistický výrobný vzťah, ale kapitalizmus…
Organizácie, ktoré sú dnes pri moci, sú jednak štáty, ktoré sú viazané na územie a obyvateľstvo, a potom korporácie, ktoré nie sú viazané ani na jedno z toho. Ide o dva zásadne odlišné spôsoby organizovania moci. Nie je to nič nové, je to tak už celé stáročia. Ale relatívna rovnováha síl medzi nimi a špecifický spôsob, akým sa ich spojenia artikulujú, sa zásadne zmenili. V americkom systéme, ktorý vo svete dominoval od konca druhej svetovej vojny, korporácie získavali čoraz väčšiu moc, až do tej miery, že dnes majú takmer úplnú nadvládu nad štátom. Zdá sa, že v Číne máme do činenia so značne odlišným modelom, v ktorom je korporácia podriadená štátu. Z môjho pohľadu americkému modelu (ktorý sa stal aj európskym a japonským) dochádza dych, zatiaľ čo čínsky model je čoraz výkonnejší. Ale o aké druhy -izmov ide, to prenechám tým, ktorých myslenie v takých pojmoch zaujíma.
Ako jeden z hlavných predstaviteľov elektronickej hudby poukazujete na absurditu miznutia skutočného živého zážitku v dôsledku virtualizácie takmer všetkého v hudobnom internetovom priemysle. Kritizovali ste praktiky globálnej monopolistickej hudobnej oligarchie a ponúkali svoje albumy zadarmo, ale neskôr ste toto svoje rozhodnutie zmenili. Možno ste počuli o petícii z apríla 2020 s názvom Výzva hudobných umelcov za základnú férovosť na digitálnom trhu (A Call by Musical Artists for Basic Fairness in the Digital Marketplace), ktorú podpísali, okrem iných, John Zorn, Laurie Anderson, Beth Orton, Bill Frisell, Marc Ribot či Nels Cline. Aký je dnes vplyv vlastníkov digitálnych dát, ako sú Spotify či YouTube? Máme vôbec šancu vytvárať a využívať nejaké iné relevantné, alternatívne platformy zdieľania svojej hudby v tomto bezškrupulózne obsadenom priestore?
Rozdal som všetku svoju hudbu zadarmo a potom som zistil, že najpoužívanejšie hudobné stránky (Spotify, iTunes, atď.) ju nebudú akceptovať, pokiaľ na nej nezarobia. Nezmenil som ani tak názor, skôr som túto realitu vzal na vedomie. Takže teraz si môžete kúpiť moju hudbu na iTunes a môžete ju počúvať na Spotify, stále však môžete ísť aj na moju webstránku a stiahnuť si všetko zadarmo.
Už dávno som prestal myslieť na to, že by som mal na svojich nahrávkach zarábať. Na to je moje publikum príliš malé. Som v úplne inej pozícii ako napríklad John Zorn alebo Laurie Anderson. Na predaji mojich LP a CD som profitoval málo, takmer vôbec, takže digitálna distribúcia pre mňa v tomto smere nič nezmenila. Ľudia si predstavujú, že pred internetom existoval úžasný svet, v ktorom hudobníci dostali za nahrávky spravodlivú odmenu, ale to je ilúzia. Svet LP a CD mal svoje vlastné, odlišné problémy. Stačí sa pozrieť na skúsenosti afroamerických hudobníkov počas mnohých desaťročí, ako exemplárny prípad.
Veľkým plusom digitálnej distribúcie je, že ľudia môžu moju hudbu počúvať, kedykoľvek chcú, čo predtým – keď moje vinyly a kompaktné disky vychádzali v malých vydavateľstvách s obmedzenou distribúciou – možné nebolo. Veľkou nevýhodou je však strata kontroly nad tým, ako je moja hudba prezentovaná.
Čo máte konkrétne na mysli?
Nedávno som hľadal svoj profil na Spotify. Päť z prvých desiatich skladieb, ktoré vám v súvislosti s mojím menom táto platforma ponúkne, bolo nahratých na festivale Angelica v Bologni v rokoch 1994 a 1997. Tento festival oslovil hudobníkov a hudobníčky, aby sa okrem hrania vlastnej hudby zúčastnili aj na sete skupinových improvizácií, ktoré sa nahrajú a vydajú ako limitované CD edície. Tie sa mali predávať na ďalších ročníkoch festivalu. Bolo to v ére pred internetom, takže nikto z nich o tom príliš nepremýšľal a neprotestoval. Veď by vzniklo nanajvýš pár stoviek kópií, dostupných len na festivale. Ale potom prišiel internet a skladby z týchto kompaktov sa ocitli v online priestore. Na troch z nich hrá John Zorn, Mike Patton hrá na štvrtej. Keďže John a Mike majú oveľa zásadnejšie diela, týmto ich skladbám nikto pozornosť nevenuje, a aj by vám dlhšie trvalo, kým by ste ich na Spotify našli. Ale oni sú neporovnateľne slávnejší než ja. Na mojom profile majú tieto skladby oveľa vyššiu počúvanosť než čokoľvek iné, čo som vytvoril, a sú prvými skladbami, ktoré nájdete, keď kliknete na môj profil. Nehovoriac o tom, že dve z týchto skladieb majú názov The Art of Fist Fucking 1 a 2, čo som si nevybral ja, a sú, úprimne povedané, trápne.
V prvej desiatke sú aj tri skladby, ktoré sú techno remixami mojej hudby. Dostali sa do rebríčka kvôli tomu, že ich autorom je Rrose, slávny techno dídžej, ktorý produkuje oveľa viac hitov než ja. Bez problémov dávam komukoľvek povolenie samplovať moju hudbu a páči sa mi, čo Rrose urobil. No nie je to moja hudba. Nevenujem sa techno hudbe ani ničomu podobnému.
Aby som to uzavrel, v top ten sú dve skladby z môjho CD s názvom Fear No Love. Vzniklo v rámci CD série, ktorú zostavoval John Zorn, pričom žiadal skladateľov a skladateľky, aby urobili niečo úplne iné ako zvyčajne. Napadlo mi nahrať CD s viac-menej popovými pesničkami. Bol to v podstate vtip. Mike Patton, veľmi milý človek, bol taký láskavý, že dve z týchto piesní naspieval. A keďže aj tie najtriviálnejšie projekty Mika Pattona získavajú viac pozornosti než čokoľvek, čo urobím ja, tieto dve skladby sa takisto dostali na Spotify do mojej top desiatky.
V konečnom dôsledku si musíte vypočuť 26 skladieb podobného druhu, než sa dostanete k prvému významnejšiemu dielu s názvom Sooner or Later. Ďalšie dve skladby All the Rage a A Book of Hours, ktoré radím vo svojej tvorbe medzi najdôležitejšie, sa dokonca neobjavujú ani v kolekcii 45 skladieb s názvom THIS IS BOB OSTERTAG, ktorú Spotify prezentuje ako výber mojej „zásadnej“ tvorby.
Je to pre mňa dosť frustrujúce. Je toľko hudby, pri tvorbe ktorej som potil krv. Veľa albumov, ktoré stoja za to. Usiloval som sa, aby výsledkom mojej kariéry bolo ucelené hudobné dielo. Dal som si záležať na tom, aby som na svojej webstránke prezentoval hudbu zmysluplným spôsobom. Ale len veľmi málo ľudí ju tam skutočne vyhľadáva. Podľa štatistík ma na Spotify mesačne počúva asi 1 500 poslucháčov. Tí si zrejme myslia, že robím techno hudbu a super agresívne zvukové „nakladačky“ s názvami ako The Art of Fist Fucking.
To je do veľkej miery problém digitálneho veku. Na Spotify sa vlastne nemám komu sťažovať. Zoznam „zásadných“ skladieb THIS IS BOB OSTERTAG bol vytvorený algoritmom, rovnako ako zoznamy všetkých ostatných umelcov. Takto sa vyrába sledovanosť.
Dlhé roky sa angažujete v queer hnutí a bojujete za práva LGBTI+ menšín v USA. V poslednom čase sú podobné iniciatívy čoraz viditeľnejšie aj u nás. Konfrontácie medzi „progresívnymi“ aktivistami a konzervatívcami sú však niekedy veľmi napäté. Je prostredie pre ich vzájomnú diskusiu u vás tolerantnejšie?
Žiaľ, nie. Skôr sa mi javí ako ešte horšie. Veľmi ma to znepokojuje a intenzívne nad tým premýšľam. Prečo je to tak? Čo konkrétne nás v politikách sexuálnych identít k tomu vedie? Mám nejaké hypotézy, ale trvalo by dlho, kým by som ich vysvetlil. A všetci by sa na mňa potom oborili a vyvolávalo by to v nich ešte väčší hnev.
Spomínate si na pár vašich návštev na Slovensku? Stále mám v živej pamäti vašu nezabudnuteľnú Yougoslavia suite s digitálnou hudbou, videom a choreografiou „krvavých“ rúk Richarda Boarda v Nových Zámkoch, v čase, keď NATO bombardovalo Srbsko v roku 1999 – toto protestné dielo ste dokonca práve vtedy uviedli v samotnom Srbsku –; neskôr to boli skvelé koncerty na festivaloch NEXT v Bratislave okolo roku 2000 a PostmutArt v Nitre v 2010. Radi by sme vás tu privítali opäť.
Pamätám si celé turné. Určite to bol jeden z najšialenejších projektov, o aké som sa kedy pokúsil. Denník z turné je súčasťou mojej knihy Kreatívny život: Hudba, politika, ľudia a stroje. Navždy budem Jozefovi Cseresovi vďačný za to, že keď sa tam veci začali rúcať (Ostertag v čase spomínaného bombardovania podstupoval ako Američan vstupom na územie Juhoslávie nemalé riziko a bol vystavený konfliktným situáciám, pozn. red.), vstúpil do projektu a umožnil, aby turné pokračovalo.
Mimochodom, práve Jozef Cseres v recenzii na vašu knihu (v českom internetovom časopise HIS Voice v roku 2021) napísal, že jedna zo zásadných tém, ktorým sa venujete naprieč viacerými kontextmi, je to, ako a či je možné zladiť našu biologickú a kultúrnu závislosť od technológií, ktoré majú taký deštruktívny vplyv a dôsledky na prírodu a náš svet. Kto môže predvídať, čo sa stane v postcovidovom antropocéne, ak tento problém nevyriešime?
Nikto.
Bob Ostertag (*1957) patrí k najvýznamnejším osobnostiam svetovej elektronickej hudby a sound artu už od čias konca analógových a nástupu digitálnych technológií. Zároveň je politickým aktivistom (nielen v rámci) queer hnutia v USA aj nezištným dobrovoľníkom v oblastiach vojnových konfliktov v Nikarague či Salvadore. Vďaka filozofovi umenia a konceptuálnemu umelcovi Jozefovi Cseresovi ho mohlo slovenské publikum zažiť už koncom deväťdesiatych rokov na festivale TransArtCommunication v Nových Zámkoch, kam zavítal v nadväznosti na svoje turné po Juhoslávii, bezprostredne po tzv. „humanitárnom“ bombardovaní Srbska letectvom NATO. V prvej dekáde aktuálneho milénia účinkoval u nás aj na festivaloch NEXT v Bratislave či Hermovo ucho v Nitre. Je autorom mnohých pozoruhodných hudobných a intermediálnych umeleckých projektov s Johnom Zornom, Fredom Frithom, Pierrom Hébertom, Roscoe Mitchellom či so svojím „komprovizujúcim“ zoskupením Say No More (B. O., Phil Minton, Mark Dresser, Joey Baron, neskôr Gerry Hemingway), ako aj autorom kníh, filmov, v ostatných rokoch aj podcastov a blogov.
S Bobom Ostertagom sa zhováral Július Fujak
Preložila Michaela Hučko Pašteková
Autor je estetik a nekonvenčný intermediálno-hudobný skladateľ
Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
