Keď noty stíchnu

Jakub Juhás8. marca 20181054

Na hrane ticha a field recordings

Dvadsať sekúnd nedešifrovateľného šumu berlínskeho parku strieda minútové ticho. Nasleduje dvadsať sekúnd rovnakej akustickej scény a ďalších dvadsať sekúnd ticha. Z ticha sa vynára opäť tá istá scéna nahratá z inej perspektívy. Po dvadsiatich sekundách prichádza dvadsaťsekundové ticho. Sme na konci tretej minúty a čaká nás ďalších tristopäťdesiatsedem. Toto nie je analýza filmového strihu, ale popis toho, ako približne znie šesťhodinová skladba švajčiarskeho skladateľa Jürga Freya, v ktorej sa v rôzne dlhých úsekoch striedajú nahrávky poväčšine zvukovo nevýraznej krajiny s pasážami digitálneho ticha. Terénne nahrávky z L’âme Est Sans Retenue I zozbieral Frey počas rokov 1997 a 1998, no výsledná kompozícia vyšla až v druhej polovici minulého roka a zo spätného pohľadu ju považujem za vzorový a zároveň prehliadaný míľnik emancipácie ticha v súčasnej hudobnej kompozícii 21. storočia. Áno, jestvujú mnohé iné príklady z diel Freyových súčasníkov, no len máloktoré z nich sa vyznačujú takým jasným myšlienkovým zámerom, ohlodaným na samotnú kostru fenoménu ticha, stíšenia sa a s tým súvisiacim obratom k ušiam aktívneho poslucháča. Obratu, ktorý v 60. rokoch naštartoval John Cage so snahou vytesniť strach z prázdneho notového listu a upriamiť poslucháčovu pozornosť na to, čo sa deje pred a po zaznení tónu. Na to, čo znelo neprestajne celý čas za nemennou a nepriepustnou štruktúrou hudobného diela.

Cageovo príliš hlasné ticho

Pred tým, než Cage prišiel s prelomovou skladbou 4’33”, bolo ticho synonymom pre pauzu, prestávku medzi dvomi notami či dvomi hudobnými celkami, odkazujúc na to, čo práve doznelo a čo bude nasledovať. Malo funkciu vákua, ktoré poslucháča udržiavalo v napätí alebo ho naopak napätia zbavovalo. Zároveň so sebou nieslo mnohé negatívne konotácie spojené s hluchotou, ničotou, nedostatkom kreativity či s významovo impotentnou a striktne vymedzenou prázdnotou. Jeho potenciál a percepčnú slobodu zrkadliť okolitý svet prekrývala funkčnosť a podriadenie sa notovému zápisu. Bol to priestor hermeticky uzavretej koncertnej sály, vylučujúci akékoľvek intervencie či interakcie. Cage ho podľa vzoru myšlienkového praotca ambientnej hudby, Erika Satieho, otvoril zvukom spoza jej okien a stien, aby zistil, že ticho ako také vlastne vôbec neexistuje a je skôr možnosťou pre vpád dovtedy umlčiavaných zvukov. Cage neupriamil poslucháčsku pozornosť len na okolitý svet, ale aj na samotné poslucháčovo telo, darujúc mu stratenú možnosť bezprostrednej účasti na diele. Spolu s ňou sa na scéne objavili rôzne druhy ticha a formy angažovaného posluchu, ktoré si bolo možné osvojiť,  trénovať, zdokonaľovať a prispôsobovať kontextu. Cageova definitíva neexistencie ticha padla v nespočetnekrát citovanej návšteve anechoickej (zvukovo izolovanej) komory, kde s prekvapením odpočúval pravidelný rytmus vlastnej nervovej sústavy a krvného obehu.

Bolo by nesprávne považovať skladbu 4’33” len za radikálne gesto, sterilný koncept či deklamáciu filozofie, ktorá vychádza zo zenového poučenia. Cage tu komponuje rafinovanú a zároveň oslobodzujúcu hudbu, ktorá znie vždy inak, napriek tomu, že partitúra je vždy tá istá. Skladbu moduluje každý poslucháč po svojom a jeho k sedadlu prikovanú pasivitu strieda čulý záujem o to, ako znie neutíchajúci svet okolo. Cage dobre vedel, že strach z ticha a jeho následné vytesňovanie pramení z mylného premýšľania o ňom ako o neexistencii zvuku, ako o rigidnej, vyprázdnenej a neživej veličine. Vtedajšia umelecká scéna však videla v 4’33” avantgardný vzdor, anekdotu vážnej hudby či spomínané osvojovanie si východných kánonov. Cageovo ticho bolo na svoju dobu jednoducho príliš hlasné. Dokázalo umlčať, ale jeho úloha uvoľniť miestnosť pre nové zvuky a následná výzva na pozorné načúvanie ostala do veľkej miery nenaplnená. Trvalo štyridsať rokov, kým sa na scéne objavil kolektív skladateľov a hudobníkov, ktorí zbavili skladbu významových nánosov so snahou vytiahnuť ju z mýtických vôd dejín hudby a vrátiť jej slobodu čistého posluchu. Príznačné je tiež to, že reštart a demystifikácia pojmu ticha neprebieha len na vážnohudobnom fronte. V medzinárodnom kolektíve Wandelweiser či medzi ich kolegami z vydavateľstva Erstwhile nájdeme tiež hudobníkov zo scény voľnej improvizácie (Keith Rowe, Radu Malfatti), konceptuálnych noiserov (Graham Lambkin, Jason Lescalleet) či umelcov, ktorí sa venujú práve terénnemu nahrávaniu (Toshiya Tsunoda, Michael Pisaro).

Freyovo príliš tiché ticho

Kolektív Wandelweiser vznikol v roku 1992, teda v čase Cageovej smrti. Dnes ho tvorí približne dvadsať (ide o voľné zoskupenie) osobností, ktoré zdieľajú spoločný záujem o tiché zvukové taktiky, v kompozíciách experimentujú s nahrávaním v akusticky zaujímavých priestoroch, s extrémnymi časovými dĺžkami, soundscapes, drones, ale hlavne s rôznymi formami práce s tichom. Klarinetista Frey, ktorý je členom kolektívu od roku 1993, sa tu doteraz prezentoval s inštrumentálnou tvorbou pre strunové a dychové nástroje. Jeho skladby sa svojou zvukovosťou a priestorovou rozľahlosťou výrazne približujú nahrávkam reálnej krajiny. Preto nie je prekvapením, že jeho aktuálny album L’âme Est Sans Retenue, ktorý vyšiel v spriatelenom vydavateľstve Erstwhile, pozostáva výhradne z nahrávok berlínskeho parku, pretkaných rôzne dlhými úsekmi ticha. Pri domácom počúvaní sa skladba prejavuje ako inštalácia, ktorá nie je zakotvená v čase, ale priestore, ktorý zvuk okupuje. Upozorňuje na to tiež jeden z opisov, ktorý skladateľka a teoretička Jennie Gottschalk použila vo svojej knihe Experimental Music Since 1970, aby lepšie priblížila diela Wandelweiseru: „Zmysel pre naplnenie miestnosti sa často pokladá za predobraz Freyovej práce ako architektúry. Sú tu prítomné obe štruktúry – priestor na obsadenie a prázdny priestor (miestnosť pre voľný pohyb).“ Sám Frey hovorí o svojej tvorbe ako o tichej architektúre: „Je to ako ticho miestnosti, steny alebo krajiny. Je to tichá hudba, ale nie v zmysle absencie. Nie je nemá a nekonkuruje virtuozite na pokraji ticha. V jej prítomnosti je všetko: farby, vnemy, tiene, trvania.“  

Dokonca je tu prítomný aj vtip, ktorý sa objavuje v niektorých recenziách na album a pri počúvaní sa mu vyvarujete len s ťažkosťou. Pri časovej premenlivosti jednotlivých segmentov často zabudnete na to, čo počúvate a že vôbec niečo počúvate. Niekoľkokrát som sa preľakol a rozmýšľal, odkiaľ ten zvuk prichádza, kde som zase nezavrel okno alebo čo sa deje na ulici. Z tohto pohľadu oceňujem enormnú dĺžku albumu, ktorá prináša rôzne kontexty a stavy bdelosti pri počúvaní. Album (5 CD) zároveň vracia terénnym nahrávkam silu kreatívneho počúvania, ponúka poslucháčovi možnosť uvažovať o rozdieloch medzi nahrávkami a ambientom nášho životného priestoru, ktorý sa opätovne vynára z ticha, obklopuje nás a determinuje. Vytrháva terénne nahrávky z okov ambientnej hudby v zmysle pasívneho backgroundu a núti nás obracať sa k svetu, akokoľvek to znie pateticky.

V spoločnosti, kde je ticho nedostupná komodita a kde po stíchnutí médií prichádza úzkosť z prázdnoty, stúpa potreba naučiť sa počúvať ostražito, kriticky a selektívne, oddeľovať zrno od pliev, jednoducho nezabúdať na funkciu vlastných uší. Ak sme v súčasnosti svedkami uvažovania o budúcnosti ambientnej hudby (pozri napríklad manifest Lawrenca Englisha), tak v súvislosti s Freyovou tvorbou platia viaceré načrtnuté tézy. Ambient nebol nikdy len hudbou pre eskapizmus, ale zóna pre participáciu. Ambient je o prednosti počúvania (pre poslucháčov a tvorcov). Priestory a miesta (interiér a exteriér), ktoré okupuje, sú rozhodujúce pre to, akým spôsobom je oceňovaný, vnímaný a využívaný. Je dôležité, že podobná obroda sa odohráva aj v súčasnej skladateľskej tvorbe a dokáže tak citlivo komentovať spoločenskú situáciu a odhaľovať jej jednotlivé problémy. Freyovo ticho a ticho kolektívu Wandelweiser je menej hlučné ako to Cageovo, ale postupne sa mu dostáva zaslúženej pozornosti aj v svetových médiách. Zaslúži si to už len preto, že vyvracia všetky stereotypy o skostnatenosti vážnej hudby, búra hranice a múry, ktorými sa v minulosti obkolesila, a zbavuje ju strachu zo sveta znejúceho za týmito hranicami.

Jakub Juhás

Autor je poslucháč, teoretik a kurátor hudobného vydavateľstva

    

odporúčaný posluch:

Christian Wolff – Wandelweiser Komponisten Ensemble – Stones (1996, Edition Wandelweiser Records)

Sachiko M, Toshimaru Nakamura, Otomo Yoshihide ‎– Good Morning Good Night (2004, Erstwhile Records)

Graham Lambkin,  Jason Lescalleet ‎– The Breadwinner (2008, Erstwhile Records)

Antoine Beuger ‎– Cantor Quartets (2016, Another Timbre)

Eric La Casa, Taku Unami ‎– Parazoan Mapping (2015, Erstwhile Records)

Eva-Maria Houben ‎– Air – Works For Flutes And Organ (2015, Edition Wandelweiser Records)

Jürg Frey – 24 Wörter (2015, Edition Wandelweiser Records)

Radu Malfatti ‎– One Man And A Fly (2015, Cathnor Recordings)

Jeph Jerman, Tim Barnes ‎– Matterings (2015, Erstwhile Records)

Michael Pisaro, Reinier Van Houdt ‎– The Earth And The Sky (2016, Erstwhile Records)

Jürg Frey ‎– L’âme Est Sans Retenue I (2017, Erstwhile Records)

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: