Pred niekoľkými týždňami, 19. marca, zomrel významný interpret diela Karla Marxa, Moishe Postone.
Znelo by to možno nadnesene, keby som tvrdil, že som bol jeho študentom. Bol mojím učiteľom tak, ako bol učiteľom nás všetkých. Tým „všetkých“ chcem povedať všetkých doktorandov sociálnych a humanitných vied na Chicagskej univerzite, ktorí sme o sebe mali predstavu, že sa vo svojej vede snažíme nielen pochopiť svet taký, aký je, ale pochopiť zároveň proces jeho zmeny – a že možno, aspoň v našej obmedzenej kapacite, sa týchto procesov zúčastníme. Chceli sme kritizovať svet, no nestačil nám bezprostredný, čisto aktivistický vzdor voči tomu, čo sa nám ako prvé zjavilo pred očami. Veď preto sme šli robiť doktoráty – mali sme pocit, že je treba hľadať hlbšie spoločenské a ideové štruktúry, ktoré za týmito povrchnými javmi stáli. Moishe Postone, so svojou kritikou kapitálu ako totalizujúcej štruktúry moderného sveta, bol pre nás zjavením.
Kapitál ako duch dejín
Zjavením a varovaním. Tým z nás, ktorí sme sa držali romantických predstáv o morálnej čistote a sile prostého ľudu a robotníckej triedy, predstavil Postone tézu, že nič na kritike kapitálu negarantuje, že utláčaní ľudia sú lepší než ich utláčatelia len preto, že poznajú útlak. Nebol, samozrejme, prvý, kto si túto skutočnosť všimol, ale vyvodil z nej zásadné prehodnotenie celých dejín kritickej teórie spoločnosti, najmä toho marxistického variantu. Kritická teória sa totiž podľa neho nemala zakladať na kritike kapitálu z hľadiska práce, ale na kritike práce z hľadiska kapitálu. To, čo Postone nazval „tradičným marxizmom“, kritizuje kapitál, ako keby kapitál bol len jednou časťou spoločnosti, ktorá je zlá a ktorú sa dalo oddeliť od druhej časti zvanej „práca“, ktorá je dobrá a ctihodná. Akoby bol kapitál len príživníkom a stačilo by tohto príživníka odstrániť, aby sa práca oslobodila zo svojich pút a vznikla nová, čistá spoločnosť ľudí, ktorí poctivo pracujú. Robotnícka vláda by udeľovala medaily úderníkom, spievala by „Buď práci česť“ a pochvaľovala sa, že sme takí dobrí preto, lebo tak silno lopotíme.
Namiesto toho Postone koncipoval práve prácu ako terč kritiky, prácu chápanú ako historicky špecifický fenomén, ktorý vznikol súbežne s kapitálom ako súčasť kapitalistickej spoločnosti, a preto nemôže ďalej existovať, ak kapitalizmus jedného dňa zanikne. Práca nie je cťou robotníka, ale jeho nešťastím. A ak chceme rozumieť tej spoločnosti, ktorá prácu vytvára, musíme ju pochopiť nie z hľadiska práce samotnej (ako keby bola autonómnym aktérom, ktorý určí kurz dejín), ale z hľadiska tej zásadnej štruktúry, ktorej je práca výrazom: kapitál. Ak majú dejiny nejaký subjekt, ducha, Geist, majú ho len preto, lebo kapitál je ich motorom. Dialektika dejín sa zrodila so vznikom kapitálu a po konci kapitálu by aj skončila. Môžeme byť hegeliánmi len teraz, len vďaka tomu, že kapitál vytvoril svet, ktorý má motor dejín, ktorý sám seba neustále prekonáva. V dialektike dejín nemôže zvíťaziť robotnícka trieda. Môže prinajlepšom dovoliť, aby ju ako triedu vymazali.
Proroci vždy preháňajú
Preháňal Postone, keď nám vsugeroval, že v zásade nikto pred ním, s výnimkou Marxa samotného, Marxovmu dielu skutočne nerozumel? Určite. Ale nadsádzka obsahuje moment pravdy. Bolo veľa ľudí pred Postonom, ktorí kritizovali rôzne aspekty „tradičného marxizmu“ a ktorí uprednostnili tie aspekty kritickej teórie, ktoré Postone uprednostnil ako autentické Marxove. Ale nepoznám teoretika, ktorý tak jasne a tak podnetne líčil zásadnú problematiku a z nej vyvodil široké konzekvencie. Lebo ak je kapitál prostredníctvom tovaru ústredný štrukturálny prvok modernej spoločnosti, potom spôsob, ako kapitál chápeme, ovplyvňuje aj iné ako čisto hospodárske javy. Fetišizácia poctivej práce proti príživníckemu kapitálu môže vyústiť nielen v ideológiu úderníckeho socializmu, ale aj v reakčný nacionalizmus, ktorý za všetky spoločenské problémy obviňuje kohokoľvek, koho sa dá označiť za parazita: nielen buržujov, ale zvlášť cudzích buržujov; nielen bankárov, ale židovských bankárov; nielen nepracujúcich bohatých, ale aj nezamestnaných, chudobných, neprispôsobivých… Rozdeľuje svet medzi jednou, abstraktnou časťou a druhou, konkrétnou časťou; a proti nadvláde abstrakcie hľadá spásu v konkrétnom: v práci, v pôde, v krvi.
Neboli sme v Chicagu všetci postonovcami. Ale Postone artikuloval problémy, na ktoré sme všetci reagovali. Niekedy ma jeho analýzy nepresvedčili. Keď varoval napríklad pred konzervatívnymi tendenciami, ktoré mohli vzniknúť vo vtedajšej ľavici, zdalo sa mi to nespravodlivé. Nepochyboval som, že by bola ľavica, tak ako každé politické zoskupenie, plná rozporov, ale že by z trosiek hnutia proti globalizácii hrozil vznik xenofóbnych síl, ktoré sa budú hlásiť k tradíciám socializmu a komunizmu proti imigrantom a „medzinárodému kapitálu“, to snáď zas preháňa… No, možno proroci vždy preháňajú.
Skratkovitý antikapitalizmus
Ako som povedal, postonovcom som vtedy rozhodne nebol. Teraz si hovorím, že som nebol postonovcom tak, ako Marx nebol marxistom. Na základe Postonovej teórie bolo totiž možné vytvoriť celkom jednoduchú schému, ktorá identifikovala reakčnú politiku podľa niekoľkých očividných znakov: kto prejavil romantický obdiv predmoderných roľníkov, kto hájil partikulárnu kultúru proti globalizácii, kto nekriticky podporoval antiimperialistických povstalcov, kto fetišizoval konkrétno proti univerzalistickému abstraktnému, bol už na ceste k atavizmu, k nacionalizmu, k fašizujúcemu kultu násilia, a je jedno, či bojoval pod vlajkou červenou alebo hnedou. Iste, lenže – pýtal som sa – aká je tá pravá, pokroková politika? Ktorá neohŕňa nosom nad „zaostalým národom“, nositeľom potláčaných tradícií odsúdených k zániku? Keďže to, čo sa vydáva za univerzalistické, je najčastejšie univerzalizmom predčasným a falošným a je len partikularizmom tých, ktorí sú momentálne pri moci?
Postone však formuloval svoje postrehy opatrnejšie než mnohí jeho nasledovníci. Písal síce viac o nebezpečenstve fetišizácie konkrétneho, ale nepovedal, že tak máme oprávnenie fetišizovať abstraktno proti konkrétnemu. Aj táto druhá fetišizácia predstavuje nekompletnú kritiku kapitalizmu, vidí jeden výraz kapitalizmu ako odpoveď na problém kladený druhým výrazom kapitalizmu a nespochybňuje celok. Ak prvá fetišizácia môže viesť k romantickému nacionalizmu a antisemitizmu, druhá môže viesť k osvietenému imperializmu. Pokrok sa môže presadiť v mene univerzalistickej idey, ktorá však v sebe nezahŕňa všetky partikularity; partikularity neprekonáva, ale ich násilne potlačuje; na spoločenské problémy predkladá riešenie, ktoré nevychádza z celospoločenskej dialektiky, ale z neurčeného miesta nad spoločnosťou. Predstavuje proces šírenia korektnej idey, ale zanedbáva proces sprostredkovania medzi ideou a politikou.
Postonova najznámejšia esej sa volá Antisemitizmus a národný socializmus. Práve v nej najjasnejšie predstavil svoju analýzu moderného antisemitizmu ako „skratkovitého antikapitalizmu“, ktorý chápe kapitalizmus len ako abstraktný, príživnícky kapitál a bojuje proti nemu v mene konkrétnej, produktívnej, zakorenenej práce. Mňa však zaujala záverečná časť eseje, kde už Postone nepíše o antisemitoch, ale o tých, ktorých vyhladili:
Nacisté prohráli válku proti Sovětskému svazu, USA a Velké Británii. Vyhráli svou válku, svou „revoluci“ proti evropským židům. Nejen že se jim podařilo zavraždit 6 miliónů židovských dětí, žen a mužů; uspěli i ve zničení kultury, velmi staré kultury, oné, která patřila evropským židům. Jednalo se o kulturu, jež se vyznačovala tradicí, která obsahovala mnohotvárné napětí mezi zvláštností a obecností. Toto vnitřní napětí mělo svou kopii ve vnějším napětí, jímž se vyznačoval vztah židů k jejich křesťanskému okolí. Židé nikdy nebyli plně součástí větších společností, v nichž žili; nikdy ani nebyli od těchto společností zcela odděleni. Důsledky bývaly často pro židy katastrofální. Občas však pro ně bývaly velmi pozitivní. Ono napěťové pole se v mnoha jednotlivých židech následkem emancipace usadilo někde vespod. Prapůvodní rozřešení tohoto napětí mezi zvláštním a obecným je v židovské tradici úlohou času, úlohou dějin – je to příchod mesiáše. Možná by se však evropští židé vzhledem k sekularizaci a asimilaci tohoto napětí vzdali. Možná by ona kultura postupně jako živá tradice vymizela, a to dříve, než by se řešení zvláštního a obecného uskutečnilo. Tato otázka nebude nikdy zodpovězena.
(Antisemitismus a národní socialismus. Preložil Pavel Siostrzonek. Analogon, 2013, č. 71, s. 70–77)
Svoju esej Postone neuzatvára bezprostrednou výzvou k univerzalizmu, ale obhajobou dialektiky medzi univerzalizmom a partikularitou. Emancipácia sa deje v dialektickom procese, nie jeho zastavením. A ten musíme absolvovať spoločne. Žiadne skratky.
Autor je antropológ a sociálny teoretik
