La la la

Olga Hund12. decembra 2022522
Trojica, Mikuláš Galanda, 1924, Majetok GMB

Paweł má rád, keď je všetko tak, ako má byť, keď má zápletka v špiónskom filme hlavu a pätu, a anekdota z autobusu alebo parku sa prerozpráva presne tak, ako sa všetko stalo. Ak ide hrdina na koni, neprejde päťsto míľ za deň, tak prečo je už v tom Colorade, keď odchádzal len ráno? Ak mal chlapík tenisky, nemôžu to byť šľapky, ak starý župan, musí byť zaviazaný, nemôžem ho v poviedke nechať poodhalený. Môj frajer Paweł stojí na stráži pravdy. Pre mňa má pravda v príbehu skôr symbolickú hodnotu. Píšem, nevypovedám pod prísahou.

Ak sa vraciam domov s nejakým príbehom, viem ho bez škrupúľ predniesť tak, ako sa mi páči. Niekto sa prekoprcol, a nielen potkol, niekto niekomu smiešne vynadal, a nielen ho napomenul. A išiel taxík, aj voz, aj viedli kravu… Mením pohlavia, scenérie, vek hrdinov. Do jednej z rolí obsadzujem seba. Fantazírujem, vymýšľam, zveličujem – to všetko pre dobro príbehu. Ak mám nejakú obsesiu, tak sú ňou všetky psy na svete a príbehy. Ak existuje peklo, nikto v ňom nešteká, a spisovateľom a anekdotistkám sa na raňajky podáva sérum pravdy.

Napokon, to je pre mňa literatúra: navymýšľať. Koľko sa len dá. Pravda – dobre, fajn, že je. Mala som malého matiza (Daewoo Matiz), ktorý v noci štartoval jedine na káble, ale potom už išiel sám a mal svoje rôzne autodobrodružstvá: zašiel do obchodu, do dielne, do iných áut na parkovisku. Moje príbehy tiež štartujú na skutočných kábloch, ale potom si už robia, čo chcú, čo chcem ja. Záleží mi na tom, aby sa Paweł udivil, zasmial, a cítim satisfakciu, keď sa naozaj diví a smeje.

Z bielorusko-poľskej hranice sa vraciam bez príbehov.

Robím tam to isté, čo všetci aktivisti a aktivistky, ktorí a ktoré sa angažujú v humanitárnej pomoci, čiže vláčim všetky tie veci cez prales, otĺkam si telo o stromy, driapem si dlane o konáre, trhám nohavice na zadku, nalievam čaj, podávam vodu, podávam oblečenie, pomáham s prezliekaním, keď treba. Nedbám o seba, nepijem dosť vody a potom sa vraciam domov a niekoľko dní sa z toho dostávam, takže by som mohla urobiť, čo mi asi ide, napísať o tom, ale práve ja a práve z vyššie opísaných dôvodov to nedokážem urobiť. Lebo čo by som mala napísať? Pravdu?

Moja pravda, tá, ktorú sa nijakovsky neodvažujem zmeniť na poviedku, je taká, že v lese vídam nadmieru fyzicky a psychicky vyčerpaných ľudí. Ľudí extrémne hladných a smädných, dobitých od pohraničníkov, dohryzených od bieloruských psov a doráňaných od drôtu. Ľudí, ktorí by nikdy nemali tráviť týždne v snehu či daždi, ježiši, a ani na slnku v lese. Ľudí podvedených zástupmi iných ľudí, ktorí na tom podvode zarábajú. Ľudí, ktorí po tom, ako ich zakryjeme izolačnou fóliou alebo sa prezlečú do teplého oblečenia, začínajú ožívať, rozsvecujú sa a žiaria ako tie maličké lesné víly z Princeznej Mononoke.

Nie sú to moji priatelia, nie sú to ani známi. Viem o nich menej ako o rozhádanej rodine z nočného autobusu, ktorá išla na diskotéku so svojím násťročným synom. Muž sa tam pobil s druhými mužmi, má rozbitú peru, ale „mladý to nevidel”, a teraz uprostred noci im volá babka, ktorá po nociach robí vo fabrike ako šička a ktorá sa vrátila skôr domov a pýta sa, kde sú. Viem o tých ľuďoch v lese menej ako o panej v parku, ktorá mi vraví, že je pristará na lásku a primladá na to, aby odišla z manažérskeho postu v obchode Lee v nákupnom centre, kde má pod sebou mladých, ktorí si pýtajú na začiatok tisíc eur. Vraví, že toľko nemá ani ona a že by chcela bývať niekde pri meste, na vidieku so psom, ktorý má niečo z jazvečíka a niečo zo zúrivca.

Prácu reportérov a reportérok na bieloruskej hranici si vážim. Niektorých a niektoré z nich poznám a nepochybujem, že spôsob, akým sa rozprávajú s utečencami, je eticky bezchybný. Ja by som sa jednak bála napísať, že niekto mal smutnú tvár (lebo čo ak má takú vždy?), špinavé tričko (lebo čo ak to boli nohavice?) alebo že jedol pomaly (možno tak je vždy). Bála by som sa predlžovať návštevu v lese o rozhovor, lebo čo ak k nim navediem pohraničnú stráž? Bála by som sa prosiť premrznutého človeka, aby mi vyrozprával svoj príbeh, lebo môže ma premrznutý človek, ktorému podávam čaj, ponožky alebo gaťky, vôbec odmietnuť? Bála by som sa, hoci viem, že spisovať svedectvá tých ľudí je veľmi dôležité, že vďaka tomu svet… atď. Skrátka, bála by som sa, že kupujem od nich príbeh za pomoc.

Preto v rituáli poskytovania materiálnych statkov utečencom mám najradšej motív s cigaretami. Vodu a jedlo podávam nesmelo. Ľudia v lese sa cítia nesvoji, vidia, ako sme po predieraní sa lesom prepotené a unavené, niekedy sa ospravedlňujú, že nám spôsobujú oštaru. Ale keď vyťahujeme cigarety, a v skupine vždy niekto fajčí, energia stretnutia sa mení. Už to nie je gesto milosrdenstva, ale pospolitosti. Hovorím si, že sme si rovní, že máme rovnaké práva, že sme všetci ľudia, že sme len na fajčpauze.

A teda svedectvá, veľmi dôležité. Lenže netreba s tým počkať, až ľudia budú v bezpečí, vyspatí a najedení? Len či nám o tom budú hovoriť aj spoza nemeckej hranice? Pamätať si príbeh, ako prežili poľský les? Kontakt sa vtedy veľmi často stráca. „Ak máme žiť ďalej, nemôžeme myslieť na zlé veci. Musíme stále spomínať na lásku,“ hovorí v knižke Nastassje Martin kamarátka hrdinky, ktorá prežila stretnutie s medveďom na Kamčatke. Rozumiem tomu. Dobrovoľníčkou síce budem ďalej, ale ako spisovateľka, ktorá napokon nedokáže hrať hru na pravdu, sa vzdávam.

Samotný výjazd je konflikt rôznych právd. Keď hovorím babke, že idem na hranicu, teší sa. Drží mi palce, lebo nenávidí Rusko a Rusov, Ukrajincom treba pomáhať, ale bolo by dobré, keby som si nepriniesla nejaké choroby, mám si dávať pozor. Dúfa, že onedlho už nebude treba pomáhať, vojna sa skončí, oni odídu. Rozumie situácii, ale keď na sídlisku na autobusovej zastávke počula tú ukrajinčinu, musí mi povedať, že mala zvláštny pocit, pocit nebezpečenstva, a rýchlo odtiaľ ušla. Ale rozumie, v Ukrajine je vojna.

Svoju pravdu má tiež pohraničná stráž, ktorá tvrdí, že bráni naše hranice a ako dôkaz vešia na sociálne siete obrázky mužov v drahom oblečení, ako keby žili v nejakom paralelnom svete, v ktorom neexistujú bazáre s Dolce & Gabbanou. Alebo fotografie mininožíka, ktorým sa dá nanajvýš tak namazať paštéta na chlieb, vyšparchať špina za nechtami alebo prerezať obväz. To je tá hrozitánska zbraň, ktorú zhabali nájazdníkom, neľútostným útočníkom. Dochádza mi, že ani „social media ninja“ pohraničnej stráže nestrpí pravdu a tiež má bližšie k príbehom. Len aby toho navymýšľal. Koľko sa len dá.

Tak dobre, rozprávka. Alebo povesť. Keď sa ma tatko veselo pýta v esemeske: „Čo robíte? Sedíte doma alebo ťa znova niekam nesie?“, môžem odpovedať, že idem za sedem hôr a sedem dolov. Do Odľahlého Medzipriestoru. Alebo, ako u Marii Konopnickej, do Veľkého boru, čo „ho kryje noc havraním krídlom, svit otvára strieborným kľúčom a na západe luna zlatá zabúchava jasné vráta.“ Nepoviem mu, že idem na hranicu, neuvidím jeho hadie oči, nevypočujem si nič o užitočných či možno škodlivých idiotkách.

Napokon, ten tróp sa mi už v hlave točil predtým. Prvý raz som o hranici ako o chorobnej rozprávke premýšľala, keď sme sa vracali z jednej intervencie. Štyri sme niesli vodu, jedlo, oblečenie, spacáky a ešte čosi pre dvanásťčlennú skupinu s dvojicou malých detí, neviem, či som niekedy išla s ťažším ruksakom. Kamoška, s ktorou som bola na akcii, po tom všetkom povedala: „Mohli sme im povedať, že sú tu také pojebané veľké zvery, aby sa nedivili.“ Povedala to bez rozmyslu a povedala presne toto: Pojebané Veľké Zvery. (V Bielovežskom pralese žijú zubry, pozn. prekl.)

Tatko, frakcia „stojíme za našimi hraničiarmi“, mi v mojej knižke (posledná knižka Olgy Hund Lysky rátajú do troch, pozn. prekl.) pochválil nejednoznačnú postavu policajta a povedal, nech sa držím toho, aby som v každom človeku hľadala rôzne vlastnosti, alebo niečo v tom štýle. Pochopila som, že mu ide o dobro a zlo.

Ale znova: poviedka je jedno, a pravda niečo iné. Lebo idem do toho poľského Podlesia a vidím, že v rozprávke to tak nefunguje. Sú alebo dobrí, alebo zlí, nie je nič medzi, maximálne si niekto nakoniec prizná chyby a zmení sa. Kde mám hľadať to dobro? V pohraničníkovi, ktorý pušbekuje položivých ľudí za hranicu, ničí im telefóny, ale po šichte pomáha svojmu dieťaťu s matikou alebo dokladá seno srnkám do kŕmidiel? To by ma muselo, veď viete čo.

Možnože je to kontext, časopriestor povesti, a tí istí ľudia by na tej druhej hranici nosili ukrajinské deti na pleciach. Ale možnože je to rasizmus. Ale neviem sa prinútiť k tomu, aby som hľadala dobro vo fúzatom chujovi v SUV-éčku, ktorý, keď uvidel niekoľko dievčat s ruksakmi, sa vrátil, aby si odfotil ešpézetku ich auta. Ani v ženskej, ktorá sedí vedľa neho celá ovešaná zlatom a temná zeleň lesa sa jej od bižutérie odráža ako milión drobučkých zrkadielok. Naša destinácia bola vzdušnou čiarou dvesto metrov od nich. Pri „priaznivom vetre“ by sme tam došli o hodinu, možno o pol hodiny. Museli sme však bočiť, vyčkávať, kombinovať, hľadať inú cestu.

A odrazu sa všetko stáva symbolickým. Pohraničníci opretí o svoje autá ako hrobári o lopatu, ich zelené uniformy, a zeleň je farba nádeje a života. Anjeli – you are angels, znie formulácia, ktorú utečenci občas používajú na opis nás, pomocníčok. Paprade veľké ako jachty, popadané stromy, mohutný oceľový Múr, zeleň ako z obrázkov Strážnej veže, drôt Concertina, ktorého názov znie ako meno princeznej zajatej vo veži, a áno: zubry, tie Pojebané Veľké Zvery. Zlostná a ukrutná rozprávka, prepracovaná do najmenšieho detailu, ktorú napísal nejaký bohatý magor bez pocitov, ukrutník, ktorý sa živí zvrátenosťami… A v tej rozprávke sú ešte, iste predovšetkým, miestni, ktorí sa nemôžu vrátiť domov, aby sa „selfkérovali“, lebo je to ich domov, ktorý začal riadiť niekto iný a selfcare im nedovoľuje. Zostávajú u seba (či už nie u seba) doma a pred spánkom sa im hlavou preháňajú impulzívne, rozdivočené a neurotické franforce myšlienok.

Uprostred tej povesti sú rozprávky v rozprávke. Ako tá o násťročnom dievčati, ktoré zostalo samo v lese, lebo mama išla pre ne hľadať vodu a stratila sa. Dievča je už v bezpečí, o mame sa nič nevie. Alebo o dvoch ani nie dvadsaťročných kamarátoch, jeden mal zlomenú nohu, ktorí merali niekoľkokilometrovú cestu, aby sa dostali na miesto, odkiaľ ich zoberie, ak všetko pôjde dobre, „taxík“ do Nemecka. O chalanovi, vlastnými rukami zahrabávajúcom kamaráta, ktorý zomrel v lese. O ženách s deťmi v temnom lese. O vystrašených mužoch. Príbehy vo veľkom rozprávkovom atlase, bez mravných ponaučení, s neistými koncami.

Najprv som sa najviac bála stretnutia s deťmi, a nakoniec prišli, v daždi – mali dva a štyri roky. Topánky sme mali len pre jedno z nich, takú sme od skupiny dostali informáciu. Mama druhého dieťaťa tiež natiahla ruku, museli sme improvizovať a bacuľaté nôžky zabaliť do spacáku. Našťastie sme mali dve hračky, jednou z nich bol potkan z Ikey. Je potkan dobrou hračkou pre traumatizované dieťa v lese? Tešia sa zo všetkého – povedala staršia, skúsenejšia aktivistka, uvidíte. Keď kamarátka dieťaťu natiera Fenistilom tvár doštípanú od komárov, to sa začína s potkanom hrať. Spieva mu: la la la.

Ako to: la la la? Prečo si čierne dieťa spieva la la la? V mojej mysli to mám spojené s niečím NAŠÍM, s pesničkou plavých vlasov, európskych, poľských. La la la je predsa bielym zvukom. Nie? Pesnička v lese, ktorá mi hovorí viac o vlastných predsudkoch a ľudstve ako to, že to dieťa má, ako aj ja, dve ruky a dve nohy.

A do toho ten čas: rozprávkový, čudný. Ak je na mieste veľa intervencií a jazdíme od skupiny k skupine s prestávkami na zabalenie nových ruksakov, niekoľko dní sa zlieva do jednej dlhej identickej hodiny, ale keď sa po piatich dňoch vraciam domov do Lodže, mám dojem, že prešla celá večnosť. Kontrolujem, čo sa zmenilo, či stojí dom, komu sa narodili deti, či pes žije, čo vyrástlo na mieste banky, púšťam vodu, či tečie, pýtam sa susedov, ktorý máme rok, a hľadím na oblohu.

Niekedy rozmýšľam aj o tom, že v lese sa stretávajú dobrovoľníčky: masérka, múzejníčka, predavačka v obchode s bielizňou, vedkyňa. A rozprávka je fuč, ostal len vtip. Koľko programátoriek treba na to, aby ste zachránili niekomu život? Koľko filozofiek malo už predtým v rukách GoPro, koľko z nich sa dokáže pohybovať po lese bez signálu? Stáva sa, že som na seba naštvaná, nikto ma prežívať v divočine neučil, v strese zápasím ešte aj s preskakovaním medzi niekoľkými komunikujúcimi naraz, s používaním prekladača, keď nad hlavou poletuje, ako poletoval aj v marci, vrtuľník, a so všetkými ostatnými, inak obyčajnými úkonmi. Ťukám do telefónu tým svojím tučným, dobre vykŕmeným prstom ako Janíčko z perníkovej chalúpky, ťukám príliš pomaly, odpisujem, že už tam budeme, šetrite si baterky, a na pozadí prichádzajú správy: „Please, help us, we are dying here, už niekoľko dní sme nejedli.“

Ak aj tá rozprávka nemá ponaučenie, ak nevidno jej koniec, na niečo predsa len musí byť. V inej Rozprávkovej knihe, asi najznámejšej v našom kraji, sa hovorí o tom, že je pán, ktorý nás skúša. Táto rozprávka je tiež asi na to, aby každý uvidel, kým v nej je.

U seba v kuchyni, v Lodži, mám kalendár so zlatučkými psíkmi, šteniatkami, neviem, odkiaľ sa u nás nabral. Do konca roka zostávajú ešte štyri mesiace, štyri usmievajúce sa papuľky. Staford, poľský durič, border kólia, husky. Ak všetko pôjde dobre, každý mesiac sa raz či dvakrát vydám na hranicu. Ak všetko pôjde dobre. Dobre?

Preložila Kristína Karabová

Autorka je poľská spisovateľka, prekladateľka zo slovenčiny, pravidelná fejtonistka poľského dvojtýždenníka Dwutygodnik a dobrovoľníčka v iniciatíve Grupa Ocalenie, ktorá pomáha ľuďom na úteku na poľsko-bieloruských hraniciach. V slovenčine jej vyšla kniha Psy malých plemien (Literárna bašta, 2020).

Text vyšiel v auguste 2022 v kultúrnom dvojtýždenníku Dwutygodnik, zverejňujeme ho so súhlasom autorky.

Hoci białystocký krajský správny súd v septembrovom rozsudku označil tzv. pushbacky, teda zatláčanie osôb hľadajúcich azyl za hranice, za nezákonné, stále k nim dochádza. Poľská strana k 19. novembru potvrdila 27 úmrtí. V novembri poľská pohraničná stráž zaznamenala celkovo dvetisíc pokusov o prekročenie bielorusko-poľskej hranice migrujúcimi ľuďmi bez splnenia vízovej povinnosti, ktorým poľské orgány systematicky odopierali právo na prístup k azylovému konaniu. V novembri minulého roka bolo zaznamenaných takmer 9-tisíc takýchto pokusov. Na hranici je vybudovaný päťmetrový plot z balov žiletkového drôtu, terén v pohraničí je močaristý, v súčasnosti teploty v oblasti klesajú na mínus desať stupňov.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: