2019 11 PostsocializmusEsejistický KapitálKomunizmus, po akom sme túžili

Dominik Želinský11. novembra 20191092

 

V júni 2019 sa českými a slovenskými médiami prevalila kauza falošnej pamätníčky gulagu Věry Sosnarovej, ktorá viac ako desať rokov úspešne klamala verejnosť a politikov historkou pripomínajúcou skôr filmové dramatizácie než realitu gulagu. Prečo bolo Sosnarovej príbeh také ľahké akceptovať? A čo nám to hovorí o tom, ako vnímame socialistickú minulosť?

 

Kauza Sosnarová

 

V polovici júna 2019 zarezonoval na českej mediálnej scéne článok historika Ústavu pro studium totalitních režimů Adama Hradilka, v ktorom konfrontoval príbeh azda najznámejšej českej obete sovietskeho gulagu, Věry Sosnarovej, s archívnymi dokumentmi. V tejto štúdii poskytol Hradilek mnoho dôkazov, podľa ktorých Sosnarová v skutočnosti v gulagu nikdy nebola a vyslovil hypotézu, že z Československa nebola ani násilne odvedená Červenou armádou, ako sama tvrdí, ale vlastnou matkou. Tá, ako bývalá sovietska občianka, využila pravdepodobne príležitosť na návrat do vlasti na to, aby sa vyhla perzekúcii za spoluprácu s nemeckými orgánmi v období protektorátu. Falošný príbeh Sosnarová vytvorila účelovo, aby získala od Českej republiky finančnú kompenzáciu za údajné roky strávené v pracovnom tábore.

 

Keď sa spätne začítame do príbehu Věry Sosnarovej, je trocha prekvapujúce, že mu bolo vôbec možné uveriť. Nejde ani tak o jeho knižné spracovanie, ktorému sa dostalo najväčšej pozornosti, a ktoré pod názvom Krvavé jahody spísal Jiří Svetozar Kupka, okrem iného aj autor dvoch dielov ikonického normalizačného seriálu 30 prípadov majora Zemana. Samozrejme, i v knihe nájdeme momenty, ktoré mohli čitateľovi napovedať, že v Sosnarovej príbehu nie je všetko v poriadku, napríklad plánované masové upaľovanie chorých väzňov či bezdôvodné hromadné popravy. Sosnarová však neskôr v rozhovoroch svoj príbeh menila a barokizovala: väzni boli zaživa pochovávaní, trávení arzénom, dokonca ich táboroví kuchári varili do polievky. Nechcené tehotenstvo žien, ktoré boli neustále obeťami sexuálneho násilia, podľa Sosnarovej riešili táboroví lekári interrupciou pomocou vodky. Prežiť dvadsať rokov utrpenia, ktoré pokračovali aj po prepustení z gulagu, keď ju jeho veliteľ poslal namiesto do Československa na práce k Tichému oceánu, či po návrate, keď ju vykorisťovalo socialistické družstvo neďaleko Brna, jej pomohla iba viera v Boha. Neprekvapí preto, že jej príbeh rezonoval najmä v kresťanskej komunite.

 

Samozrejme, gulagy boli extrémnym prípadom porušovania ľudských práv, v ktorých prišlo o život, najmä v predvojnovom období, nespočetné množstvo nevinných obetí Stalinovho režimu. Věra Sosnarová však vo svojom príbehu popísala peklo, ktoré nekorešponduje ani s najtvrdšími literárnymi reflexiami života v gulagu od Šalamova, Solženicyna, či Herlinga-Grudzińského. Ak Sosnarovej príbeh vôbec niečo pripomína, sú to možno skôr filmy z nemeckých koncentračných táborov. Ako je možné, že údajná obeť gulagu za viac ako pätnásť rokov, odkedy príbeh zverejnila (zhodou okolností až vo chvíli, keď zaň mohla získať odškodné), obišla desiatky škôl, zborov, farností, na ktorých jej vydavateľ predal tisíce výtlačkov jej nepravdivého príbehu?

 

Alebo ešte inak: prečo sme v určitých kontextoch ochotní uveriť aj zjavnej absurdite?

 

Vojna svetov

 

Sociológ Philip Smith vo svojej knihe Why War (2005) popisuje koncept tzv. „naratívnej inflácie“. Podľa Smitha je naratívna inflácia doslova symbolickým nafúknutím príbehu, pri ktorom sa aj z triviálnych problémov stávajú odrazu otázky života a smrti, dobra a zla, prežitia či zániku civilizácie. Zároveň tak aj dochádza k dramatickej polarizácii medzi protagonistami a antagonistami príbehov. Odrazu sa zdá, že aktéri a aktérky sveta okolo nás sú jednoducho buď s nami alebo proti nám. K procesu naratívnej inflácie dochádza v časoch krízy a premeny – univerzálne kategórie ako dobro a zlo majú totiž silný morálny náboj a dokážu spojiť aj ľudí, ktorí by sa na partikulárnych otázkach nikdy nezhodli. Podľa Smitha je dôležité, že u protagonistov nafúknutého naratívu zároveň narastá miera moci a slobody konania, keďže sami seba vnímajú a prezentujú ako aktérov na strane absolútnych hodnôt. V skratke, hrdinovia a hrdinky môžu v mene dobra, pravdy, slobody či spravodlivosti obísť nejaké to pravidlo. Niečo podobné môžeme vidieť občas na fenoméne whistleblowerstva – v niektorých situáciách je legitímne zverejniť aj informácie, ku ktorým sa aktér alebo aktérka diania nemali v zmysle zákona ako dostať.

 

Dôležité je povedať, že hoci sa Smith sústreďuje najmä na zvyšovanie miery slobodného konania protagonistov nafúknutého naratívu, teda aktérov konajúcich v prospech spoločnosti či komunity stojacej na strane dobra, niečo podobné môžeme povedať aj o antagonistoch. V monochromatickej štruktúre sveta, v ktorom zostalo iba absolútne dobro a absolútne zlo, sa všetko stáva do určitej miery pravdepodobným. V očiach ľudí, ktorí uverili naratívnej inflácii, sa strácajú medze pravdepodobnosti a antagonisti príbehu sa odrazu celkom bez problémov mohli dopustiť takmer čohokoľvek.

 

Dôležitý je príbeh

 

Fenomén naratívnej inflácie môžeme sledovať aj na spôsobe, akým hovoríme o období socializmu. Dejiny po roku 1948 často prezentujeme ako boj medzi morálnymi univerzáliami, dobrom a zlom, resp. dejiny boja za slobodu. Na jednej strane tohto polarizovaného naratívu stoja disidenti, dôstojne brániaci demokratické zásady a občianske práva (kondenzované často v symbole pravdy, ktorý popularizoval Václav Havel), na druhej potom aparát komunistickej strany a Štátna bezpečnosť. Tí v sebe obvykle kombinujú zúrivú zlobu s ohromujúcou nekompetentnosťou – krajinu riadia pomocou teroru a siete kolaborantov. Tento spôsob myslenia zachytáva bývalý disident Petr Placák v autobiografickom texte Fízl, keď popisuje svoje chlapčenské vnímanie režimu a jeho predstaviteľov, najmä Gustáva Husáka, „ktorého ohavná tvár sa na nás pozerala deň čo deň zo stien školských tried, bol to sureálny a tým pádom všemocný zloduch a fízli boli strašní v tom, že boli služobníkmi týchto démonov.“ Prosto, komunisti boli démoni, takí zlí, že nás u nich azda nič neprekvapí. V roku 1989 napokon zvíťazili disidenti na čele s Václavom Havlom, teda dobro, nastolili demokraciu a trhové hospodárstvo. Odvtedy žijú Česko a Slovensko v slobode.

 

Otázkou je, kde sa v tomto príbehu stratil zvyšok populácie. Ako upozorňujú českí historici Pavel Kolář a Michal Pullmann v nedávno vydanej knihe Co byla normalizace (2017), spoločnosť, ktorá údajne nepatrila ani k jednému z týchto táborov, sa v ponovembrovom príbehu socializmu objavuje ako mlčiaca väčšina ujarmená komunistickou stranou. V nafúknutom príbehu funguje vlastne ako rezervoár obetí, resp. potenciálnych disidentov a disidentiek, alebo naopak kolaborantiek a kolaborantov, ktorí sa v rozhodujúcom momente rozhodnú zle. Život, v ktorom by komunisti nehrali v nejakom zmysle rolu prvého hýbateľa, v takomto príbehu neexistuje – každý bol buď disident, alebo participoval na zle. Dobrým príkladom realizácie a reprodukcie tejto nafúknutej podoby príbehu je napríklad slovenská pobočka českého projektu Post Bellum, ktorá, podľa vlastnej stránky „vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia“. Drvivá časť príbehov z obdobia socializmu je však v skutočnosti príbehmi obetí režimu resp. hrdinov a hrdiniek protisocialistického odboja. Pre deti má organizácia prichystané zážitkové workshopy, na ktorých si môžu vyskúšať, aké to je pripravovať samizdat či obstáť pri výsluchu ŠtB. Symptomaticky – ukazujú binárny svet odohrávajúci sa vo vyhrotenej historickej situácii. Je absolútne záslužné dokumentovať a zdôrazňovať príbehy ľudí, ktorých morálna integrita a „ochota ku konfliktu“ s režimom, ako definoval disidentský postoj český filozof Petr Rezek, obstála v ťažkých skúškach. Rovnako je dôležité pripomínať dôsledky politického fanatizmu. Chýba ale niekto, kto by dokumentoval svet medzi týmto dobrom a zlom. Ak budú príbehy hrdinstva jediným, o čo sa budeme zaujímať, nestane sa z dejín iba čiernobiela rozprávka?

 

Historik Michal Kopeček v knihe Architekti velké změny nazýva tento nafúknutý príbeh socializmu „post-disidentským naratívom“. Je to adekvátny termín, pretože extrémna polarizácia medzi dobrom a zlom má svoje korene v disidentskom diskurze. Jednou z  najznámejších realizácií tohto diskurzu je esej Moc bezmocných od Václava Havla, v ktorej Havel načrtol dichotómiu medzi životom v pravde a lži. Príznačne, týmto morálnym univerzáliám nie je možné uniknúť. Havel ich prezentuje v zmysle buď-alebo, v ktorom jediným spôsobom morálne konzistentného života je život v konflikte s komunistickou mocou. Všetko ostatné je zotrvávaním v lži. Je však dobré uvedomiť si, že tieto a podobné kategórie vznikali za špecifických okolností, v neistej, paranoidnej a do značnej miery exkluzívnej komunite disentu. Ľudia, ktorí disent (underground, resp. ďalšie nonkonformné siete) tvorili, potrebovali tento typ zrejmých, univerzálnych a moralizujúcich kategórií na to, aby roky v konflikte s komunistickým režimom vydržali. Ako upozornil harvardský historik Jonathan Bolton v knihe Svety disentu, potrebovali ich tiež na to, aby svoje ciele presvedčivo demonštrovali pred západnými intelektuálmi, ktorí disentu poskytovali neoceniteľnú podporu. Čiernobiely život v pravde alebo lži je asi dobrou perspektívou, ktorá nás môže navigovať v ťažkých situáciách. Je to však perspektíva, ktorá vznikla v konkrétnom historickom a spoločenskom kontexte. Nahliadať z nej na dejiny dvadsiateho storočia je veľmi reduktívne.

 

Vráťme sa však na chvíľu k príbehu Věry Sosnarovej. Vo svetle vyššie uvedeného môžeme povedať, že jej historka bola uveriteľná najmä preto, že perfektne zapadla do nafúknutého naratívu socializmu. Pravidlá pravdepodobnosti tu neplatia, hlavný zloduch sa v rámci naratívnej inflácie predsa mohol dopustiť čohokoľvek. Sosnarovej príbeh bol ideálny, pretože nám poskytla svedectvo, že komunizmus bol nielen taký hrozný ako sme si mysleli, ale dokonca ešte horší – bol vlastne taký zlý, ako sme dúfali. Bol to komunizmus, po akom časť ponovembrovej spoločnosti, konfrontovaná často s nostalgiou po bývalom režime, túžila. Ako ostatne povedal Jan Grolich, český politik, na ktorého návrh Sosnarová získala vyznamenanie Juhomoravského kraja, dôležitý je práve príbeh. Nie to, ako sa stal.

 

Pohrobkovia režimu?

 

Nie je to však iba liberálna a protikomunistická časť spoločnosti, ktorá žije nafúknutým naratívom. Inverzným (či skôr perverzným) obrazom veľkého príbehu boja disidentov a disidentiek proti komunistickej mašinérii, ktorý sa zavŕšil v neodvratnom návrate k prirodzenému kurzu dejín (demokracii a kapitalizmu) je predstava, že v roku 1989 prehrala slušnosť, solidarita a národný záujem nerovný boj so zahraničným kapitálom. Azda najhlasnejším exponentom tejto perverznej interpretácie Novembra je v posledných rokoch poslanec Ľuboš Blaha, demonštratívny marxista, ktorý vytrvalým parazitovaním na štruktúrach pseudo-ľavicovej strany skladá najhlbšiu poctu aparátnikom sedemdesiatych rokov. Mimochodom, Blahove tvrdenia neobstoja ani empiricky. Ako ukazujú napríklad sociologické práce Gila Eyala či Johanny Bockman, neoliberálny kapitalizmus sem neexportovali zahraničné think-tanky, ale naopak, z veľkej časti ho presadili lokálne elity.

 

Nenechajme sa však zmýliť – Blaha nie je sám. Sociologické výskumy sa zhodujú na tom, že prednovembrový systém oproti súčasnosti preferuje stále mnoho (v niektorých výskumoch až štyridsať percent) obyvateľov a obyvateliek Slovenska. Samozrejme, nie každá či každý z nich vidí socializmus očami Ľuboša Blahu ako rozkvitnutú záhradu plnú panelákov, v ktorej veselých pionierov vedie k radostným zajtrajškom múdry súdruh Gustáv Husák. Pre mnohých ľudí však skúsenosť so socializmom nebola taká jednoznačná ako pre disent. Žili svoje životy v obozretnej symbióze so štruktúrami komunistickej strany, ktorej bunky a dcérske organizácie – ako ukázal už pred vyše dekádou antropológ Alexej Jurčak v známej knihe Everything Was Forever, Until It Was No More (2006) – na lokálnej úrovni neboli iba prostriedkami kontroly, ale pre mnohých aj fórami solidarity a kreativity. Neboli to iba ľudia v družstvách či v továrňach, ale aj technokrati a inteligencia, ktorí sa na fungovaní štátnych štruktúr aktívne podieľali a po roku ‘89 zúročili svoje schopnosti na podobných pozíciách v demokratickom Československu a Slovensku. Aké miesto má v našej histórii táto časť obyvateľstva? Akú hodnotu majú ich spomienky? Ak sa na socializmus pozeráme prizmou naratívnej inflácie a polarizovaného príbehu o jednoznačnom zápase dobra so zlom, tak žiadnu.

 

Štandardnou odpoveďou na nostalgiu, ktorú často ponúkajú aktéri a aktérky novembrových zmien je, že sloboda je bremeno, ktoré sa treba naučiť uniesť. Je to chybné tvrdenie, pretože privatizuje a individualizuje neúspech. Kto nie je spokojný či úspešný, jednoducho nezvládol slobodu. Inými slovami, nezaslúži si žiť naozaj šťastne (ako môže iba slobodný človek), pretože na to jednoducho nemá – znalosti, odvahu, schopnosti. Tí z nás, ktorým prežitie v ponovembrovom svete nerobí až taký problém, sa vďaka tomu môžu cítiť príjemne, ako zaslúžení víťazi genetickej lotérie. Problém je, že váha slobody je pre každého iná. Akosi ľahšie sa nesie tým z nás, ktorým s ňou niekto pomôže, či už si tú pomoc uvedomujeme alebo nie. Ak má podstatná časť populácie s váhou slobody problém, mali by sme sa zamyslieť, či náhodou tento dôstojný termín neasociujeme s nejakým celkom iným konceptom.

 

Záverom

 

Vo svojej najnovšej knihe Sex and the Failed Absolute (2019) hovorí Slavoj Žižek, že samotný fakt pozicionality, teda toho, že každý historický naratív odzrkadľuje perspektívu človeka, ktorý ho rozpráva, nie je dôvodom, aby sme uznali všetky naratívy ako rovnocenné. Niektoré sú jednoducho nepravdivé – a niektoré dokonca zámerne klamlivé a falošné. Je preto dôležité povedať, že československý socializmus bol režimom, ktorého rôzne zložky v každej svojej fáze vykazovali totalitné praktiky. Mnohí z jeho politických predstaviteľov a zamestnancov jeho byrokratického aparátu boli priamo zodpovední za systematické porušovanie ľudských práv aj vlastných zákonov. Paradoxne, ponovembrová spoločnosť, ktorá úspešne ustanovila nafúknutý naratív o tom, že československú spoločnosť ujarmila temná komunistická strana, bola a je zúfalo neefektívna v trestaní týchto zločinov. Krivdy napravila takpovediac metafyzicky, nie justične.

 

Nafúknutý naratív pohrobkov režimu ako Blaha ale nie je možné poraziť ďalším nafukovaním post-disidentského príbehu. Diskurz totiž nie je hra s nulovým súčtom, v ktorej čím je jeden príbeh nafúknutejší, tým sa zmenšuje význam druhého. Ak sa chceme vyrovnať so socializmom a porozumieť tomu, akú rolu zohral v našich dejinách, je nutné vytvoriť perspektívy, v ktorých nebudú mať miesto len dobrí, zlí a ujarmení, ale aj ľudia, ktorí na socializme žili relatívne nezávisle – a niektorým dokonca pomohol (napríklad už len vybudovaním základnej infraštruktúry). Neznamená to relativizovať režim komunistickej strany, ani ustúpiť Blahovskému primitivizmu, ale uchopiť socializmus komplexne a v súvislostiach. Tak, aby sme neuverili ďalším Sosnarovým, ak sa ešte niekedy vynoria. Ako ukazujú mnohé publikácie českých historikov vydané v poslednej dekáde, u západných susedov sa takýto projekt rozbieha. Na Slovensku zatiaľ čakáme.

 

 

Autor je sociológ

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *