Lidia Ostałowska: Zblíženie

Agnieszka Wójcińska17. mája 2022285

„Nepoznám žiadne triky, pomocou ktorých možno dosiahnuť, že sa ľudia predo mnou otvoria. Človek nie je konzerva so sardinkami. Musíme si niečo vzájomne dávať a všetko ostatné ide rovnako ako v živote.“

V reportáži Dostávaš dostatočnú, choď si sadnúť je scéna, v ktorej chce hlavný hrdina skočiť z balkóna. Keď som ju čítala, myslela som si, že je to zlomový bod, že teraz naozaj spadne a niečo sa stane. Ale nič sa nestalo. 

Výzva menom život pokračovala.

Tento text je veľmi netypický, chýba v ňom tradičná dramaturgia, nerozpráva o žiadnej konkrétnej udalosti. Ako vznikol?

Mariuszovi Szczygiełowi, môjmu šéfovi, sa ozval mladý muž, jeho menovec. Chlapec si zničil zdravie vo fotografickom štúdiu, kde pracoval vo veľmi zlých podmienkach. Firma sa ho zbavila a on si nemohol nájsť novú prácu. Klasický krvavý kapitalistický príbeh. Typická intervenčná reportáž.

Text, ktorý ste napísali, však nie je vôbec intervenčný. Museli ste v tom príbehu nájsť aj niečo viac. 

Išla som na Gocław za svojím hrdinom. Typický rad panelákov, horné poschodie, výťah. Otvoril mi Mariusz. Detailne mi o sebe porozprával – o tom, ako pracoval, ako ochorel, aké mal príznaky. A potom začal rozprávať o svojom otcovi. „Keď som mal šestnásť rokov, vyhodil som ho z domu.“ Otec sa k nim správal zle. V takých situáciách zvyčajne uteká z domu žena s deťmi. Zaujalo ma to a začala som sa ho na to pýtať. Rozprával dlho – že má dvoch kamarátov, že sa poznajú od základnej školy, že spolu pracovali. Objavil sa predo mnou celkom nový príbeh. Traja kamoši, s ktorými sa život nemaznal.

Rozhodli ste sa, že o tom napíšete? 

Zaujalo ma to. Dohodla som si s Mariuszom druhé stretnutie. Tentoraz preto, aby sme sa porozprávali o živote, už bez potvrdení z nemocnice. Vyrozprával mi naozaj dramatický príbeh. Chlapec zo sídliska, z rodiny, ktorá po zmenách nič nezískala. Tyčinky Snickers a džúsy – v tom období symbol bohatého detstva – videl iba vo výklade. Svet sa pred jeho očami delil na vrstvy. Pri školskom bufete sa bohaté deti tešili zo svojej zámožnosti a on so svojimi kamarátmi zbieral peniaze na rybárske mušky. Jeho najväčšou radosťou bolo rybárčenie na Visle. Muška vtedy stála dve päťdesiat. Mariusz pochyboval, že jeho kamaráti sa so mnou budú chcieť rozprávať. Skutočne, keď ťa otec bije alebo pije, je ťažké o tom hovoriť. Je to príliš intímne.

Asi ešte väčším tabu je chudoba, fakt, že sa človek ocitol v biede, že sa mu nežije dobre. 

Najväčším tabu bola psychická choroba otca jedného z hrdinov. No všetci traja súhlasili, že sa so mnou porozprávajú. Boli to zaujímavé príbehy, v určitých momentoch priam heroické. Veď z človeka vyrastajúceho medzi sídliskovými grázlami sa ľahko môže stať díler, zlodej áut alebo aspoň autorádií. No oni si vybrali inú cestu. Možno preto, že ich mamy z nich chceli vychovať slušných ľudí. Poznali sa, boli solidárne, bojovali o budúcnosť svojich detí. Každý chlapec sa mohol najesť u niektorého z kamarátov, ak u neho doma práve nebolo čo do hrnca. Postoj matiek mi veľmi pripomínal prvú Solidaritu. Moji hrdinovia sa narodili v roku 1980.

Ich matky vytvorili komunitu.

Mali chuť si navzájom pomáhať. Zato otcovia chlapcov sa v novom svete vôbec nedokázali uplatniť. To bolo tiež príznačné. Cítila som, že s mužmi sa deje niečo zlé, že vypadli z tradičných mužských rolí a do iných si nevedia nájsť cestu. Nastal chaos. Životné dráhy chlapcov vypovedali o širších spoločenských fenoménoch.

Zaujímavé je aj to, že každý chlapec z vášho textu je iný. 

Tým ma ten príbeh priťahoval. Každý mal iný prístup k životu, k peniazom, každý inak bojoval o svoje vlastné šťastie. A ostatní ho chápali a pomáhali mu, napríklad tým, že sa navzájom delili o pracovné ponuky. Začali zarábať ako štrnásťroční. Keď som sa s nimi rozprávala, mali dvadsaťpäť a za sebou jedenásť rokov práce. Bola som šťastná, že som stretla hrdinov, ktorí prešli takú dlhú cestu. Tvrdá škola ich nepokazila. Napriek rôznym protivenstvám šiel ich život dobrým smerom. Ale čo s tým robiť ďalej?

Veď to. Je to častý problém, najmä pre mladých novinárov. Máme zaujímavých hrdinov, máme skvelý príbeh, ale vôbec nevieme, ako sa s tým všetkým popasovať. Ako ste z toho vykľučkovali vy?

Nazbierala som množstvo detailov, ktoré však nevytvárali žiadny príbeh v klasickom zmysle slova. Nebol v ňom žiadny vývoj, žiadne zlomové body, pointa a na konci katarzia. Tu sa nič dramatické nedialo. Pomohla mi kinematografia. Išla som do kina na film Bombon – El Perro, ktorý natočil slávny argentínsky režisér Carlos Sorín. Film rozpráva príbeh Juana, ktorý cestuje po patagónskej rovine a predáva nože. Obchod mu veľmi nejde. Raz stretne ženu, ktorá ho poprosí, aby jej pomohol opraviť auto. Za odmenu dostane veľkú argentínsku dogu. A tu sa začína príbeh Juana a psa Bombona. Ďalšie a ďalšie drobné udalosti ich presúvajú z jedného miesta na druhé. V určitej chvíli natrafia na človeka, ktorý Juanovi poradí, aby šiel so psom na výstavu. No a týmto som ti v podstate vyrozprávala celý deväťdesiatminútový film.

Teda taký príbeh o ničom?

Zdanlivo. Samozrejme, dôležitú úlohu v ňom zohrávali úsmevy, pohľady, práca kamery, scénografia. Ale chýbala tomu kostra, na ktorej je založená tradičná filmová narácia. Strašne sa mi to páčilo. V myšlienkach sa mi to spojilo s krvou, ktorá v človeku prúdi v desiatkach väčších alebo menších žíl. Aby sme dokázali ten prúd presne opísať, museli by sme nakresliť celý veľký atlas. Ale môžeme sa aj pod mikroskopom prizrieť jednotlivým prvkom toho veľkého životného procesu. V každej chvíli. A presne to spravil režisér. Docenil život ako taký. Vo forme, ktorá má blízko k dokumentu. Dospela som k záveru, že je to pre mňa cenná rada.

Išli ste do kina na film a príbeh sa vám počas neho sám vyskladal v hlave? 

Nie hneď. Ale uverila som, že príbeh sa dá vyrozprávať aj bez kompozičnej rutiny. Témou bola každodennosť. Nakoniec som reportáž odovzdala redaktorom – boli to litánie bez perexu a medzititulkov. Sled scén, ktorý sa začal, keď moji hrdinovia chodili do siedmej triedy na základnej, a končil sa v lete roku 2005. Kedykoľvek som mohla dopísať ďalšie „a potom“. Noviny však majú svoju dramaturgiu, perex a medzititulky teda napokon vznikli.

Hrdinami viacerých vašich textov sú ľudia, ktorí vyrástli v novom Poľsku. Čo vás priťahuje na opisovaní tejto generácie? 

Sú to ľudia vo veku mojich detí. Rada pozorujem, ako reflektujú svet, ktorý sme pre nich vytvorili v roku 1989. Vtedy nikto nevedel, ako vyzerá voľný trh a jeho „neviditeľná ruka“ a aké budú dôsledky dospievania v období zmien. Závery vyplývajúce z tohto pozorovania sú v zásade povzbudivé. Rodičia sa môžu čudovať, že ich deti chcú byť úspešné, robiť kariéru, zarábať peniaze. Tá mládež však koná racionálne.

Ako nadväzujete vzťah s mladými ľuďmi? Neexistuje medzi vami jazyková alebo generačná bariéra?

Keby som náhle začala rozprávať slangom, asi by som bola dosť smiešna. Nemyslím si, že by ma brali vážne. Mám len jednu úlohu. Musím ich presvedčiť, že chcem naozaj počuť to, čo mi chcú povedať. Potom už rozhovor ide hladko.

Hrdinovia textu Dostávaš dostatočnú, choď si sadnúť vám porozprávali o svojich traumatických zážitkoch. Ako ste ich k tomu podnietili?

Netreba používať žiadne šialené triky, aby vám ľudia o sebe porozprávali. V súvislosti s delením sa o životné skúsenosti panuje vo svete nedostatok. Ľudia čakajú na príležitosť. Chcú, aby ste si ich vypočuli. Podmienkou však je, že treba počúvať pozorne a bez postranných zámerov. Nepoznám žiadne triky, pomocou ktorých možno dosiahnuť, že sa ľudia predo mnou otvoria. Človek nie je konzerva so sardinkami. Musíme si niečo vzájomne dávať a všetko ostatné ide rovnako ako v živote.

Ako ste sa s nimi rozprávali? Čím ste začali? Rozumiem, že s Mariuszom vám to šlo celkom prirodzene, mali ste podtext, kvôli niečomu ste za ním išli. A čo tí ďalší dvaja?

Keď sa rozprávam, nevymýšľam si. Nepredstieram, že chcem počuť niečo iné ako to, čo počujem, nestraším – a teraz mi porozprávate o celom vašom živote. Začínam nejakou drobnou informáciou. Vraj ste pracovali spolu? Kde to bolo? Aký bol váš šéf? Tie prvé otázky sú dôležité, pretože nimi sa vytvára vzťah. Ďalšie otázky už môžu byť osobnejšie, hlbšie.

Stretli ste sa so všetkými tromi naraz? 

S každým samostatne. Inak by jeden pred druhým klamal. Keď sa vonku stretnú traja chlapci, hneď začínajú machrovať. Okrem toho nastali v ich priateľstve isté komplikácie. Nechcela som, aby sa to zmenilo na psychologickú drámu. Každý mi vyrozprával svoju verziu a ja som to neskôr všetko zmontovala. Všetkým trom som ukázala hotový text. Spravila som to, aj keď som teoreticky nemusela, pretože som im zmenila mená.

Ako reagovali? 

Prečítali si ho, veľa toho nepovedali, jeden sa rozplakal. Dôverovali mi a ja som chcela byť voči nim lojálna. V opačnom prípade by si mohli myslieť, že som ich využila ako nástroj na výrobu reportáže.

Mnohí reportéri nechcú hrdinom ukazovať svoje texty. Boja sa cenzúry, výčitiek. Ako často dávate svojim hrdinom prečítať to, čo ste napísali? 

Stáva sa to. Najmä mladí majú čo stratiť, ak sú rozpoznateľní. Jedna hlúpa veta a hneď majú problémy v škole alebo v práci. Druhým prípadom sú situácie, keď sa so mnou hrdinovia podelia o traumatický zážitok a treba chrániť ich súkromie. Nie vždy sú si vedomí toho, čím hrozí mediálna sláva.

Myslíte si, že sa oplatí vynechať nejakú informáciu, aj keď tým text trochu stratí, aby ste ochránili svojho hrdinu? 

Samozrejme, že áno. Ako chcete žiť s vedomím, že ste niekomu ublížili len pre vlastnú slávu?

Boli ste v kontakte s hrdinami reportáže aj po jej publikovaní?

Len po istý čas. Reportér má za hrdinu určitú zodpovednosť. Keď som písala o ženách, ktoré bojovali o alimenty, nemohla som len tak odísť. Chceli, aby som im pomohla. Uznala som, že ak je to v mojich možnostiach, mala by som. Som s nimi v kontakte dodnes, aj keď si už svoje peniaze vybojovali. Stáva sa aj to, že hrdina uvedie reportéra do sveta, ktorý je preňho veľmi zaujímavý. Takúto známosť sa oplatí ďalej udržiavať, z nej potom vznikajú nové témy, nové skúsenosti, nový pohľad.

Stalo sa vám už niečo také? 

Moje dobrodružstvo s Rómami sa začalo krátkou reportážou. Posledný väčší text zaradený do knihy Cigán je Cigán vznikol o osem rokov neskôr. Jeho hrdinami sú poľskí Rómovia, ktorí boli mojimi sprievodcami a učiteľmi. Museli sme spolu zjesť súdok soli, aby mi o sebe dovolili napísať. Občas cítim k nejakému hrdinovi sentiment. Napríklad k Anete Krawczyk. Myslím si, že Aneta sa dala v médiách chrániť trochu lepšie. Preto ten kontakt, bála som sa o ňu.

Neobávate sa, že to môže narušiť vašu reportérsku nestrannosť? 

Existujú texty vytvorené len pre jednu konkrétnu príležitosť. Napíšete ich v zhode so žánrovými pravidlami a zabudnete na ne. Ale z času na čas stretnete človeka, ktorý vás pohltí. Myslím si, že tak ako my potrebujeme hrdinu, aj hrdina potrebuje nás. Za rolami, ktoré vytyčuje profesia. Z času na čas sa oplatí odhodiť všetky konvencie. Tak sa rodí priateľstvo.

Text Dostávaš dostatočnú, choď si sadnúť je príkladom zaujímavej témy vytiahnutej priamo zo života. Ako nájsť takúto tému? Pre mladých reportérov je to veľký problém. Vidia tému príliš široko, ťažko sa niečoho zbavujú.

Reportér by mal mať dobrého redaktora. Za dobrým redaktorom možno prísť, porozprávať mu o nazbieranom materiáli, ale aj o problémoch, ktoré nám materiál spôsobuje. Pozhovárať sa s ním o téme, pretože počas rozhovoru sa rodia nápady. Každý z nás potrebuje takéhoto človeka. Nemusí to byť profesionálny redaktor. Stačí iný reportér, niekto, kto sa vyzná vo fachu.

Naozaj môže rozhovor s redaktorom až tak pomôcť?

Raz som písala reportáž o Barbare Blide. Mala som gigantický materiál, mohla by som ho študovať donekonečna. Navyše, nikto v Sliezsku, odkiaľ Blida pochádzala, o nej nehovoril zle. A bez tej „druhej strany“ som mohla vyznieť nedôveryhodne. Materiál stál len na jednej nohe a triasol sa. Čo robiť? Zašla som za Małgorzatou Szejnert. Porozprávala som jej o svojich problémoch. Trpezlivo ma vypočula a skomentovala to jednou vetou: „Urob z toho text o rodine Blidovcov.“ Počúvla som ju a ukázalo sa, že to bolo skvelé rozhodnutie.

S Lidiou Ostałowskou sa zhovárala Agnieszka Wójcińska

Rozhovor vyšiel v knihe Agnieszky Wójcińskej: Vesmír v kvapke vody – Rozhovory s prekliatymi reportérmi. Preložil Patrik Oriešek. Absynt, 2018.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: