Čo na to susedia?

Samuel Szabo8. marca 20181006

Slovenské obce, ukryté v odľahlých horách, kde každý každého pozná a niet odtiaľ úniku, sa prirodzene sebadefinujú strachom z cudzieho, neznámeho a odlišného. Ich obyvateľom sa často nepáči nič, čo sa líši od pokojného a dôverne známeho každodenného života. Neexistuje však žiadny oficiálny disent s kultúrnymi aktivitami mimo zákona. Kultúru nekontroluje polícia, možno iba v špecifických prípadoch (neonacistická scéna). Potláčanie slobodnej kultúry vyzerá nenápadne, existuje v malom, obvykle s tichým súhlasom alebo mlčaním okolia. Keď máš na výber medzi alternatívnou kultúrou a pokojným životom, čo si vyberieš?

Nasledujúci text je zbierka nesúvisiacich príbehov potláčania slobodnej tvorby či percepcie umenia, ktorých zdrojom je strach. Niektoré z nich boli v médiách, iné som odpočul pri pive. Niektoré z nich mali fatálne následky, iné sú na pohľad nevinné maličkosti. Niektoré z nich môžu byť aj legitímne. Odohrali sa v malých obciach, ale aj vo veľkých mestách na Slovensku, či u našich susedov. Všetky poukazujú na to, ako strach formuje tvorbu a vnímanie kultúry.

V jednej slovenskej obci prevádzkuje akúkoľvek kultúru fara, pretože farár je v obci najväčšia autorita. Nepodporuje žiadne kultúrne dianie, ktoré nie je cirkevné. A všetci ho poslúchajú.

Prípady, keď cirkev vyvinula nepriamy alebo priamy nátlak na zrušenie kultúrnych akcií v meste či obci na Slovensku, nie sú neobvyklé. Strach cirkví alebo samospráv z hudby, ktorá je nekompatibilná s kresťanským vierovyznaním, viedol nielen k rušeniu jednotlivých akcií, ale aj celých festivalov či rovno priestorov na prevádzkovanie akcií (prípad areálu vo Vlkanovej). Nepriamosť nátlaku ilustruje veta, ktorá sa objavila na stránke jedného slovenského hudobného festivalu: „Kvôli prosbám cirkevných spoločenstiev Prešova bola zrušená účasť kapely ROOT na Dobrom festivale, napriek veľkému záujmu zo strany fanúšikov, kapely a organizátora.“

Inverse.sk, jediný server na Slovensku, ktorý sa venoval alternatívnej kresťanskej hudbe (rap, metal, elektronika), skončil kvôli tomu, že nenašiel oporu v komunite: „Žiadal som o podporu jednu kresťanskú stránku a oni nás odmietli s tým, že podľa nich by tínedžeri nemali počúvať tvrdú hudbu.“ V mládežníckom kresťanskom zbore sa vyhýbali niektorým pesničkám, pretože boli „príliš rytmické“, čo malo viesť k tancu, a ten zase k telesnej žiadostivosti.

Postoj k súčasnej transformácii kresťanskej hudby slovami jedného veriaceho: „Prichádza to postupne, najprv akustická gitara, potom aj basgitara, neskôr aj bicie, rap… kde je strop?“ Alebo slovami iného: „Tlieskať a tancovať, to je kultúra iných krajín, nie tej našej. Mali by sme mať svoju vlastnú národnú hrdosť a myslieť sami za seba.“

Na jednej akcii v Brne vystúpila istá performančná skupina s kombináciou zvuková poézia + betlehem, ktorý stvárnili protagonisti oblečení v igelite. Obecenstvo si to užívalo a jediný, komu to prekážalo, bol majiteľ podniku známy svojím príklonom k neonacistickým názorom. Nariadil vypnúť zvuk. Zvyšok predstavenia odohrali bez zvuku. Početné publikum odmietalo podnik opustiť a protestovalo. Majiteľ sa nenechal prehovoriť.

„Nehrám koncerty. V mojom okolí nikto takúto hudbu, akú robím, nepočúva, a nikto by to nechcel zorganizovať na svoje triko.“

Dvaja chlapci nahrali zopár šmatlavých recesistických, pokleslých, ale neškodných pesničiek. Zavesili ich na internet. O pár rokov neskôr jeden chlapík znepokojene volá druhému, aby jeho meno neuvádzal ako autora, pretože má obavy, čo by sa stalo, ak by sa k tomu dostal jeho zamestnávateľ. Podobné obavy vyjadrila členka iného, podobne orientovaného projektu ohľadom človeka, ktorý by sa jej možno chcel pomstiť: „Napíše môjmu zamestnávateľovi a pošle mu hudbu a veci, ktoré robím.“

Jedna kapela ukončila svoju činnosť po tom, ako jej frontmanovi oznámili: „Chceš, aby sa o tvojom účinkovaní v kapele dozvedela tvoja ťažko chorá matka?“

Dielo Tomáša Džadoňa Pamätník ľudovej architektúry – „drevenica na paneláku“, bola po pár rokoch existencie demontovaná, pretože „susedia sa smiali, čo si to oni dali na strechu“.

Rómsky maliar hovoril o tom, ako viaceré galérie prejavili záujem o jeho výstavu, ale keď ho videli naživo a zistili, že je Róm, vždy pod nejakou zámienkou výstavu odmietli.  

V Brne skupina študentov natáčala na dvore film, disponovali všetkými povoleniami a oboznámili s tým susedov. Jeden zo susedov napriek tomu podľahol panike a začal do filmárov počas natáčania strieľať zo vzduchovky.

V Budapešti jedného dňa príkazom zhora zrušili všetky alternatívne kultúrne priestory. Veľa kultúrnych priestorov v maďarskej metropole funguje v šedej zóne. Neoznačené vstupy, vchod iba na zvonček, kultúrne akcie v polosúkromných priestoroch, ktoré na to neboli pôvodne určené. Pretrvávajúci strach prevádzkarov kvôli susedom, ktorí ich kedykoľvek môžu udať kvôli hluku.

V Brne v jednom klube pod nátlakom susedov skončili koncerty a ozvučené akcie. Počas literárnej čítačky prišla autorov vykričať jedna suseda. „Načo sa tu trepete a čítate to tu takto nahlas? To si tie knihy nemôžete čítať doma?“

Existujú pankáči, ktorým sa páči tvorba kapely Zóna A, ale nechodia na koncerty, lebo sa boja, čo by na to povedala komunita.

„Rodičia mi nepovolili počúvať Korn. Mohla som iba Helloween a Black Sabbath.“

Jeden slovenský experimentálny elektronický hudobník poslal svoje CD na mastering do štúdia. Disk mu vrátili s poznámkou, že odmietajú urobiť mastering, lebo tá hudba je diabolská, toho disku sa nemôžu dotknúť a odporúčajú mu ho okamžite zlikvidovať.

Samuel Szabó

Autor je experimentálny hudobník

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: