Kde sa stratila epistemológia? 

Nina Vidovencová11. februára 20201176

Kolektívna monografia Epistemologie (nových) médií od autorky a autorov – Markéta Magidová, Tomáš Jirsa, Lukáš Likavčan, Tomáš Dvořák, Marek Vanžura a Tomáš Chudý si kladie za cieľ preskúmať epistemologické dôsledky súčasného režimu vnímania. Slovo (nových) pritom  odkazuje na Dvořákovu predchádzajúcu publikáciu Temporalita (nových) médií. Tá bola pomerne afirmatívne hodnotená,  oproti Epistemológii aj omnoho kompaktnejšia a kládla komplexnejší dôraz na využitie kritických prístupov z oblasti digital humanities. 

Problematika definovania novosti je častou témou nielen v mediálnej kritike. Ak tento pojem autori uzavrú do zátvoriek, automaticky nám podsúvajú dojem neplatnosti tohto etablovaného termínu. Dvořák sa preto už pri samotnom názve knihy dostáva do tzv. gettierovského problému, pretože sa snaží pravdivo zdôvodniť vlastné presvedčenie. Kompilát šiestich rôznorodých textov, či už z hľadiska štylistického, odborného alebo tematického, síce ponúka rôzne pohľady na rôzne témy, avšak celkovo nepôsobí ako ucelený organizmus. Počas čítania sa človeka zmocní pocit nejasného výberu, premýšľame nad aktualitou textov, ktoré určite mali byť doplnené dátumom vzniku (minimálne kvôli neustálemu procesu premeny médií). Zo všetkého najviac si však čitateľstvo bude klásť otázku, či sa texty dostatočne venujú samotnej epistemológii (nových) médií, ktorú napokon sľubujú už v názve. 

Je zvláštne, že ani v jednom z textov sa výraznejšie neobjavuje pojem kyberkultúra, ktorý je úzko spätý s konceptom nových médií. Epistemologický koncept kyberkultúry, ktorý sa používa nielen na označenie teoretických reflexií kyberkultúry, ale aj ako reflexia pokročilých informačných a komunikačných technológií, sa v novomediálnej kritike prirovnáva k novým médiám. Lev Manovich napríklad kyberkultúru i nové médiá spomína v úvode k The New Media Reader, kde ich vníma ako dve rôznorodé oblasti. Zatiaľ čo teória nových médií skúma informačnú kultúru, kyberkultúrne koncepty epistemológie sa venujú štúdiu spoločenských fenoménov spojených s internetom. Príkladom spadajúcim pod kyberkultúrne štúdie sú, napríklad, online komunity, online hry, ale aj otázka online identít a každodenné používanie mobilov. Martin Lister a kol. v publikácii New Media: A Critical Introduction, tiež ruka v ruke analyzujú terminologickú problematiku kyberkultúry a nových médií. Kyberkultúra sa podľa nich sústreďuje na spoločenské a sieťové prostredie, pričom nové médiá na kultúrne a počítačové. Preto je  na mieste otázka, či výber samotného titulu knihy a jej obsahu náhodou nespadá do rôznych kategórií.

Z chaosu k Lane Del Rey 

Prvý text od Markéty Magidovej sa sústreďuje na novosť v umení. Odvoláva sa na technologický pokrok a jeho zmenu, pritom ale opomína kultúrno-historický kontext. Z pozície výtvarníčky sa dostáva do polohy teoretičky nových médií, ktoré viac popisuje než reflektuje, prípadne kritizuje. Chaotickosť textu je postavená na známych teóriách, bez hlbšieho vnorenia sa do jednotlivých problémov, prostredníctvom ktorých sa snaží odlíšiť nové médiá od nových umeleckých médií. V texte spomína zaužívané pojmy, ktoré však pôsobia vyprázdnene a vytvárajú dojem nezrozumiteľnosti a zároveň zneisťujú čitateľstvo v otázke, pre koho má byť kniha určená. Ľudia so základnými vedomosťami o teórii médií sa pri nej po chvíli začnú nudiť, pretože zaujímavé momenty sa objavujú len zriedkavo a o odbornom stimule sa veľmi nedá hovoriť.  Z tohto hľadiska však problémom nie je len prvý text. Lenže Magidová nielenže neprekvapí odborné publikum, ale jej text vôbec nefunguje ani ako úvod do témy pre ľudí, ktorí sa v oblasti nových médií nepohybujú. Magidová totiž nedostatočne vysvetľuje terminológiu, teórie i filozofie, ktoré sú v texte aplikované. Samozrejme, nič z toho by nebolo možné vysvetliť v krátkych slovných spojeniach či vetách, ale aj pokus by sa rátal. Magidovej exkurz do novosti umenia nás sprevádza po novinkách v rámci animovanej tvorby, či už vo filmovom alebo umeleckom priemysle. Dotýka sa aj oblasti vedy a spotrebnej kultúry, ktorá je s umením úzko spojená z hľadiska spoločenského kontextu. S termínom nový sa jej spájajú novosť, originalita, stereotyp a tradícia, ktoré ilustruje pomocou vzdelania, schopnosti imaginácie a vizuálneho umenia. 

Tomáš Jirsa hravým spôsobom spracúva hudobný priemysel v texte  Videoklip a jeho afektivní myšlení dějin cez príchod MTV v osemdesiatych rokoch a smrť kinematografie až po zrod videoklipu. Teoretické ukotvenie nachádza u Greenwaya, Shavira a Vernallisa a s ich pomocou sa dostáva k dvom konkrétnym prípadovým štúdiám. Cez ne sa nám usiluje priblížiť, ako môže v súčasnosti vplývať videoklip na naše vnímanie histórie, kolektívne vedomie a remediáciu digitálneho obrazu. Skladba a videoklip National Anthem od Lany Del Rey (režisér Anthony Mandler) mu poslúži ako ilustrácia prispôsobovania si dejín, keďže ide o interpretáciu života rodiny Kennedyovcov, pričom John F. Kennedy (A$AP Rocky) má tmavú pleť a jeho manželka Jackie je Lana Del Rey. Problematika farby pleti vo videoklipe je v súčasnosti populárnou témou. Venuje sa jej napríklad režisér Hiro Murai v spolupráci s interpretom Childish Gambino v diele This is America. Práve Muraia sa Jirsa rozhodol bližšie skúmať vo svojej ďalšej analýze. Ten sa podieľa na viacerých videoklipoch interpretiek a interpretov ako sú napríklad Chet Faker, Baauer alebo Friends. Jirsa sa rozhodol podrobnejšie preskúmať  videoklip Day Ones od skupiny Baauer, ktorý tiež pracuje s afektívnou remediáciou dejinného momentu. Umiestňuje historicky autentických vojakov do súčasného prostredia parkoviska pred obchodom, ktoré využíva ako konotáciu verejného priestoru pre riešenie gangových konfliktov. Detailná analýza hudobného videoklipu je opomínanou oblasťou medzi odborníkmi. Aj preto je veľmi zaujímavé sledovať Jirsov postup pri skúmaní vybraných ukážok, hoci pri oboch analýzach výrazne chýba komparatívna zložka, ktorá by otvorila priestor na hlbšie poznanie a uchopenie videoklipu ako nového média. Tematicky ich mohol autor viac prepojiť a nezabudnúť na to, že pre videoklipy je farba pleti len sociálnym konštruktom, ktorý sa objavuje ako polarizačný moment v spoločnosti. Pouličné konflikty a zmiešané manželstvá sa stávajú v USA viac normou ako výnimkou a dualita sa stále väčšmi stráca. USA a ďalšie krajiny smerujú k post-rasovému prístupu a začínajú si osvojovať nové vedomie, ktoré v mediálnej tvorbe nielen kombinuje prvky z rôznych kultúr, ale aj rozvíja toleranciu k nejednoznačnosti a snaží sa deštruovať momenty binarity založené na farbe pleti. 

Sedemdesiat strán ako z (pred)minulého storočia

Text Lukáša Likavčana s názvom Vidět jako platforma: politická epistemologie digitálních infrastruktur je jedným z najväčších sklamaní monografie, ktorý vznikol v spolupráci s katedrou environmentálnych štúdií na Fakulte sociálnych vied Masarykovej univerzity. Možno práve táto spolupráca bude dôvodom, prečo sa Likavčanov úvod niesol v téme environmentálnej problematiky v spojení s Cloudom a inými digitálnymi platformami. Škoda, že sa jej autor nevenoval hlbšie v celom texte. Likavčan totiž neskôr moralizujúcim spôsobom preberá rétoriku manifestu AltWoke, avšak bez vízie lepšie udržateľnej budúcnosti, o ktorú sa ich autori a autorky, umelecký kolektív ANON v pôvodnom manifeste usilujú. Likavčan celý text delí na tri základné časti – Evoluce strojového vidění, Strojová inteligence a kognice, Simulace a suverenita. Pričom ich individuálne spracovanie, ako autor  sám priznáva, je na malom priestore nedostatočné. Ukážkami rôznych digitálnych projektov, ale aj nástrojov digitálnej komunikácie (Google DeepDream, Alexa, Cloud, Stack, QR kód, AI, Google) chaoticky prechádza z jednej oblasti do druhej. V jednej časti štúdie napríklad autor popisuje umelú inteligenciu, ktorú však nijako nekonkretizuje ani technologicky nedeterminuje, čo pôsobí skôr ako neznalosť problematiky než autorský zámer. V kontexte spoločnosti stavia Likavčan umelú inteligenciu skôr do negatívnej pozície aj v súvislosti so štandardizáciou zdieľania informácií a monopolizáciou trhu.  Je zaujímavé, že digitálne subjekty popisuje ako exotickú populáciu, ktorej dáva autonómnosť. Multipolárne scenáre prichádzajúcej inteligenčnej explózie, ktoré by mohli problematiku kontroly v rámci digitálnych infraštruktúr riešiť, však v tomto kontexte nie sú ani načrtnuté. Opomína medziodborové spolupráce súvisiace s digitálnou sférou, ktoré vytvárajú open-source spolupráce usilujúce sa o decentralizáciu a zvyšovanie nezávislosti na monopolizovaných zdrojoch. V konečnom dôsledku štúdia pôsobí akoby sa Likavčan dostal do kultúrnej medzery, čo sa stalo už mnohým ľuďom, ktorí sa pokúsili uchopiť nové médiá a technológie. Proces prijatia technológie spoločnosťou je dlhý a v počiatkoch jej prijímania nie je možné s istotou predpovedať žiadnu tézu. To, čo nás delí od relevantného poznania efektov technológie na spoločnosť, je práve kultúrna medzera definovaná Williamom Ogburnom. Výsledkom medzery sú rôzne a často opačné predikcie autorov o konkrétnych technológiách, ktoré sú skôr obrazom ich vlastných hodnôt a preferencií než relevantnou interpretáciou. Pocit prepadu do medzery prichádza takmer pri každej vete Likavčanovej dystopicky ladenej eseje, ktorá nedostatočne zohľadňuje aktuálny stav kyberkultúry a jej subkultúr ako protikladov politických digitálnych infraštruktúr.

Editor monografie Tomáš Dvořák sa vo vlastnom texte zameriava na Malé dějiny operačního střediska, ktorý pripomína prístup viedenského spôsobu uchopenia dejín umenia z 19. storočia. Úvodom terminologicky ukotvuje pojem „velén”, ktorý však v ďalšej časti historického exkurzu nevyužíva a nahrádza ho operačným strediskom. Dvořák hovorí o nedostatočnej reflexii histórie mediálnych stredísk, čím ospravedlňuje svoj prudký skok do 18. storočia k Benthamovi a Foucaultovi, ktorých Panopticum porovnáva s Guillautiho nerealizovanou kartotékou. Označuje ich za teoretické východiskové body pre americké operačné stredisko Mission Operation Control Room 2 zo šesťdesiatych rokov a čilský výskumný projekt Cybersyn v sedemdesiatych rokoch. Mediálno-teoretické pozadie Dvořákovho textu vytvára Cormac Deane a najmä štúdia histórie palubných dosiek od Shannon Mattern. Len výnimočne sa autor dopracuje k príkladom využitia operačného strediska v umeleckej praxi. Jedným z príkladov je populisticky najznámejší Polykrean od Josefa Svobodu, predstavený na veľtrhu Expo 58 v Bruseli. Dvořákova štúdia bola už tretím textom v zbierke, pri ktorom som veľmi túžila zistiť, kedy bol napísaný. Pri predchádzajúcich som tápala v rozpätí posledných piatich rokov. Tu nebolo jasné, či text náhodou nepochádza z konca 20. storočia. Nenašla som ani odpoveď na otázku, kde sa stratila epistemológia, ktorú spolu s operačným strediskom utlačil do úzadia pretlak historického exkurzu. A napokon treba povedať, že z celej štúdie by vlastne úplne stačilo vydať a jemne rozšíriť záverečnú kapitolu s názvom  Operacionalizácia každodennosti od Mareka Vanžuru, ktorá konečne popísala všetko dôležité. 

Záchrana v podobe dronu a banky  

Dron ako lietajúci (stroj) bez pilota, ale stále podrobený ľudskému ovládaniu, podlieha aj epistemologickej štúdii Mareka Vanžuru. Text v úvode fragmentárne pripomína kapitolu Svět války v knihe Jak vidět svět od Nicholasa Mirzoeffa, aj tak je však najkomplexnejšou a štylisticky i odborne najviac vyváženou štúdiou celej monografie. Sympatický moment u Vanžuru nastáva už pri opise poštových holubov a vysvetlení, ako sa nimi vojenské zložky v minulosti inšpirovali pri vývoji a rozšírení médií alebo využití vertikality v spojitosti s mocou, hierarchiou, ale aj pri príprave k výchove a autorite. Pomocou veľmi jasného vymedzenia problematiky len na dron, ako taký, má dostatočný priestor na dôrazné prepájanie vojenskej sféry s bežným využitím. Je prirodzené, že sa primárne odvoláva na vojenské účely, ktoré sú jednou z najvýraznejších príčin rozvoja technológií, ale neopomína ani komerčnú sféru a iné afirmatívne využitia dronov, čím text vyvažuje a odlahčuje od čisto negatívnych konotácií jeho využitia. Rôznorodosť pohľadov na problematiku je ilustrovaná aj princípom neviditeľnosti od Platóna, cez ktorý poukazuje na morálnu dilemu sledovateľov a zároveň nás Vanžura oboznamuje s pojmami ako war porn, predator porn a kill tv. Otázka morálky je sprítomnená niekoľkokrát cez filozofiu, vojenské účely ale aj privátnu sféru. Text prirodzene plynie od odtelesnenej reality a podkopania hodnôt súkromia až do momentu dokonalého voyeurstva, keď je možné, aby jeden záber simultánne sledovalo viac subjektov. Autor však  stále podprahovo upozorňuje na obmedzenia videného a prácu s domnienkami cez Descartovu Meditaci o první filozofii. Domnienky, ale aj kvantitu záberov je čiastočne možné regulovať pomocou umelej inteligencie. Fragmentárne len preto, že je dostatočne dobre oboznámený s formami a prístupmi umelých inteligencií, pričom si uvedomuje a jasne zdôrazňuje iluzórnosť neomylnej umelej inteligencie a hovorí o tom cez koncept tzv. biased AI (predsudková umelá inteligencia). Historickú, mediálnu, technologickú a kritickú časť textu dopĺňa aj o psychologický náhľad na problematiku, keď opisuje napríklad neustály boj s posttraumatickou stresovou poruchou u operátorov dronov a behaviorálnym vplyvom na ľudí, ktoré dron a samotné sledovanie ľudí spôsobujú. Predkladá nám tak podnetný a obohacujúci text o epistémických pochybnostiach o civilných a vojenských dronoch v intenciách digital humanities.

Jednou z úloh epistemológie médií je aj vnímanie postavenia recipientky alebo recipienta a neustále množenie informácií, ktorému sme vystavení a má výrazný vplyv na našu pozornosť. Tomuto sa vo svojej štúdii Médiá jako banky pozornosti venuje Tomáš Chudý, ktorý zároveň knihu uzatvára. Chudý sa najprv vysporadúva s terminológiou kapitalizmu pozornosti v kultúrnom priemysle, ktorú zaujímavým spôsobom začleňuje do kontextu spoločnosti a kapitálu a pomenúva ju ako ekonómiu pozornosti. Kriticko-analytickým spôsobom upozorňuje na to, ako sa dá prilákať pozornosť recipientky a recipienta cez vizuálnu atraktívnosť reklamy. V rámci vedomého sledovania a zámerného psychického angažovania sa teoreticky opiera najmä o Georga Francka, Thomasa Hayesa Davenporta a Johna C. Becka. Popisovaním diferenčných typov pozorností sa dostáva k súboju médií medzi sebou a primárnej otázke textu: aká je úloha médií v ekonómii pozornosti? Chudý svoju pozornosť cielene upriamuje na rozdiel medzi ekonómiou pozornosti, peňazí a informácií, pričom informácia je podľa neho priamo závislá na mechanizme upútania pozornosti a súbežne spolu všetky tri súvisia. Hlbšie sa ponára do hľadania kognitívneho princípu, Deleuzovho a Guattariho stroja a presúva sa až k osobnej a kolektívnej pozornosti, ktorá sa v istom bode začína inštitucionalizovať. V texte je stále prítomná otázka spracovania veľkého množstva informácií (dát), nenastane v ňom však asociácia s teóriou big data a ich vysvetlením.

Celkovo vyvoláva kniha rozpačité pocity, a prevládajú skôr tie negatívne. Jej rôznorodý obsah je v konečnom dôsledku najväčšou nevýhodou. Síce prináša rôzne pohľady na nové médiá a médiá ako také, ale chýba v nej samotná epistemológia. Väčšina textov je plná internacionalizmov, teórií, pojmov, ktoré vo vetách nedávajú zmysel, zbytočne odvádzajú pozornosť od podstaty a čitateľke alebo čitateľovi skôr komplikujú ich pochopenie, a už vôbec im nepomáhajú. Pre koho je kniha vlastne určená? Pre ľudí z odboru, študujúcich alebo pre nezaujatú verejnosť, ktorá chce vedieť viac? Texty sú rôzne a zapadajú do rôznych oblastí, čím kniha vyvoláva dojem nekompaktnosti. Nie je zlé si ju prečítať, ale pokojne sa sústreďte len na texty od Jirsu, Vanžuru a Chudého. Druhá polovica textov je zas dobrým príkladom toho, ako sa písalo v 20. storočí a ako zle môže dopadnúť text, ak nemáte vopred vymedzenú tému alebo aspoň dostatočné znalosti v oblasti. Ak ich nemáte, môže sa vám stať, že témy len zbytočne otvoríte, a neviete ich uchopiť.

Autorka je doktorandka na VŠVU a zakladateľka iniciatívy Stojíme pri kultúre 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: