Mladá (anti)hudba a internet

Samuel Szabo8. júna 20181082

Pred viac ako desiatimi rokmi chcel mladý tvorca menom Weroro, pochádzajúci z Levíc, otestovať svoj nový mikrofón. Nahral s ním veľmi jednoduchý dvadsaťsekundový popevok „Ja som hroch“ o hrochovi, ktorý nemá chobot. Výslednú nahrávku si skopíroval jeho kamarát na mobil, od neho ďalší a začali ju posielať ďalej. Medzi rokmi 2008 – 2009 sa zjavila uploadnutá vo forme videa na vyše desiatich od seba nezávislých kanáloch na YouTube. Dnes počet jej uploadov môžeme rátať na desiatky, čo znemožňuje porátať celkový počet pozretí, ale veľmi pravdepodobne ich bude cez milión. Takto spontánnesa zrodil jeden z prvých slovenských hudobných internetových virálov.

Asi pred desiatimi rokmi nastala doba, keď mladí tvorcovia hudby začali objavovať internet ako ideálne miesto na prezentáciu svojej tvorby. Na rozdiel od vydavateľských molochov a rádií s úzko zameraným vkusom, diktovaným komerčnými záujmami, malo ísť o prostredie demokratické, bez akejkoľvek žánrovej diskriminácie, pretože selekcia je na poslucháčovi. Na rozdiel od samizdatových kaziet či CD-R, internet im umožňoval šírenie tvorby aj mimo svojej komunity. Cesta k tomu bola kľukatá – začalo to osobnými webmi a lokálnymi hubmi, ale ozajstný začiatok prišiel pred niečo vyše desiatimi rokmi s komunitne zameranými webmi. Po technicky nedokonalom MySpace prišiel používateľsky značne prívetivejší YouTube a špecificky v rámci Česka a Slovenska aj hudobno-komunitný server Bandzone, ktorý nasledovala záplava menej úspešných a poväčšine už neexistujúcich serverov ako FreeMusic alebo Mama Kúp Mi BOOSTER.

Kým zavedenejšie kapely v tom čase ešte len riešili dilemu, či vešanie vlastnej tvorby na takéto servery predstavuje promo alebo pripravovanie sa o zisk, amatérski tvorcovia takéto zábrany nemali a vzali tieto servery útokom. Vďaka tomu internet odkryl celé nové spodné poschodie hudby, dovtedy dôkladne ukryté. Na tomto médiu sa začali rovnocenne s profesionálnymi štúdiovými nahrávkami objavovať amatérske spálňové nahrávky, jednorazové recesistické projekty nahrané nehudobníkmi na chate, outsider music, experimenty so zvukmi. Túto (zdanlivú) neutralitu siete po čase narušili výdobytky ako napríklad možnosť zaplatiť si prednostné zobrazovanie svojej nahrávky či videa alebo monetizačný systém na YouTube, z ktorého sú automaticky vyradené kanály s nedostatočným množstvom odberateľov či pozretí. Z toho začali v posledných rokoch ťažiť aj projekty zneužívajúce estetiku lo-fi a „zlej hudby“ na tvorbu silených virálov (napr. Mishovy šílenosti alebo aj žáner „flutedrop“ vynájdený pôvodne berlínskym producentom DJ Detweilerom, ale neskôr exploatovaný youtubovým kanálom Shittyflute).

Detská hra na hudbu

Jedným z okruhov, ktoré dostali príležitosť zviditeľniť sa práve vďaka internetu, je tvorba detských autorov hudby. V 90. rokoch bola na Slovensku silná vlna detských interpretov s epicentrom v Košiciach, kde sa produkovala veľká časť slovenského detského rozhlasového a sčasti aj televízneho vysielania. Išlo však iba o interpretov spievajúcich pesničky, ktoré im napísali producenti. Naproti tomu na internete prvý raz vo veľkom nachádzame aj úplne autonómne prejavy detskej tvorivosti bez akýchkoľvek dospeláckych zásahov.

Jednou z prvých lastovičiek bola vlna detského hiphopu, ktorá koncom prvej dekády prebehla na Bandzone. Mladí tvorcovia vo veku okolo desať rokov vešali na internet svoju tvorbu, ktorá posúvala a pokrivovala drsňácku estetiku „dospelého“ hiphopu na nový level. V tej dobe bol ešte „zlý virál“ neznámym pojmom a tvorcovia za svoje výtvory schytávali skôr vlnu kritiky a niektorí z nich následne svoju tvorbu stiahli – ako to bolo v prípade bratislavského dua Centrofixky, ktoré sa okrem napodobňovania petržalského rapu venovalo dokonca aj environmentálnym témam. Niektorí sa za ten čas posunuli ďalej – napríklad šumperské trio Morava Crew, povestné svojím trackom s refrénom „M.O.R.A.V.A. Crew – to já reprezentuju!“, ktorého časť členstva sa po dosiahnutí puberty začala venovať o čosi uveriteľnejším sólovým projektom.

Medzi najznámejšie výstupy z tejto vlny patril CHlaPiKsXiCHteMWlKa z Plzne, ktorý v pubertálnom veku produkoval svoje improvizované tracky za pomoci trackovacieho hudobného softvéru a kazetového magnetofónu so vstavaným mikrofónom, na ktorom robil strihy pomocou stláčania tlačidla pause. Jeho Plná taška hulenívydržala zhruba dva roky na vrchole rebríčka najprehrávanejších skladieb na Bandzone vôbec.

Dnešnou analógiou tejto vlny môžu byť práve detskí youtuberi, ktorí sa snažia napodobňovať tých väčších, avšak v ich prípade je obvykle (ako pri každom youtuberovi) hudobná tvorba iba občasným alebo vedľajším produktom ich tvorby. Jedným z úprimnejších príkladov môže byť bratislavské duo Music Boys, ktoré spája antihudobné prístupy (arytmická hra na samplované bicie pomocou počítačovej klávesnice) s nečakane existenčne temnými textami odriekanými nezmutovanými hlasmi. „Viem, nemal som to dopustiť / viem, mal som zabojovať / ale temnota bola silnejšia / Hej! Temnota, temnota ničí všetko dobré okolo nás / Hej! Temnota, temnota, nemáme už nádej.“

„Estetika škaredého“

Ďalším okruhom, ktorý sa vďaka internetu mohol zviditeľniť, je práve tzv. antihudba, tvorba nehudobníkov s minimálnymi či žiadnymi technickými základmi, najčastejšie v duchu neoprimitivizmu s dôrazom na surovosť výrazu, priamočiarosť odkazu a spontánnosť/neriadenosť vzniku. Prístup, keď si juvenilní (ne)hudobníci zo zábavy na chate nahrávajú hluky a vreskoty, už presahuje aj hranice lo-fi, a v niektorých kruhoch sa preň používa výraz no-fi, no fidelity. Existujú aj hudobníci, ktorí s takouto estetikou pracujú cielene – napríklad topoľčiansky projekt Zle je tvorený skúsenými hudobníkmi, ktorých cieľom je však tentokrát hrať „zle“, preto schválne používajú nekvalitné alebo rozladené nástroje a nahrávajú výhradne v uvoľnenej atmosfére na chate. Naproti tomu v prípade sabinovského projektu zvaného Jebem-Trepem nie sú prítomné žiadne známky hudobníckeho profesionalizmu a názov kapely presne vyjadruje ich prístup k hudbe.

Hocikde medzi týmito dvoma pólmi nájdeme desiatky mladých tvorcov, ktorí sa takýmto spôsobom hudobne odreagovali a svoju tvorbu zverejnili, avšak do extrému tento prístup priviedol pražský no-fi noise projekt Dycky se můžem přejmenovat, ktorý má vo výpočte hudobných nástrojov aj trieskanie dvermi či chladič od procesora a kde hŕstka mladých ľudí produkuje pomocou výhradne akustických nástrojov a svojich hlasov veľmi intenzívne hluky, ktoré vďaka intenzívnemu skresleniu danému obmedzeniami nahrávacej techniky (lacné počítačové či telefónne mikrofóny) nadobúdajú parametre domáckeho harshnoisu.

Zaujímavé je, že takýto antihudobný prístup je skôr na ústupe, keďže vďaka neustále rastúcej dostupnosti hudobného softvéru je vyrobiť slušne znejúcu nahrávku hoci aj pomocou mobilnej aplikácie čoraz ľahšie a „lajdácky“ prístup sa stáva viac vedomým spôsobom umeleckého výrazu než z núdze cnosťou (ako v prípade banskobystrického lo-fi pesničkárskeho projektu Stokuriev). Vďaka tomu si dnes priemerný youtuber môže nahrať vlastnú skladbu s relatívne slušným zvukom (a v rámci komunít takto existujú vlny napríklad minecrafťáckych piesní). Takisto aj súčasný domáci obývačkový experimentál šírený na internete dnes oplýva znateľne vyššou technickou kvalitou než pred desiatimi rokmi – ako napr. český projekt Nymfomačka a Pornokocúr, ktorý je tvorený kolážovaním skreslených gitár, programovaných bicích a napodobenín mačacích zvukov, pravdepodobne vytvorených samotným autorom projektu.

Domáci kutilovia

V neposlednom rade sa cez internet mohlo presadiť aj veľa domáckych hudobných kutilov, ktorých tvorba síce mala väčšie ambície z hľadiska hudobného, ale jej pretláčanie na hudobnom trhu nepatrilo medzi priority autorov. Stano Sninský (vystupujúci hlavne pod menom Raptor Koch) z Jasenova nahral vo svojom domácom štúdiu dokopy už pár stoviek skladieb, ovplyvnených hlavne psychedéliou 60. rokov a ďalšími domácimi kutilmi ako napríklad R. Steviem Moorom, ale na internete ich spočiatku publikoval iba veľmi striedmo. Práve spomínaný R. Stevie Moore bol jedným z tých, ktorí jeho tvorbu zaregistrovali online a pomáhali s jej ďalším šírením aj v zahraničí.

Samozrejme, nejde o výnimočný príbeh ani v rámci šoubiznisu – svojimi amatérskymi nahrávkami zavesenými na internete, ktoré si všimli správni ľudia, započalo svoju kariéru nespočetne mladých tvorcov od Katarzie až po Justina Biebera. Avšak v tomto prípade ide o náročnejšiu tvorbu, ktorá by sa len ťažko presadila konvenčnými offline možnosťami, akými sú účasť v talentovej šou alebo rozposielanie nahrávok rádiám či hudobným vydavateľstvám. Vzhľadom na technické limitácie tiež nie je možné prezentovať ju na živých koncertoch – autor nahráva všetky nástroje, ako sú bicie, gitary či klávesy, sám v štúdiu po jednotlivých stopách.

Prednostne štúdiovú prácu uprednostňujú aj iní domáci kutilovia či experimentátori, ako napríklad Andrej Danóczi, využívajúci predovšetkým techniky kolážovania, montáže a samplingu, či producent bizarnej elektroniky s dôrazom na parodovanie nacionalistickej symboliky Batcha de Mental, alebo projekt Psylitanizmus založený na mixovaní kresťanskej hudby či kázní so psytrance rytmami, ktorého protagonista okrem online šírenia prezentuje svoju tvorbu obvykle už iba púšťaním nahrávok cez prenosný soundsystém napríklad vo festivalových stanových mestečkách.

Publikovanie na internete umožňuje šíriť aj štúdiové projekty ľudí, ktorí ich majú ako bokovku popri iných živých kapelách, ako je to napríklad v prípade dolnokubínskeho experimentálneho dua Kraľovany, ktorého záber siaha od experimentálnej elektroniky až po lo-fi terénne nahrávky.

Mladšie generácie takto dostali vďaka internetu priestor na prezentáciu celého spektra hudobnej tvorby, ktorej šírenie bolo dovtedy značne problematickejšie. Reflexia tejto vlny, ktorá výrazne prebieha už vyše desať rokov, je zatiaľ minimálna (v rámci Česka a Slovenska sa jej sčasti venuje napríklad český blog Endemit Archives). Podobne ako pri blogoch alebo vlogoch, v mnohých prípadoch aj tu hovoríme skôr o zvukových denníčkoch alebo voľnočasovej kratochvíli, ktorá vzniká bez ohľadu na to, či bude mať nejaké publikum, a aj počet poslucháčov býva v takýchto prípadoch mizivý. Treba dodať, že na podobné účely využíva toto médium aj staršia generácia, avšak poväčšine značne odlišným spôsobom. O tom niekedy inokedy.

 Autor je hudobný kutil

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: